Treba nájsť nový dôvod na národné sebavedomie. Taký, ktorý by nezávisel od zloženia mužstva na šampionátoch či kvalite NHL.

Odhliadnuc od nie najvydarenejšieho finišu v závere hokejového turnaja vo Vancouvri považujme hru našich hokejistov za udalosť, ktorá do domáceho neporiadku priniesla po dlhom čase iný vzduch. Ten privial aj inak ošúchanú otázku: Na čo môžeme byť na Slovensku hrdí?

Máme divokú prírodu, ale Tatry a spol. sme tu už našli. Nemusíme sa triasť, čo s pitnou vodou, lebo aj keď sa o tom veľmi nehovorí, Slovensko je schopné zásobovať pitnou vodou celú Európu mnohé roky. No ani minerálne a kúpeľné pramene nie sú náš výtvor. Ďalšie, už relatívnejšie poklady typu pekné dievčatá tiež nepatria medzi naše zásluhy.

Po štvrťfinále proti švédskym korunkám sa odpoveď na spomínanú otázku vynárala akosi samovoľne. Samozrejme, v tej chvíli to bolo bez debaty. A podľa autora na tom nezmenili nič ani nasledujúce prehry. No je to práve hokej, ktorý nie je len vecou prírody či remesla. Ak máme byť na čo hrdí, tak doteraz sa opäť ponúkal tento šport. No nie je tajomstvom, že v tejto oblasti srdce našinca tak dlho zrejme nezaplesá, a aj preto treba nájsť nový dôvod na národné sebavedomie. Taký, ktorý by nezávisel od zloženia mužstva na šampionátoch či kvalite NHL. Treba nám oveľa trvácejší podnet. Výsledky vo verejnom živote to, žiaľ, asi nebudú.

Naopak to, čo sami vytvárame, vyzerá častokrát dekadentne. Verejný život je slovné spojenie, ktoré evokuje pachuť morálnej špiny, keďže ľudia, ktorí majú za nás riešiť verejné veci, sú až na výnimky zlodeji a klamári. Aj tie divoké hory necháme pustošiť biznis „sebrankou“, ktorá sa snaží predvádzať, ako keby hlavným mestom bola Viedeň a ich sponzorom dvor Márie Terézie.

V tejto súvislosti sa nedá nesúhlasiť s Tomom Nicholsonom, ktorý považuje za nešťastné, ak „seriózne médiá dokonca spochybňujú, či Slováci majú na to spravovať svoje vlastné záležitosti. Ako keby tí najlepší spomedzi nás prosto stratili vieru.“ Možno tu nájsť paralelu s ukončeným turnajom. Ktovie, ako by sa skončili niektoré zápasy, ak by Demitra či Hossa ako lídri tímu prestali dôverovať. Kto má vytvárať sebavedomie národu, ak nie jeho elity? Ak nebudú udržiavať nádej intelektuáli a osobnosti spoločenského života, tak „Do toho!“ budú kričať Kotleba, Slota a im podobní.

Áno, noviny sú plné nechutností, ktoré predvádzame. Ale niekde musí byť ukrytá aj viera v schopnosti, ktoré nesmú zakrpatieť ani pod návalom politickej špiny. Nateraz to bol možno hokej, po ktorom príde na istý čas vákuum a riziko pesimizmu, no nič nie je stratené. Lebo slovami profesora Tolkiena „aj vtedy panoval smútok a valila sa tma, ale našla sa i veľká nebojácnosť a veľké činy, ktoré neboli celkom márne“.

Pavol Rábara
Foto: Flickr. com a Jozef Mak

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Sledujte nás aj na Twitter.com/postoy.