Dostať ako vianočný darček takmer erotický film pochádzajúci z roku 1967 je pre prednovembrové dieťa obrovský historický zážitok. Vidí tak pokrok technológie: starý záznam je vďaka digitalizácii prístupný aj na počítači. Čo však prekvapí v tomto filme viac ako technologické vymoženosti, je absencia straníckosti, tuhočervenej farby a poplatnosti režimu. Taká je Zmluva s diablom.

Zvykli sme si, že vo filmoch, ktoré boli natočené pred rokom 1989, sa namiesto slov "pán" a "pani" používajú "súdruh" a "súdružka", že namiesto skutočných hrdinov sa pozeráme na dôležitých straníckych funkcionárov a že filmový dej sa často odohráva vo fabrike, kde je najväčším problémom robotníkov aj "manažmentu" splnenie socialistických záväzkov či boj proti príživníkom akéhokoľvek druhu. O tom, že takéto filmy reflektujú boj dobra so zlom - dobrí sú socialisti a zlí kapitalisti - ani netreba hovoriť.

Asi s takýmito predsudkami som si zapol Zmluvu s diablom. Dúfal som, že hodina a pol strávená pred obrazovkou nebude zbytočne vynaložený čas. Mal to byť "komediálne ladený príbeh o študentkách, ktoré začne okolie neprávom upodozrievať z úmyslu zbaviť sa ešte pred maturitou panenstva." Napadlo mi, že Zmluva s diablom sú také socialistické (primitívne) Prci, prci, prcičky: "Pätica dievčat sa najskôr síce pokúša brániť, ale keď zistia, že im okrem riaditeľa školy neveria ani vlastní rodičia, rozhodnú sa to, z čoho ich iba krivo obviňovali, aj uskutočniť."

A zábava je na svete. Majstrovská kombinácia dialógov Ivana Bukovčana a režisérskej taktovky Jozefa Zachara stvorila vynikajúcu komédiu, ktorá - ako to postrehol Dušan Taragel - dnes pobaví na tom, ako dievčatá o svoje panenstvo nakoniec neprišli, hoci sa o to usilovne pokúsili. Film je o to smiešnejší a súčasne aj vážnejší, že zobrazuje trhliny vtedajšieho režimu. Bol síce rok 1967 a dalo sa očakávať isté poľavenie politických pomerov a príchod jari, no úplne jasne a bez servítky sa vysmiať zo "socialistických charakterov", školského systému, dlhých radov na tovary, policajného dozoru, smutnosmiešnych rodičovských združení, nedostatku potravín, rodinkárstvu a protekciám chcelo odvahu autorov a benevolenciu tých, ktorí rozhodovali o tom, aké filmy sa budú hrať v kinách.

Za takouto otvorenou kritikou treba hľadať Ivana Bukovčana. Známy slovenský dramatik a scenárista vychádzal z námetu na dokumentárny film "Maturantky", ktorého autorom bol Dušan Kodaj. Podľa režiséra Jozefa Zachara vychádza príbeh zo skutočnej udalosti, avšak v tom čase nebolo možné o tom natočiť dokument: "Žiadne dievča by (Kodaj) pred kameru nedostal."

Záver filmu patrí striptízu - nesmelá Emka sa dá nahovoriť na to, aby sa zobliekla na súkromnej "žúrke" pred dvojicou chtivých študentov. "Scéna vychádzala zo skutočnej udalosti. Emkin striptíz bol ako jej očista. Totiž podľahnúť milencovi je jedna vec, ale robiť striptíz, to chce viacej odvahy. Pri milostnej scéne sa telo neukáže, ale toto dievča urobilo opak a to ju muselo zničiť. Emka trpela za všetku roztopaš, ktorú vyrobili ostatné dievčatá. Iba ona jediná, naivná, naletela. Tie ostatné len tárali, ale ona to dotiahla do konca," povedal Jozef Zachar pre denník SME.

Emka teda naletela týmto dvom protekčným študentom, ktorí sa jej však nakoniec vysmejú, ponížia ju a chcú jej zabrániť v úteku, čo sa však končí tragicky. Samozrejme, vinníci ostávajú nepotrestaní. Študent-chránenec spôsobil problémy dievčatám a jednu zranil svojou jazdou na aute pod vplyvom alkoholu, avšak ako syn komunistického funkcionára si naďalej chodí "po slobode". „Daj pokoj, máš pokoj," vychádza z úst riaditeľa školy a tým symbolizuje len zdanlivú "rovnosť" a "spravodlivosť" režimu spred roka 1989.

Slovenskej Zmluve s diablom nič nechýba. Dá sa len pochváliť: za veselosť, výbornú hudbu, nápaditosť a za zdravú kritickosť. Je to dielo, ktorému ani jeho vysoký vek neuberá na kvalite.

Matúš Demko
Foto: www.sfu.sk

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.