Autor: Nenápadní hrdinovia on November 28, 2011

Categories: 

Tento príbeh sa udial v rokoch 1945 – 1951. Náš hrdina Viliam Neupauer už dnes žiaľ nemôže svoju životnú skúsenosť vyrozprávať sám. Zanechal nám však svedectvo doby, v ktorej žil, prostredníctvom svojho denníka.

Ako sa to všetko začalo

Viliam Neupauer sa narodil 29. novembra 1915, v Spišských Vlachoch žil so svojou manželkou Máriou. 9. marca 1945 sa mu narodil prvý syn Viliam. So svojou manželkou mali v meste obchod, vychovali tri deti.

"Po príchode na MNV sa ho vojaci NKVD opýtali na osobné údaje a povedali mu, že pôjde na tri dni pracovať k stavbe mostov, ktoré boli zničené počas vojny pri prechode frontu."

Dňa 21. marca 1945 bol Viliam telefonicky predvolaný na MNV (miestny národný výbor) bez udania dôvodu návštevy. Po príchode sa ho vojaci NKVD opýtali na osobné údaje a povedali mu, že pôjde na tri dni pracovať k stavbe mostov, ktoré boli zničené počas vojny pri prechode frontu. Mal si so sebou vziať jedlo a oblečenie na tri dni. Na chodbe MNV uvidel aj ďalších tunajších obyvateľov. Čas odchodu sa priblížil, o 16.30 prišiel vojak Viliama odviesť a zároveň vykonal domovú prehliadku, pri ktorej však nič nenašiel. Počas balenia osobných vecí celý čas stál pri dverách s nabitou puškou namierenou proti nim, aby nik neušiel. Dokonca nebral ohľad ani na 11-dňového synčeka pána Viliama. Potupne musel kráčať pred vojakom s rukami vzad.

Zo Spišských Vlách sa pešo presunuli do Spišského Podhradia. Počas cesty sa nesmeli rozprávať, okolo 19.00 dorazili do väznice pod MNV. Viliam sa bál o svoju rodinu, domnieval sa, že po výsluchu ho pustia. Počas štyroch dní, ktoré vo väzení strávili, sa dozvedel, že kľúče od obchodu musela manželka odovzdať. 25. marca 1945 na Kvetnú nedeľu ho prišla navštíviť manželka so synom Vilkom a vtedy sa videli posledný krát počas dlhých šiestich rokov odlúčenia. Potom sa pešo premiestnili do väzenia do Levoče, kde už bolo prítomných 600 – 700 ľudí a ďalší prichádzali. Strava bola chudobná, známy mu na prilepšenie posielal polievku v kandlíku (plechová miska s rúčkou) a v jeho rúčke bola ukrytá správa. Na vrátnici však hustý obsah polievky Rusi vybrali a jemu poslali len ochutenú vodu.

Odchod z vlasti

Na väzenskom dvore mali denne rozcvičku a tých, ktorí nevládali, vojaci dokopali alebo zbili. Ich cely boli bez elektrickej energie, spali na holej zemi, ako toaleta slúžila nádoba umiestnená pri dverách. 30. marca 1945 na Bielu sobotu ich vyviedli pred budovu a menovite naložili do 20 áut, ktoré ich odviezli do prešovskej väznice. Tu zostali jeden deň, potom ich premiestnili do Poľska. Počas cesty, keďže bola Veľkonočná nedeľa, stretávali veriacich s posväteným jedlom.

Do Sanoka došli večer. Väznica v Sanoku bola ako pevnosť. Samé mreže, všade pichľavý drôt, stráž na každom kroku, vyzerala ako nejaká mučiareň. Jesť dostali kvasenú polievku s vnútornosťami a so sečkou. Od Veľkého piatka v Levoči (29.3.1945) dostali jesť až v Sanoku (31.3.1945), vodu na pitie nedostali vôbec. Strava bola nemastná, skysnutá, niekedy to nemohli ani zjesť. V noci to bolo najhoršie, pretože bol rámus, krik, plač, stonanie, znásilnenia... Bolo tam veľa poľských dievčat, za ktorými chodili ruskí vojaci.

