Vo Vrbove sa dozvedáme to, čo nám deň predtým prezradil Google. Do Žakoviec treba prejsť ešte dva kilometre peši. Dievča, ktoré s nami cestovalo autobusom, nás nasmeruje a preventívne vystraší rómskou osadou.

Našťastie ju predstavuje len niekoľko neomietnutých domov s kôpkami blata a jediné riziko hrozí zo štvorice uškŕňajúcich sa Rómov, ktorí sa vyvážajú v starom favorite. Po chvíli chôdze sa spoza kopca vynárajú dve dominanty: zasnežené štíty Vysokých Tatier a areál Inštitútu Krista Veľkňaza (IKV) v Žakovciach.

Predná brána inštitútu je zamknutá, a tak nesmelo nakúkame pomedzi škáry v plote. V mysli nám ožívajú fotografie charitných domov z internetu, keďže Inštitút Krista Veľkňaza pozostáva z niekoľkých budov. Z jednej z nich postupne vychádzajú ľudia a jeden za druhým sa nás pýtajú, koho hľadáme. Púšťame sa do debaty s vrátnikom, ktorý nám odporúča pohovoriť si s pani Gitkou Majerčákovou, ženou útleho vzrastu, ktorá postáva neďaleko nás. Je vedúcou jedného z charitných domov a pre inštitút pracuje viac ako 15 rokov.

Veď On sa postará

S nadšením jej hovoríme o krátkom článku, kvôli ktorému sme sem prišli, a ktorý by mal poslúžiť ako podklad pre finančnú zbierku. Pri slove zbierka spozornie a my neveriacky počúvame jej slová o tom, že v inštitúte sa zbierkam, či rozposielaniu šekov a pýtaniu peňazí od ľudí všemožne bránia. Boh sa vraj postará a ľudia pomôžu sami od seba. Po jej slovách sa v nás v momente láme mesiášsky pocit, s ktorým sme sem išli. Gitka si sklamanie na našich tvárach nevšimne a podáva jedno svedectvo za druhým o tom, čo sa stane, ak sa človek dokáže odovzdať do Božích rúk. Zdá sa, že to, čo bežný veriaci ovláda len teoreticky, je v IKV každodennou realitou. Vymenúva mnoho príkladov ako im veci, ktoré práve súrne potrebovali, doslova spadli z neba. „V jeden deň sa chlapi sťažovali farárovi, že nemajú ani kvapku nafty, pričom ju súrne potrebovali. Na druhý deň sa na dvore ocitlo nákladné auto s troma sudmi nafty od darcu. Prišli rýchlejšie, akoby sme ich stihli objednať,“ rozpráva Gitka jeden zo série malých zázrakov, o ktoré v dedine pod Tatrami nie je núdza.

Z budovy fary vybehne správca farnosti, jedna z osobností, ktoré stoja za celým sociálnym projektom v Žakovciach. Marian Kuffa je charizmatickým kňazom s pozoruhodnou životnou filozofiou, ktorého v týchto končinách nenazve nikto ináč ako farár Maroš Kuffa. A hoci by sa teraz hodilo pár riadkov chvály na jeho adresu, on by bol určite radšej, keby sa o Žakovciach hovorilo ako o Božom diele, kde je farár Kuffa „len“ Božím nástrojom. Pred odchodom v behu zadeľuje povinnosti a popri odkladaní vecí do kufra svojho auta nám zakričí: „Veľmi ma mrzí, že sa vám nemôžem venovať, ale musím do Bratislavy. No teším sa, že ste tu.“ Varovaní novinármi, ktorí sa ho pokúšali zastihnúť a urobiť s ním rozhovor, sme na to boli pripravení.

Exotickí bezdomovci

IKV pozostáva zo štyroch charitných domov. Najstarším je Dom Božského Srdca Ježišovho (DBJS), ktorý slúži ako strecha nad hlavou a resocializačné stredisko už 17 rokov. Počas svojho fungovania jeho dverami prešli mnohí ľudia z ulice, osoby po výkone trestu, či mládež po skočení ústavnej výchovy. Zaujímavosťou je, že klientmi inštitútu boli okrem Slovákov aj ľudia zo zahraničia. „Mali sme tu bezdomovcov z Čiech, ale i z Rovníkovej Guiney, či z Peru,“ hovorí na naše prekvapenie pani Majerčáková.

