Autor: Postoy, December 19, 2011

Categories: 

Mala som asi desať. Vďaka istej detskej výtvarnej súťaži som spolu so sestrou a našimi sedela v pražskom Národnom kongresovom centre, keď zrazu ľudia okolo začali vstávať zo stoličiek a tlieskať.

Prišiel Havel.

Tlieskali dlho.

Pamätám si ten moment prekvapenia. Totiž prostredie, v ktorom som vyrastala, nebolo Havlovej politike veľmi naklonené, a teda ako som pomaly spoznávala svet a vytvárala si rôzne škatuľky, českí politici sa automaticky ocitli v priečinku "Nepopulárni"..

Odvtedy ubehlo veľa rokov. Organizáciu, ktorá mi umožnila toto moje prvé "stretnutie" s pánom prezidentom, založila česká emigrantka Běla Jensen. Ešte i dnes pomáha chorým a postihnutým deťom v strednej Európe, Nórsku či Kanade.

Naši si ten zimný deň v roku 1996 už nepamätajú. No mňa doteraz mrazí z toho zistenia. Že Havla Češi milujú. Že svet nie je čiernobiely. Že tak pracne nadobudnutú predstavu o svete je treba podrobovať kritike. Znova a znova. Škatuľky reorganizovať, štítky sem-tam prepísať.

O sile osobnosti Václava Havla som sa potom presvedčila ešte veľakrát. Uvedomujem si, že názory na jeho politické rozhodnutia sa rôznia. No minule mi pri pive americkí študenti Newyorskej univerzity zahrali úryvok z jeho hry Audiencie. A keď potom po tretej "plzni" začali napodobňovať Havlovo vystúpenie v Kongrese USA (snažiac sa o ten východoeurópsky akcent), vedela som už naisto, že napriek všetkému ide o človeka, ktorý viac SPÁJA ako rozdeľuje.

Českí kamaráti včera na Václaváku zorganizovali "Čtení z Havla". Tí americkí si na Facebooku zmenili profilové fotografie a vyjadrujú nám úprimnú sústrasť. CNN, BBC a prostredníctvom Reuters stovky ďalších médií hovoria o Havlovi a o tom, čoho je symbolom..

A čo my?

Budeme i dnes, cítiac staré krivdy, písať tie isté jedovaté komentáre ako pred rokmi? Prečo radšej nevyužiť tieto predvianočné dni a priestor, ktorý nám internetové debaty poskytujú, na vyhľadávanie tých krajších momentov? Hoc aj tak, ako to včera urobil Juraj Kušnierik. Bez gýča či zbytočného pátosu, no stále s úctou a pokorou. Veď predsalen, zomrel človek. Na politickú a spoločensko-historickú reflexiu jeho doby bude ešte dosť času.

Zuzana Neupauerová
Autorka študovala Dejiny umenia a Estetiku, pracuje v Centre pre Filantropiu a je komunitnou koordinátorkou Spoločenstva Ladislava Hanusa.

S Havlom zomiera história 20. storočia

Zdá sa mi, akoby s úmrtím Václava Havla a podobných veľkých postáv zomiera história 20. storočia. Predovšetkým odchádza časť našich antikomunistických dejín a osobností, ktoré statočne čelili predošlému režimu. S postupujúcim časom bude čoraz menej ľudí, ktorí totalitu zažili na vlastnej koži a môžu vlastné spomienky odovzdať porevolučnej generácii narodenej po roku 1989. Takouto osobou bol aj Václav Havel.

Pre mňa osobne bol pán prezident Havel najmä symbolom Novembra 89 a istou morálnou autoritou, ktorá si udržala vlastný názor aj v období divokej demokracie. Na druhej strane ma zamrzeli niektoré jeho kroky či vyhlásenia, napr. vtedy, keď "klasickú" rodinu prirovnal k teľatníku argumentujúc v prospech registrovaných partnerstiev.

„Zomrel muž, ktorému náš národ vďačí za návrat suverenity a slobody v našej vlasti. Zomrel človek, ktorý žil pre túto krajinu a jej demokratický rozvoj.“ Tieto slová pražského arcibiskupa Dominika Duku patria nielen Česku, ale aj Slovensku - Havel žil pre Československo a neskôr uznal aj správnosť vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Naša krajina potrebuje podobného "Havla", ktorý bude za ňu žiť celým životom a celou dušou.

