Obrázok používateľa Marián Sekerák
Autor: Marián Sekerák, October 31, 2011

Categories: 

Po hlbokom a meditatívnom apoštolskom liste Porta fidei, v ktorom pápež otvorene píše o súčasnej kríze viery, vychádza z „vatikánskej produkcie“ v krátkom čase ďalší dych vyrážajúci dokument. Nóta Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj rozhodne nie je nudným čítaním. Naopak, búrlivo víri hladinu (nielen) konzervatívnych vôd. 

Preambula ústavy ČSSR z r. 1960 slávnostne hlásala: „Socializmus v našej vlasti zvíťazil!“. Ak by sa dnes jediný vatikánsky zákonodarca rozhodol po jedenástich rokoch vytvoriť novú ústavu najmenšieho štátu sveta, podobnú formuláciu by zrejme – ani len v implicitnej podobe – nepoužil. 

Pozorný čitateľ viacerých jeho vyjadrení k sociálnym a ekonomickým témam, predovšetkým encykliky Caritas in veritate, však nemôže pochybovať o jednoznačnom odklone od línie sympatizovania s kapitalizmom voľnej trhovej súťaže, ktorú „razil“ jeho predchodca (čo je zvlášť viditeľné najmä v poslednej z troch sociálnych encyklík Jána Pavla II., Centesimus annus). A pritom vôbec nejde o nejaké obviňovanie Benedikta XVI. z koketovania s marxizmom. Bližšie o tomto dokumente píše Erik Kapsdorfer v článku Keď Vatikán rieši finančnú krízu. Aké sú ďalšie reakcie vo svete na tento pozoruhodný dokument?

Využijúc skratkovitú charakteristiku Johna Allena, Jr.: je to „dokument kritizujúci neoliberálne ideológie“. Hoci to znie na prvý pohľad zjednodušujúco, dokument s oficiálnym názvom K reforme medzinárodných finančných a monetárnych systémov v kontexte globálnej verejnej autority by sme s istou dávkou odľahčenia mohli nazvať „Kladivom na neoliberalizmus“. „V prvom rade, ekonomický liberalizmus zavrhuje pravidlá a kontrolu. Ekonomický liberalizmus je (...) ekonomický systém myslenia, ktorý ustanovuje apriórne zákony fungovania trhu a hospodárskeho rozvoja bez toho, aby ich porovnal s realitou; riskuje, že sa stane nástrojom podriadeným voči záujmom krajín, ktoré sa tešia pozícii ekonomickej a finančnej výhody. (...) Nerovnosti a deformácie kapitalistického rozvoja sú často výrazom nielen ekonomického liberalizmu, ale tiež utilitaristického myslenia, teda teoretických a praktických prístupov, podľa ktorých to, čo je užitočné pre jednotlivca vedie k dobru spoločenstva“, píše sa v nóte.

Etika v ekonomike

Na etické prístupy v ekonomike, ktoré sú jedným z leitmotívov celej nóty, nadväzuje v jej závere „balíček“ troch ekonomických návrhov. Po prvé je to zdanenie finančných transakcií spravodlivou, nie však výraznou mierou, ktorá by bola primeraná týmto operáciám. Vďaka nim by sa vytvoril zdroj, „svetový rezervný fond na podporu ekonomík tých krajín, ktoré sú postihnuté krízou, rovnako ako na ozdravenie ich monetárnych a finančných systémov“. Ako zdôrazňuje Sandro Magister, ide o návrat k staršiemu konceptu tzv. Tobinovej dane. S ním ešte v 70. rokoch minulého storočia prišiel americký neokeynesiánsky ekonóm, nositeľ Nobelovej ceny James Tobin. Dnes sa medzi obhajcov tejto myšlienky radia ekonómovia ako Joseph Stiglitz či Jeffrey Sachs. Pri verejnej prezentácii nóty bola apológia Tobinovej dane zverená talianskemu ekonómovi Leonardovi Becchettimu, profesorovi na rímskej univerzite Tor Vergata. Po druhé, rozvoju „reálnej ekonomiky“ by mala napomôcť forma určitej rekapitalizácie bánk prostredníctvom verejných fondov podporujúcich „čestné správanie“. Tretím návrhom je jasné definovanie oblasti bežných úverov a investičného bankovníctva, čo by malo napomôcť „efektívnejšiemu manažmentu „tieňových trhov“, ktoré nie sú kontrolované a limitované“. Jednoducho povedané: zamedziť špekulatívnemu investovaniu, ktoré aj v našich podmienkach aktuálne prekvitá a je dokonca masovo popularizované.