V Sanoku boli desať dní, potom prišiel čas odchodu. Vagonizovať začali večer. Kráčali po piatich v rade a za každým druhým radom išiel vojak s puškou. Cez noc pršalo, boli celí mokrí a zablatení. Vo vagóne bola vo dverách jedna drevená rína pre používanie malej i veľkej potreby.

"Večer prišli do vagóna traja vojaci a pýtali sa, kto je ten, čo žiadal tabak, on sa prihlásil a začali ho biť. Lietal od jedného vojaka k druhému, viac bol na zemi ako na nohách. Potom ostal ležať v rohu v bezvedomí. Také veci sa robili aj v iných vagónoch."

Cestou cez Ural videl Viliam rozbúrané mestá a dediny, veľa mŕtvol. Autá boli zapálené - bolo to strašné. Keď pršalo, vystavil vonku ruku a vtom mu ju vojak s bodákom prepichol. Strava bola slabá, len jedenkrát denne, niekedy vôbec. Chlieb bol tvrdý, niekedy bol celkom drobný a s myšincami.

Keď chodili vojaci na raziu, zobrali si, čo sa im zapáčilo, napríklad topánky, svetre, nohavice, niekomu vybili aj zlaté zuby. Muž zo Spišskej Novej Vsi raz predal Rusovi nohavice, dojednal sa s ním za konzervu, tabak a chlieb. Dostal všetko až na tabak, že ten dostane na druhý deň. Lenže na druhý deň neprišiel, až na tretí. Muž šiel za ním, aby mu dal sľúbený tabak, lenže vojak povedal, že on o žiadnom tabaku nevie. Muž sa vojakovi vyhrážal, že ak mu nedá zajtra tabak, tak ho bude hlásiť oficirovi (nadriadenému). Večer prišli do vagóna traja vojaci a pýtali sa, kto je ten, čo žiadal tabak, on sa prihlásil a začali ho biť. Lietal od jedného vojaka k druhému, viac bol na zemi ako na nohách. Potom ostal ležať v rohu v bezvedomí. Také veci sa robili aj v iných vagónoch.

Jeden zo spoluväzňov mal na paličke žiletku a s ňou sa holil, bez mydla. Viliam nechcel. Zaumienil si, že buď sa s bradou vráti domov, alebo s ňou aj zomrie.

Príchod do Bajdajevky

Do Bajdajevky v Stalinsku prišli 1. mája. Po siedmich dňoch im otvorili vagóny, pustili ich a hovorili: ,,Gitler Kaput, skoro domov“, lenže to „skoro“ sa predĺžilo. Vtedy tam bolo 50 cm snehu. Časť ľudí odviedli do kúpeľne a všetkých nechali cez noc vonku na dvore. Cesta do kúpeľne viedla cez bažiny a močiare. Bola to jedna búda, v nej bola veľká pec a obruče. Šaty nechali visieť na obručiach nad pecou, aby ich odvšivavili. Umývali sa v drevených nádobách. Kým boli v miestnosti, šaty im prekontrolovali a niečo si aj zobrali. Spali na podlahe a v noci k nim vždy prišli potkany a ploštice. Boli celí doštípaní, ale neskôr si na to zvykli. Aj keď elektrické vedenie bolo, na izbách ho nemali, bolo len v strážnych búdach. Strava sa zlepšila. Na nádvorí bola latrína. Lekár ten mal na všetko len jeden liek a to guličkové čípky. Nemohli piť surovú vodu iba prevarenú a tá vyzerala ako čaj. Rakva bola pre všetkých len jedna. Hrob mal okolo 1,5 metra, ale v noci prišli vlci, hrob vyhrabali a zožrali mŕtvoly. Po karanténe sa robili pracovné skupiny.

"Viliama dali do kameňolomu. Bolo to veľmi nebezpečné. Rukavice nemali, a tak mali ruky zodraté až do krvi."

Viliama dali do kameňolomu. Bolo to veľmi nebezpečné. Rukavice nemali, a tak mali ruky zodraté až do krvi. Keď išli okolo nich vlasovci (vlastizradcovia), museli odstúpiť. Tí už nikdy neboli pustení. Keď sa niekto bil, oliali ho vodou, bolo aj niekoľko mŕtvych. Nebolo tam ani papiera na písanie, písalo sa len na ohobľovanú dosku, keď tá bola z oboch strán popísaná, tak sa znova ohobľovala a písalo sa ďalej. Ráno ich budil jeden Poliak, ten mal jeden zvonec a zvonil na chodbe. V nemeckom transporte bol dokonca aj deväťročný chlapec. Dali ho do kuchyne a potom do bane, aby nosil náradie.

