Autor: Ladislav Stromček on May 05, 2012

Categories: 

Viaceré nekrológy a komentáre sa v týchto dňoch snažia vystihnúť výnimočný životný príbeh kňaza Vladimíra Jukla. Rád by som k tomu pridal pár postrehov na dokreslenie jeho osobnosti.

Kňaz Vladimír Jukl si zaslúži mimoriadne uznanie nielen ako neprehliadnuteľná postava cirkvi na Slovensku v období totality, ale bol obdivuhodným človekom aj pri pohľade zblízka, čo pri veľkých ľuďoch nebýva samozrejmé. Dejiny poznajú nejedného velikána, ktorý síce urobil veľa dobrého, ale nedalo sa s ním žiť. Preto sa pokúsim naskicovať portrét Vlada Jukla - viac kto to bol, než čo robil.

Prvá vec, ktorá ma vždy fascinovala, bol dvojjediný príbeh Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla. Každý, kto je v problematike zorientovaný, vie, že oni dvaja tvorili v tzv. tajnej cirkvi nerozlučnú dvojicu a nemožno hovoriť o jednom bez spomenutia druhého, hoci osobnostne boli tak rozdielni. Ani Vlado, ani Silvo neboli sólo hráči, skôr pripomínali situáciu, keď Kristus posielal svojich učeníkov po dvoch. Tento model ich držal blízko pri evanjeliu a uchránil ich od toho druhu osobných ambícií, ktoré vedia byť zničujúce aj v prípade výnimočných ľudí.

Po druhé, táto úzka spolupráca dávala obidvom príležitosť zachovať si osviežujúcu pokoru, to zdravé uzemnenie, ktoré duchovným lídrom nedovolí uletieť v pýche a ješitnosti. Vlado veľakrát korigoval svoje vízie podľa toho, ako vidí veci Silvo (a opačne). Pre nás študentov bolo fascinujúce byť pri tom, ako sa rodia vízie a projekty v skrytej cirkvi a formovalo nás, keď sme videli, že sa ani jeden pri tom nespráva ako neomylný guru.

Po tretie, to, že spolu založili Spoločenstvo Fatima, ktoré malo urobiť účinnejšou ich službu v skrytej cirkvi, bolo niečo neobvyklé. Duchovné spoločenstvá mávajú spravidla jedného charizmatického zakladateľa, nie dvoch. Výsledkom bolo, že neprevládal dominantný vplyv jedného človeka a jeho nekritické idealizovanie. To, že pod tlakom okolností nedošlo medzi nimi k roztržke (vieme, ako to v živote chodí), vydáva pekné svedectvo o nezištnej motivácii a duchovnej zrelosti u obidvoch.

Po štvrté, na Vladovi bol pozoruhodný jeho zmysel pre to, ako dať podzemnej činnosti systém a prísť s nápadmi, ktoré sa ukážu ako životaschopné a odolné voči opatreniam Štátnej bezpečnosti. Tak ako bol Silvo človekom charizmy, Vlado to zas všetko perfektne dával do systému. Vedel presne odhadnúť, ako ďalej postupovať v aktivitách skrytej cirkvi. Mal najväčší podiel na vybudovaní štruktúry tajných koordinačných stretnutí po celom Slovensku, rozbehu samizdatových časopisov, organizoval distribúciu kníh pašovaných zo Západu, prišiel s nápadmi, ako oživiť púte účasťou a celonočným duchovným programom mladých ľudí. Spolu so Silvom v tejto symbióze vybudovali na Slovensku rozsiahlu sieť malých spoločenstiev mladých ľudí, tzv. krúžkov, čo bol ojedinelý zjav v celom komunistickom bloku.

Po piate, toto všetko malo šancu na úspech preto, že tu bol po prepustení z väzenia tajný biskup Ján Chryzostom Korec, osobne potvrdený pápežom Pavlom VI., ktorý mu v júli 1968 daroval svoje vlastné biskupské insígnie. Silvo s Vladom, podobne ako ďalší ľudia zo skrytej cirkvi, konali pod autoritou a vedením biskupa Korca, ktorý Vlada tajne vysvätil za kňaza v roku 1971. Jurisdikčnú podriadenosť Vlada Jukla autorite tajného biskupa Korca treba zdôrazniť preto, lebo cez neho Vlado uskutočňoval svoje ukotvenie v Cirkvi. V podmienkach tajnej cirkvi bolo dosť pokušení robiť aj na vlastnú päsť. Pre Vlada mal rozmer vernosti Cirkvi neoddiskutovateľnú dôležitosť.

