Protest Gorila je dôkazom, že za dvadsať rokov tu vyrástla generácia, ktorej nároky na cnosti a charakter politikov výrazne prevyšujú tie, ktoré praktizuje doterajší politický establišment.

Počas týchto dvadsiatich rokov sa slovenská cirkev nachádza v kŕči - nielen pokiaľ ide o reálnu implementáciu II. vatikánskeho koncilu, ale aj pokiaľ ide o jej pôsobenie vo verejnom priestore. Nevie sa v ňom pohybovať. Nevie pracovať s médiami. Ak do neho zasiahne, tak iba veľmi nešťastne. Nevie zaujať jasný postoj a stratila morálnu autoritu v očiach verejnosti, ktorá ju preto - prirodzene - odsúva do súkromia a akejsi subkultúry "podivných ľudí", ktorí "netušia o čom je tento svet", majú svoje "stretká", "zaklínadlá" a podobne. 

Protestom lekárov v súčasnosti chýba akákoľvek racionalita. Ak na začiatku mohli ešte požiadavky lekárov vzbudiť u verejnosti aspoň nejaké pochopenie a sympatiu, dnes celá slovenská lekárska obec riskuje zhoršenie svojho imidžu v očiach verejnosti. Občan môže mať totiž zo súčasnej situácie právom pocit, že protestujúcim lekárom vlastne išlo celý čas iba o seba, ich platy a pacientov použili ako rukojemníkov na dosiahnutie tohto cieľa.

Včera sme si pripomenuli 22. výročie 17. novembra 1989. Z roka na rok sa koná akosi viac spomienkových akcií, ktoré sa viažu k tomuto dátumu. Aby toho nebolo málo, tak tento rok sa nám aj predvolebné billboardy snažia ozrejmiť, čo bolo zmyslom onoho najväčšieho vzopätia v našich národných dejinách.

Nám mladým sa niektorí zo starších pokúšajú vysvetliť étos a zmysel tamtých revolučných dní. Hovoria nám, že by sme na ne nemali zabúdať, vlastne, mali by sme byť tými, ktorí budú odkaz Novembra v budúcnosti šíriť ďalej. Počúvame pamätníkov, v prípade tých nežijúcich si čítame ich pamäti zaznamenané na papieri, uvažujeme nad nimi. To preto, aby sme vedeli. Aby však mladý človek mohol istým spôsobom niesť v sebe odkaz 17. novembra a šíriť ho ďalej, nemôže o ňom iba počúvať, čítať, potrebuje aj na vlastné oči vidieť, čo to znamená život v slobode.

Podľa blogu Jána Čarnogurského potrebuje Slovensko pevnú vládu, ktorú je schopná vytvoriť iba veľká koalícia. Je to naozaj tak?

Keď José Manuel Barroso, niekdajší člen maoistického hnutia strany proletariátu a člen komunistickej strany, dnes šéf Európskej komisie začne spomínať otcov zakladateľov Európy, asi to bude naozaj zlé. „Rovnako ako otcovia zakladatelia utvorili víziu Európy po dvoch zničujúcich svetových vojnách, aj my dnes musíme konať rozhodne a s víziou smerom k silnej a otvorenej Európe,“ uviedol Barosso. „Teraz je na ťahu Nemecko, aby ukázalo, že bojuje za vec silnej, integrovanej a konkurencieschopnej Európy.“

Prítomnosť ľudí z OKS a KDS na spoločnej volebnej kandidátke „Obyčajných ľudí“ sa môže právom javiť veľmi bizarne. V konečnom dôsledku však ide o veľmi rozumné riešenie, ktoré by voličov týchto strán malo skôr tešiť ako zarmucovať.

Konzervatívni demokrati Slovenska (KDS) plánujú návrat do parlamentu na kandidátke strany Igora Matoviča. Líder hnutia Obyčajní ľudia o tom informoval dnes spolu s predsedom KDS Vladimírom Palkom a predsedom Občianskej konzervatívnej strany (OKS) Petrom Zajacom, ktorá bude tiež figurovať na rovnakej kandidátke.