V kolchozoch

Viliam a ostatní spoluväzni chodievali v lete na výpomoc aj do kolchozov, aspoň tam na chvíľku pozabudli na zlé podmienky v lágri a dostali sa do kontaktu aj s inými ľuďmi. Prvé dni na nich pozerali ako na vrahov, ale neskôr boli kamaráti. „Najlepšie bolo na poslednom kolchoze v Abašove.“ Bol tam Poliak, ktorý výborne varil. Vedúcou bola žena stredného veku, ktorá mala starého otca a ten zbieral bylinky a liečil nimi. Keď boli nejaké sviatky, starý otec im doniesol čiapku duhanu, dve fľaše domácej, trochu slaniny. Keď bolo zlé počasie, plietol košíky na kartošky.

Dňa 21. marca 1947 ubehli presne dva roky od odchodu z domu. Práve vtedy sa mu stal v práci úraz. Keď zhadzoval sneh zo strechy, padol na haraburdy. Spoluväzni mu chceli ísť pomôcť, ale strážnik im to zakázal, tak museli ďalej pracovať. Vzali ho až na konci zmeny a zaviezli za doktorom. Ten sa mu smial, že kde má padák, lenže jemu do smiechu nebolo. Strašne ho bolel bok. Doktor ho nemohol uznať za chorého, pretože mal plný stav, a tak ho dali do sušičky. Tam nedostal jesť dva dni, na tretí deň sa pridŕžajúc steny vybral po jedlo sám.

Späť v lágri

Neskôr ho previezli do Stalinska a tam kopal základy. Lenže vtedy bola taká zamrznutá zem, že sa ťažko robilo a jeho ešte stále bolel bok. Keď si strážnik všimol, že už je na tom veľmi zle, poslal ho do lágru. Lekárka sa na neho osočila, že je simulant, no Viliam si z toho nič nerobil, pretože ho ten bok naozaj bolel. Nechala ho len kvôli tomu, že mal vysoké horúčky 39,5 °C, niekedy až 40 - 41°C, dokonca mu dávali zábaly. Boli tam aj nemeckí lekári, ktorí zistili, že má silný zápal pľúc a mokrý zápal pohrudnice. Bol ako nejaký pokusný králik. Vojaci ho mastili, potom mu nasadili sklá na ohrievanie, a keď na neho zabudli, tak mal aj spálenú kožu. Potom ju namastili, až mu bolo do plaču, čo ho to štípalo. Nahromadenú vodu s hnisom sťahovali z boku ihlami, niekedy sa nazbierali aj dve lekárske misy.

Raz ho v najväčšej horúčke zobrali na príkaz k politickému úradníkovi. Ten písal na papier a Viliam za ním čítal. Dal mu to podpísať a on, že nie a nie. Spýtal sa ho, prečo, Viliam mu povedal, že to nie je pravda. Úradníkovi bolo zvláštne, že Viliam rozumie po rusky, no on mu vysvetlil, že sa jazyk naučil v lágri. So zlosťou ho dal odviesť späť. Na papieri bolo napísané: „Menovaný prehlasuje svojím vlastnoručným podpisom, že odmieta návrat do vlasti a ostáva občanom Sajúzu!“  

V márnici

Potom ho previezli do novosibírskej nemocnice. Tam bol už tak veľmi oslabený, až si doktorka myslela, že čoskoro zomrie. Jeho dych bol veľmi slabý, a tak dala jeho telo odniesť do márnice, kde denne zomieralo až osem ľudí. Tu bol jeden deň a jednu noc. Vojaci už brali mŕtvych a dávali ich do hrobu, a keď išli po ďalšieho, zrazu sa prebudil. Oni sa vydesili, hovorili mu, aby o tom nikomu nepovedal. Po prebudení si na zápästí našiel malý umelohmotný krížik, ktorý mu na ruku niekto pripevnil.