Reakcie

Kuriálny dokument vyvolal, podľa očakávaní, rôznorodé reakcie. „Liberálne“ krídlo katolíkov (kam by sme mohli v tejto súvislosti zaradiť aj tzv. kresťanských socialistov) víta nótu rovnako vrúcne, ako privítalo pred dvoma rokmi encykliku Caritas in veritate. Bývalý šéfredaktor prestížneho amerického katolíckeho týždenníka America, jezuita Thomas J. Reese zdôrazňuje, že nóta „spôsobí pálenie záhy v Tea Party (libertariánske politické hnutie v USA, pozn. M. S.), no bude privítaná ľuďmi okupujúcimi Wall Street. Prekvapí to mnohých Američanov, ktorí si myslia, že pápež je republikán, lebo nesúhlasí s potratmi a homosexuálnymi partnerstvami. Ale keď dôjde na ekonomickú spravodlivosť, pápež Benedikt XVI. je viac naľavo, než prezident Obama. Dočerta, on je viac vľavo než Nancy Pelosiová“. (treba dodať, že z nášho pohľadu je viac naľavo ako B. Obama azda aj Ivan Mikloš...). Aj Anthony Stevens-Arroyo na svojom blogu Catholic America hľadá analógiu s protestmi na Wall Street: „Pápež Benedikt sa síce fyzicky nešiel zúčastniť protestov Occupy Wall Street, no Vatikán urobil ďalšiu najlepšiu možnú vec, keď vydal dokument proti kapitalistickej nenásytnosti“.

Druhá strana intelektuálnej barikády, tábor „neocons“, vracia úder a na nótu a všetkých, ktorí sú na nej zainteresovaní, pozerá so značným dešpektom. Bill Donohue z americkej Katolíckej ligy upozorňuje, že „text nie je encyklika, ani to nie je dielo pápeža Benedikta XVI. Dnešné vyhlásenie používa výrazy ako „nadnárodná autorita“ a „nadnárodná inštitúcia“. Tieto neologizmy sú čisto výtvormi jeho autorov, kardinála Petra Turksona a Maria Tosa. Nemožno ich nájsť v pápežovej encyklike“. Aj Donohue si požičiava obraz protestujúcich pred najslávnejšou ulicou finančníkov, keď píše že „tí, čo porovnávajú tento text s požiadavkami davu „Occupy Wall Street“ predovšetkým postrehnú, čo presne žiadajú títo mestskí stanujúci“. Autor životopisu Jána Pavla II. Svedok nádeje a guru amerických katolíckych neokonzervatívcov George Weigel vo svojom komentári píše: „Pravda je, že v podstate „Vatikán“ – nech je už touto frázou myslený pápež, Svätá stolica, autorita cirkevného učenia alebo cirkevné centrálne vládne štruktúry – nevolá v tomto dokumente po ničom. Dokument je „nóta“ pochádzajúca z pomerne malého úradu v rímskej kúrii. Dokument nehovorí za pápeža, nehovorí za „Vatikán“ a nehovorí za katolícku cirkev. Katolíci (a ostatní) sú úplne slobodní v možnosti nesúhlasiť – ako mnohí už aj nahlas spravili – so špecifickými návrhmi dokumentu“. Len tak na okraj, Weigelov „malý úrad v rímskej kúrii“ vedie ostrieľaný ghanský kardinál (podľa niektorých budúci prvý „čierny“ pápež) a ide práve o ten úrad, ktorý stojí aj za vydaním Kompendia sociálnej náuky cirkvi. Dokumentu, ktorý vyšiel z iniciatívy Jána Pavla II. a je mu aj venovaný. Za všetkých v tejto skupine „protestantov“ hovorí napokon otvorene mladý americký študent politológie a prezident DePaulovej konzervatívnej aliancie Nicholas G. Hahn III. Ten vo svojom článku sebavedomo označuje oficiálny vatikánsky dokument podpísaný kardinálom rímskej cirkvi za „nekompetentné táranie o finančnej reforme“.

Marián Sekerák
Foto: Flickr.com

 
  pošli na vybrali.sme.sk