Po šieste, základné vysvetlenie toho, ako sa sformovala táto Vladova oddanosť Cirkvi a ako sa vyvíjal celý jeho život, spočíva v skúsenosti s mimoriadne silnou osobnosťou profesora Tomislava Kolakoviča. Tam bol základný zdroj inšpirácie. Podľa modelu Kolakovičovej Rodiny začali Silvo s Vladom pod autoritou biskupa Korca budovať v Bratislave od roku 1968 systematickú štruktúru malých spoločenstiev vysokoškolákov. Postupne bol pri každej bratislavskej vysokej škole, každej fakulte a v každom ročníku aspoň jeden tajný krúžok mladých ľudí, ktorí sa stretávali, aby spolu čítali Bibliu, formovali sa vo viere, šírili samizdatovú náboženskú literatúru, organizovali aktivity pod rúškom turistiky a výletov do prírody, zúčastňovali sa na masových púťach až po sviečkovú manifestáciu v roku 1988.

Iná vec, hodná pozornosti, ktorá vykresľuje osobnosť Vlada (a Silva) spočíva v princípe pracovať tak, aby sme sa "stali zbytočnými", čo znamenalo neviazať aktivity skrytej cirkvi na seba, ale konať takým spôsobom, aby dielo prevzali a rozvíjali ďalší zapálení ľudia a my sme mohli ísť na inú úlohu, ktorú zatiaľ nikto neplní. Zároveň to znamenalo istú decentralizáciu, nechceli byť v pozícii bossov, ktorí všetko ovládajú. Dnes by sme to mohli prirovnať k princípu internetu, ktorý nemá jedno centrum, ale ak vypadne jeden či viac serverov, sieť funguje ďalej. Aj oni budovali štruktúry skrytej cirkvi tak, že Štátna bezpečnosť mohla síce zatknúť tých, ktorí tvorili významné body siete, ale sieť nepadla.

Ôsmy pohľad na Vlada tiež súvisí s uvedeným princípom "zbytočnosti". Spolu so Silvom boli tak špecificky určení pre časy totality, že po zmene režimu bola ich úloha splnená. Boli na tomto svete pre jasné poslanie, pre službu cirkvi v časoch prenasledovania. V tom všetkom, čo robili dovtedy, sa po roku 1990 stali "zbytočnými", lebo cirkev na Slovensku si už mohla rozvíjať svoj život slobodne (a mali už aj svoj vek). Ďalších vyše 20 rokov potom Vlado prežil ako ten, kto už takpovediac nebol potrebný a to, ako skromne a bez nárokov na uznanie žil túto etapu svojho života, je overením pravosti jeho motívov z čias, keď sa angažoval naplno. Škoda len, že nám Silvo dnes vo svojom zdravotnom stave už k tomu nevie nič povedať.

Deviaty postreh na priblíženie toho, aký bol Vlado Jukl, bude ešte osobnejší. Siaha do začiatku 80-tych rokov, keď nám ako študentom na nejakom stretnutí zdôrazňoval, že ak sa chceme v tomto prostredí angažovať, veľmi dôležitá je odosobnenosť. Najprv som tomu nerozumel. Až časom som si to viac všímal u neho. Žil v plnom nasadení a zároveň tak, že on sám nebol dôležitý. S neuveriteľnou energiou a húževnatosťou zasvätil celý svoj život, dal všetky svoje sily do služby skrytej cirkvi a pritom nepresadzoval seba, nikdy sa u neho neprejavila citlivosť na seba. Nevedeli sme si ani predstaviť, že by sa vedel uraziť. Obdivoval som tú zrelosť. Keď som sa neskôr snažil odhaliť, ako sa k tomu dopracoval, Vladove myšlienky zašli do čias väzenia...

Desiata vec, ktorú spomeniem, je najzložitejšia, ale pre pravdivosť a z úcty k Vladovej pamiatke sa jej nechcem vyhnúť. Vo februári 1990 sa Ján Chryzostom Korec stal biskupom v Nitre (a o rok kardinálom). V tom čase sa pre politické dôvody vzťah Vlada a Silva s pánom kardinálom Korcom vážne narušil. Pán kardinál to sám zverejnil v jednej svojej knihe v roku 2009. Oceňuje blízke priateľstvo a spoluprácu s nimi do roku 1989, ale objasňuje, ako došlo k rozpadu ich vzťahu k nemu pre odlišné politické postoje (otázka zvrchovanosti SR a iné). Môžem o tom hovoriť otvorene preto, lebo s otcom kardinálom mám stále veľmi blízky a dôverný vzťah a poznám jeho postoje.

Nijako mi neprislúcha vstupovať do ich osobných záležitostí, len - nakoľko ide o verejnú vec - chcem pre históriu dosvedčiť, že Vladimír Jukl, hoci nemal dosť síl ísť do Nitry za otcom kardinálom urovnať tento problém, za celých vyše 20 rokov nijakým spôsobom, ani slovom, ani najmenším náznakom nenarušil úctu voči pánu kardinálovi. Dokonca tak, že ani nevieme, čo si myslel, lebo o tom nikdy nehovoril. Bola to posledná etapa jeho cesty, asi najťažšia, ale je zjavné, že Vladimír Jukl ju prežil so svojou najvyzretejšou odovzdanosťou do Božích rúk.

Ladislav Stromček
generálny vikár Žilinskej diecézy

Foto: katnoviny.sk

 
  pošli na vybrali.sme.sk