Previezli ho naspäť do lágru. Tu však pracovať nemohol, keďže bol veľmi schudnutý na kosť a kožu, vážil asi 40 - 45 kg. Stávali sa tu aj nepochopiteľné veci. Nemci hrali Rusom nemeckú národnú hymnu. Viliam otvoril dvere, pozrel sa dnu a uvidel Rusa, ako je opitý. Práve vtedy dvaja väzni utiekli, ale podarilo sa im ich chytiť. Tak ich doriadili, až mali vybité zuby, polámané rebrá a dokrvavené tváre, keďže po nich skákali. A týchto každý deň previedli po chodbe ako výstrahu pre ostatných. Chodili ako živé mŕtvoly.

"Idete domov"

"Na dokumente bolo po rusky napísané: 'Menovaný prehlasuje svojím vlastnoručným podpisom, že odmieta návrat do vlasti a ostáva občanom Sajúzu!' Viliam Neupauer to odmietol podpísať."

Prevážali ich z jednej nemocnice do druhej. Viliam bol celkom zoslabnutý. V jednej malej nemocnici boli chorí uložení len na doskách. Mal už celkom vyležané boky, až bolo vidno do živiny. Zrazu v jeden deň doktorka povedala, že idú domov. On jej neveril, pretože to hovorili už veľa krát. Ale teraz to predsa len bola pravda. Naložili ich do vagónov, kde mali pec a nezamykali ich. Do Franfkturtu dorazili 29.11.1949, v deň jeho narodenín. Keď vyšli von, Nemci bozkali zem. Zobrali ich do kúpeľne a dali im čisté veci. Domov napísal telegram, aby mu posli doklady, oni mu odpísali, že už sú na ceste. Jeden muž im poradil, aby ich nedali do roboty, nech radšej idú do nemocnice. V nej sa ho všetci vypytovali, že kde dostal túto chorobu. Následne ho dali na izbu k ostatným. Strava tam bola prvotriedna.   

Viliam mal problémy s dýchaním a veľké bolesti. V jeden deň mu zrazu pacient z ich izby prišiel oznámiť, že má návštevu. Myslel si, že je to omyl, no potom sa na vlastné oči presvedčil - pri posteli stál jeho švagor Karol. Konečne sa po dlhom čase stretli, bolo to zvítanie s plačom aj radosťou. Švagor mu doniesol oblečenie a jedlo. Na izbe ostal dva dni, toľko si mali čo vyrozprávať. Karol ho chcel vziať so sebou k nim, ale Viliam sa musel ešte liečiť. Keď odišiel, písomné spojenie medzi nimi pokračovalo.

Viliam mal stále bradu, no doktorka mu povedala, aby sa konečne oholil, že bude vyzerať mladšie. Po dlhom prehováraní si vypožičal nožničky a holiaci strojček a začal sa holiť. V zrkadle nespoznal svoju tvár, neustále mal pocit, že mu niečo chýba, že mu je chladno, hoci bolo leto.

Jeho liečba vyžadovala dlhší čas, tak ho previezli do susednej liečebne. Zotavovňa sa volala Hochweitschen, tu bol skoro dva roky. Táto liečebňa bola veľká a liečili sa tam všetky choroby. Mala vlastný kostolík, tridsať blokov s kinom a kúpeľným bazénom.

Lekár, ktorý ho ošetroval, pochádzal z Ostravy. Tiež ho vyhostili z vlasti. Na zotavovni bola aj sestrička z Ukrajiny, ktorá prišla s ustupujúcou nemeckou armádou, Rusom ušla do západného Berlína.

Ich strava na zotavovni bola pestrá. „Na raňajky: chlieb podľa potreby, 5dkg masla, saláma, syr, ½ litra mlieka. Na desiatu: odvar z kostí. Obed bol chutný, niekedy sme ani všetko nepojedli. Na olovrant bolo kakao s pečivom. Večere boli tiež dobré, ale len suché.“

V zotavovni si oddýchol, nabral nových síl. Po raňajkách si pod stromami pripravili ležadlá s matracmi a deku. V zime si ich vzali tri aj viac. V liečebni boli najmä bývalí vojaci. Lekár bol najradšej, keď dostal Viliam dovolenku, pretože po návrate z nej stále doniesol dobrý kúsok slaniny a vajíčka. Od tety z Ameriky občas dostal dobroty: kakao, kávy, čokoládu. Oslavovali narodeniny alebo meniny. „Boli sme všetci ako jedna veľká rodina aj s personálom.“ 

Častejšie ho trápila pohrudnica. Museli mu vyťahovať vodu z boku. „Niekedy toho bolo pol lekárskej misy. Pri tom som mal bolesti a musel som deň prísne ležať“, spomína si Viliam.