S DBJS susedí budova Domu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. V nej našli svoj domov telesne postihnutí muži a ženy. V areáli IKV sa nachádza aj najmladšie zo zariadení, ktorým je Dom Márie Magdalény pre slobodné matky s deťmi, postavený v roku 2001. V neďalekej dedinke Ľubica, bol zriadený Dom Božieho Milosrdenstva pre ženy po opustení detských domovov a po výkone trestu, ktorého cieľom je poskytnúť im pomoc v ťažkých a neriešiteľných situáciách.

Recyklácia i pastorácia

Šokovaní z charitnej pohostinnosti sedíme v jedálni nad plným tanierom, keď do jedálne vojde robustná postava Pavla Vilčeka, štatutára jedného z domov a šéfa spišskej charity, s ktorým máme dohodnuté stretnutie. „Aspoň skúsite bezdomoveckú stravu,“ usmieva sa pri pohľade nad veľkou porciou vyprážaného syra.

Po obede nás prevedie areálom inštitútu. Prechádzajúc stajňami s dobytkom, autodielňou a pekárňou stretávame ľudí v pracovnom nasadení s fúrikmi, vidlami, či pri peci s práve upečenými rožkami. „Práca tu nie je cieľom, ale prostriedkom,“ vysvetľuje filozofiu IKV Vilček, pričom cestou vymýšľa zlepšováky so zamestnancami inštitútu, ktorí ho ustavične zastavujú. „Využijeme veci, ktoré by iní vyhodili“ hovorí a následne to demonštruje garážovou stenou postavenou pomocou závaží zo starých práčok. „Keď to tí ľudia zistili, ďalšie závažia nám už nikdy neprišli,“ smeje sa riaditeľ. Kopy materiálu, ktoré sa nám spočiatku javili ako zbytočné, po týchto slovách začínajú dávať zmysel.

Exkurziu končíme pri novostavbe pastoračného centra, ktorá bude akýmsi miestom pre všetko. Od pastoračných aktivít pre farnosť, až po nocľah pre dobrovoľníkov, ktorí sem chodia priložiť ruku k dielu. „Mnoho ľudí k nám prichádza hľadať duchovnú pomoc, keďže naši kňazi nie sú odtrhnutí od reality, ale žijú v nej. Aj tých treba niekde ubytovať,“ dopĺňa účely centra náš sprievodca.

Žakovský skleník

Za roky svojej existencie IKV pomohol mnohým ľuďom. Niektorí sa vrátili naspäť na ulicu, iní si založili rodiny alebo nanovo postavili mosty, ktoré za sebou pred rokmi spálili. Inštitút sa na istú dobu stal pre týchto ľudí skleníkom, ktorý ich chránil pred vonkajším svetom. Každodennou disciplínou, budovaním vzťahu s Bohom a láskavým prístupom z nich vychoval silnejších jedincov, vďaka čomu sa mnohí stali schopní žiť dôstojný život. „Viete ako to je. Nie všetky rastlinky sú schopné života mimo skleníka. Pre týchto ľudí zrejme nadlho ostaneme útočiskom,“ uzatvára Vilček.

Inštitút v Žakovciach je jedným z mála zariadení, ktoré napriek kríze nemá núdzu o „klientov“. A aj keď pred zimou je tu tesnejšie, zdá sa, že všetko funguje ako má. Zrejme to bude tým, že rokmi prišli na to ako na krízy.

Mária Škvarlová, Lukáš Melicher
Foto: Mária Škvarlová

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Podporte spolu s portálom Postoy.sk a združením CEBSI aktivity Inštitút Krista Veľkňaza v Žakovciach zaslaním finančného daru. Ľubovoľné príspevky posielajte na účet inštitútu:
Účet Ľudová banka Poprad
číslo účtu: 4 310 005 710 / 3100
IBAN: SK77 3100 0000 0043 1000 5710
Var. Symbol: 24122009

Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na