Keď dostal Ján Slota pred mesiacom na Obvodnom úrade symbolickú tisíckorunovú pokutu za porušenie Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, hovorilo o tom niekoľko celoslovenských médií a dve regionálne. Zo siedmich.

Statočných? „Na analytické žánre nemáme novinárov. Radšej sa im vyhýbame, aby nebola zbytočná polemika,“ povedala šéfredaktorka týždenníka MY Žilinské noviny Monika Klincová. Ostatní z desiatich účastníkov diskusie Mediálny život Žiliny prikyvovali. „Nie sme schopní venovať jednej téme desať ľudí, týždeň času a dobrého právnika,“ vyhlásil riaditeľ Žilinskej televízie Karol Slaninka. Svojich zamestnancov nazýval deťmi. „Áno, sú to neprofesionáli,“ sám sa pozastavil nad neobvyklou hantýrkou v liahni pre bohaté bratislavské médiá. „Dosiaľ sme nemali žiaden súdny spor, nemuseli sme uverejniť žiadne ospravedlnenie. Možno sme bezzubí...“ doplnil mozaiku riaditeľ Rádia Frontinus Rudolf Podkrivacký. On svojim deťom radšej nič nevysvetľuje. „Na spravodajcov nemám čas, naša sila spočíva v anarchii. Mám to radšej živelnejšie...“

Živelnou metódou sotvakto postaví pevnú hrádzu živlu. Aj ten v priestoroch Nadácie 21. storočia, ktorá pripravila 21. septembra desiatu diskusiu z cyklu Sto farieb Žiliny, v druhom polčase opustil koryto. „Ako v symfonickej básni Vltava: začali sme kdesi na Šumave, ale potom prišiel spád...“ popustil uzdu poetike ktosi z publika. Takmer päťdesiatka ľudí vydržala sedieť na narýchlo dokladaných stoličkách tri a pol hodiny. Dôvod? „V Žiline to vrie,“ konštatoval fakt známy už niekoľko týždňov aj zvyšku Slovenska mestský poslanec Peter Fiabane. Spolu s ďalšími opozičnými kolegami sa sťažoval na sťažený prístup do „priestoru zviditeľnenia“, ako médiá nazývajú novodobí teoretici moci.

V čom je ich sila? „V pluralite,“ hladučko vypadávali úsmevy pri prvých ťahoch kľuky na mlynčeku, do ktorého ktosi prvýkrát hodil všetkých miestnych konkurentov odrazu. „Či jesto vôbec v nejakom meste toľko médií?“ nadhodila riaditeľka toho najmladšieho Jana Rojková. Okrem jej Rádia Fajn sa o žilinských inzerentov bijú Rádio Frontinus, Rádio Zet, Žilinská televízia, Žilinský večerník, MY Žilinské noviny, Región žurnál. „Očakávať nezávislosť jednotlivo by bolo iluzórne, nech si občan poskladá mozaiku z troch-štyroch tendenčných médií,“ zhrnul R. Podkrivacký po úvodnej dišpute názor všetkých. Takmer. „Myslím si, že čitateľ by mohol kupovať len jedny noviny, schopné viesť polemiku...“ opáčila J. Rojková. Niekoľko otcov mesta zamiešaných v publiku prikývlo. „Máte priestor primeraný svojim schopnostiam,“ schladil ich marketingový manažér Žilinského večerníka Viktor Tretina.

„Teraz ste odhalili realitu, v ktorej tu žijeme,“ chňapol po iskre poslanec Ivan Harman. A azda tretí raz za ten večer zopakoval otázku o majetkovom podiele mesta vo večerníku. „Má nejaký podiel, bolo navyšovanie imania, neviem presné číslo...“ odpovedal naveľa marketingový manažér. Peter Fiabane skúsil šťastie inde: „V Žilinskej televízii som videl pekný dlhý rozhovor s primátorom; dali ste v tejto vyhrotenej situácii podobný priestor druhej strane?“ „Neviem, nemapujeme minutáž. Ale mali sme anketu...“ dozvedel sa od riaditeľa. Jeho televízia, jediná medzi 82 slovenskými lokálnymi vysielateľmi platenými už od vzniku z obecných peňazí, dostala prvú „malú dotáciu“ až tento rok. „Dva milióny,“ upresnil poslanec Dušan Maňák. „Každý máme niekoho, kto nás platí...“ pokúsil sa naliať čisté víno V. Tretina. „My nie,“ skočil mu do reči riaditeľ Frontinusu. „No dovoľ,“ ozvala sa riaditeľka Rádia Fajn. „Prepáč,“ zapáčila sa reťazová hra šéfke MY Žilinské noviny. Od novín, ktorým by lepšie pristalo označenie úradný vestník primátora, sa podľa nej úspešne odlíšili bulvárnosťou. Napokon, aj správu o pokute za nedodržanie infozákona uverejnili v úplne inej verzii, akú autorizoval navrhovateľ podania. „Roky bola medzi nami a Žilinskými novinami nevraživosť. Už sa pominula,“ poduril V. Tretina posledné vlnky krútiacej sa Vltavy do mohutného Labe.

TERÉZIA CEDZOVÁ