Návrat na Slovensko

Rok a pol si vybavoval formality. Od ministerstva dostal uvoľnenie - návrat do vlasti. S týmto dokladom chodil po úradoch po ďalšie žiadané doklady. S potrebnými dokumentmi išiel na konzulát do Berlína, kde bola pracovníčka z Popradu. Doklady ešte musel potvrdiť na konzuláte SSSR. Na Slovensko sa nakoniec dostal vlakom cez Prahu.

Do Spišskej Novej Vsi prišiel ráno. Stretol sa tam so železničiarmi z Olcnavy, ktorí mu povedali, že jeho žena už robí v Odoríne a nie v Matejovciach. Tak cestoval do Markušoviec a odtiaľ do Odorína. Keď prišiel cez dvor, jeho manželka práve vyšla z dverí. Mal prísť až o tri dni neskôr, nečakala ho, o to väčšmi sa však potešila, že ho vidí. Jeho syn Vilko za ten čas vyrástol, už mal šesť rokov. Zobral ho na ruky. Vilko nevedel, kto je, až kým mu mamka nepovedala, že je to jeho ocko. Vilko povedal: „Ja ťa nepoznám, len na obrázku.“

„Našim neprajníkom, čo nás nevinných falošne zapredali a dali nás ako vrahov a zradcov národa odtransportovať na ďalekú sibírsku cudzinu - tým by som poprial, aby ich hrýzlo svedomie na každom kroku. Prajem len, aby takéto veci, ako nás, nepostihli nikoho, a aby sa nikdy neopakoval taký smutný rok, ako nám rok 1945.“
Viliam Neupauer

Po návrate k nim začali chodiť návštevy, Viliam vyrozprával svoje útrapy. Po dvoch dňoch išiel do Spišských Vlách, kde sa stretol s viacerými  ľuďmi. Doma mal ešte problémy na MNV, musel si vybaviť nové doklady, pretože staré, čo mal, už neboli platné.

Viliam Neupauer sa vrátil domov s podlomeným zdravím a následkami, ktoré mu ostali do konca života. Často spomínal na tých, ktorí sa už vrátiť nemohli. „Zomreli pri nás a sú pochovaní v čiernej ľahkej zemi na lágrovom cintoríne. Pri troche horšieho šťastia by som bol medzi nimi.“

Malý krížik z rúčky zubnej kefky, ktorý mal Viliam pri sebe a ako hovoril svojej rodine, držal ho nad vodou v najťažších chvíľach života v lágri, podaroval svojmu vnukovi Róbertovi. Ten sa stal kňazom, krížik dodnes zdobí jeho ruku. Boh skúšal Viliama, no zároveň doprial rodine aj veľa milostí v podobe kňazského povolania. Naše úprimné poďakovanie patrí rodine Neupauerovej za ich ochotu podeliť sa s nami o tento príbeh hrdinu, ktorý určite nebude zabudnutým svedkom zlých čias.

Odkaz Viliama Neupauera: „Nuž našim neprajníkom, čo nás nevinných falošne zapredali a dali nás ako vrahov a zradcov národa odtransportovať na ďalekú sibírsku cudzinu - tým by som poprial len toto, aby ich hrýzlo svedomie na každom kroku, aj v hrobe za to, čo vykonali nevinným ľuďom. Tieto riadky som nepísal ako výstrahu, ale aby zostala ako pamiatka z môjho utrpenia a života pre moje deti a vnukov aj pre ďalšie generácie, na ktoré nemôže a nikdy nedá sa zabudnúť. Prajem len, aby takéto veci, ako nás, nepostihli nikoho, a aby sa nikdy neopakoval taký smutný rok, ako nám rok 1945.“

Ivana Klapáčová, Lucia Šmihuľová, Andrea Veličková
Cirkevná spojená škola, Základná škola sv. Jána Krstiteľa, Spišské Vlachy

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra 2011 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív rodiny Viliama Neupauera a autoriek. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o.z. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu.

301

 
  pošli na vybrali.sme.sk