Tak ako avizoval Matovič už dávnejšie, posledné štyri miesta kandidátky budú patriť Obyčajným ľuďom. Nasledovať budú od konca OKS a KDS, ktorým bude patriť po desať miest. Zvyšných 126 miest majú obsadiť nezávislé osobnosti. Za KDS budú kandidovať Vladimír Palko, Rudolf Bauer, Pavol Minárik a František Mikloško. Občianskych konzervatívcov bude zastupovať predseda strany Peter Zajac, podpredseda Ondrej Dostál a desiatku doplnia ľudia z regiónov, z mládežníckej organizácie a odborníci.

Ešte aj odchod KDH z vlády kvôli výhrade svedomia bol asi menej potrestaný ako tento "útok" SaS na kvázi-liberálneho "eurobôžika".

Keby bola na stole alternatíva v zmysle "poďme prispieť na rekapitalizáciu západných systémových bánk" (s tým, že sa im vymení manažment, že sa to banky zaviažu štátom vrátiť atď), je dosť pravdepodobné, že by to Richard Sulík aj pri svojom populizme schválil. Možno by bol aj medzi prvými, kto by túto potrebu vysvetľovali voličom, lebo by to bolo skutočným riešením situácie (aj v súlade s jeho ekonomickým programom, resp. oveľa viac ako euroval). Obviňovat ho z "nesolidarity" je neseriózne a kto Sulíka nechápe, nechápe slušnú spoločnosť, kde ľudia hlasujú v súlade so svojim mandátom.

Veľa rozumných ľudí si pri finančnej kríze pred seba postavilo dilemu sporu eurosocialista versus populista. Záujem Európy pritom uniká niekam inam. Môžme sa prieť, či treba vytvoriť záchrannú sieť alebo či "nedať ani cent", ratovať bankový systém sa určite bude musieť. Ale problém je, či navrhovaný euroval situáciu rieši alebo iba vynáša polená z horiaceho bytu k tlejúcim susedom.

Nikto nepochybuje, že kolapsu celého finančného systému treba zabrániť. Rozumní zástancovia navýšeného eurovalu (EFSF) navrhujú vytvoriť systém, ktorý ohrozené finančné inštitúcie zachytí do siete a pomôže im prežiť s tým, že oni potom peniaze štátom vrátia. Richard Sulík hovorí, že euroval takýmto riešením nie je, a zatiaľ nevedno, či by s alternatívami súhlasil. A že to nevieme, môžeme smelo dávať za vinu aj jemu, keďže takmer jediné posolstvo, ktoré v poslednom čase komunikuje do sveta, je "všetko odmietame, nič neschválime, nedáme ani cent" (na EFSF alebo trvalý Európsky stabilizačný mechanizmus ESM). Faktom však je, že svoj odpor k eurovalu už vo svojej brožúre dosť podrobne vysvetlil pre jeho kontraproduktívnosť.

Dookola sa voči odporcom eurovalu metaforicky opakuje, že iba mudrujú o príčinách požiaru, ale nezodpovedne ho odmietajú začať hasiť či zväčšiť striekačku na vodné delo. Chyba lávky. Prenášanie obrovských dlhov bankrotujúcich krajín na tie zodpovednejšie, ktoré sú však samotné zadĺžené, je iba udržiavaním, resp. zväčšovaním požiaru, ani náhodou nie hasením.

Keďže sa pri budovaní eurozóny na zlé časy nemyslelo, dnes treba všetko narýchlo dobiehať a dorábať "na kolene". Logicky potom z toho vyplývajú problémy, napr. s funkčnosťou návrhov alebo legitimitou ich schvaľovania mimo národných parlamentov.

Medzi kľúčové otázky eurovalu patrí, či a akým spôsobom sa rieši odpis dlhu problematických krajín. Ivan Mikloš pred voľbami ešte ako opozičný politik aj potom neskôr ako minister hovoril (napr. tu a tu), že je neprijateľné, aby za dlhy niesol zodpovednosť iba dlžník, resp. jeho ručiteľ (teda štáty eurovalu), ale nie veriteľ, teda banky, ktoré mu požičali a zarábali na tom. To, že s vrátením časti dlhu sa musia veritelia rozlúčiť, keďže zodpovednosť za zlé pôžičky nesú aj oni, presadzoval ako jednu zo zásadných podmienok prijatia prvého eurovalu.