Matúš Demko

Česi sa lúčili s Havlom, Praha, 18. december 2011:

Z Havla vyžarovala veľká ľudskosť

Z Václava Havla vyžarovala vnútorná pokora a veľká ľudskosť. Ako filozof mal v sebe kus existencializmu. Jeden z hlavných liekov na problémy sveta videl už za komunizmu v "živote v pravde". Nášmu vtedajšiemu svetu vytýkal neslobodu, Západu zase konzum. Sám pravdu úprimne hľadal, a ak s ním aj človek mnohokrát nesúhlasil (a bolo s čím), musel si ho vážiť. Jeho texty sú aj po desaťročiach v mnohom veľmi inšpirujúce, napr. esej Politika a svědomí z roku 1984 je myšlienkovo úžasná a nie príliš sedí do obrazu Havla ako úplného ľavicového liberála. Píše v nej aj toto:

"Co je vlastně společného světu středověkého člověka a světu malého chlapce? Myslím, že jedna podstatná věc: oba jsou silněji než většina moderních lidí zakotveni v tom, čemu filozofové říkají „přirozený svět“ nebo „svět života“. Neodcizili se ještě světu své skutečné a osobní zkušenosti; světu, který má své ráno a svůj večer, své „dole“ (země) a své „nahoře“ (nebe)... Je to svět, v němž, skrze nějž a za nějž nějak odpovídáme; svět naší osobní odpovědnosti. Takové kategorie, jako je například spravedlnost, čest, zrada, přátelství, nevěra, statečnost či soucit, mají v tomto světě zcela konkrétní, s konkrétními lidmi spojovaný a pro konkrétní život velmi důsažný obsah; něco zkrátka ještě váží. Půdorysem tohoto světa jsou hodnoty, které tu jsou jakoby odvždycky a pořád, dřív, než o nich mluvíme, než je zkoumáme a činíme předmětem svého tázání. Vnitřní koherenci mu dává přitom jakýsi „předspekulativně“ daný předpoklad, že funguje a je vůbec možný jen proto, že existuje cosi za jeho horizontem, že je něco za ním či nad ním, něco, co se sice vymyká našemu chápání a manipulaci, co však právě proto dává tomuto světu pevné pozadí, řád a míru a co je skrytým zdrojem všech pravidel, zvyklostí, příkazů, zákazů a norem, jež v něm závazně platí. Přirozený svět v sobě tedy ze samé své podstaty skrývá předpoklad absolutna, které ho zakládá i ohraničuje, produševňuje i řídí, bez něhož by byl nemyslitelný, absurdní a zbytečný a které nám nezbývá než tiše respektovat; každý pokus jím pohrdnout, podmanit si jej nebo dokonce nahradit něčím jiným je v dimenzích tohoto světa chápán jako projev pýchy, na který musí člověk vždy tvrdě doplatit, – jako na něj doplatili Don Juan a Faust."

Televízia ČT24 priniesla včera reportáže z viacerých českých miest, kde stovky ľudí spontánne prejavovali úctu svojmu prezidentovi. V Plzni pred miestnym kostolom takto skupinka Slovákov ticho so sviečkami v rukách spievala slovenskú hymnu (pred tým asi aj českú). Cítim k tomu rešpekt. Súhlasím s tým, že lepšieho prezidenta sme nemali.

Lukáš Obšitník

Odkaz Václava Havla pre kresťana

Václav Havel sa nehlásil k žiadnemu náboženstvu. Vo svojej podstate bol však náš česko-slovenský prezident duchovnou osobnosťou, ktorej odkaz môže byť inšpirujúci aj pre kresťanov. Čítajúc si tvorbu Václava Havla, jeho prejavy a články, počnúc sedemdesiatymi rokmi až do súčasnosti nachádzam u Václava Havla neustále sa opakujúce motívy, ktoré sú rovnako aktuálne aj pre dnešnú dobu.

Vo svojej najznámejšej eseji Moc bezmocných z roku 1978 volal Václav Havel po "existenciálnej revolúcií" charakterizovanej "mravnou rekonštrukciou spoločnosti", ktorá musí vychádzať od každého jednotlivca. Charakterizuje ju zakotvenie v univerze, nové uchopenie vyššej zodpovednosti, znovu nájdený vnútorný vzťah k druhému človeku a ľudskej pospolitosti.

O dvanásť rokov neskôr, keď sa stal československým prezidentom hovoril, že najnebezpečnejším nepriateľom dobrej veci nie sú dnes u nás temné sily totality, rôzne nepriateľské a intrigujúce mafie, ale naše vlastné zlé vlastnosti. Vo svojom novoročnom prejave v roku 1990 povedal: "Nejhorší je, že žijeme ve zkaženém mravním prostředí. Morálně jsme onemocněli, protože jsme si zvykli něco jiného říkat a něco jiného si myslet. Naučili jsme se v nic nevěřit, nevšímat si jeden druhého, starat se jen o sebe. Pojmy jako láska, přátelství, soucit, pokora či odpuštění ztratily svou hloubku a rozměr a pro mnohé z nás znamenají jen jakési psychologické zvláštnosti, anebo se jeví jako zatoulané pozdravy z dávných časů, poněkud směšné v éře počítačů a kosmických raket." O niekoľko mesiacov neskôr zhrnul svoj prezidentský program v poľskom "Sejme" do nasledujúcich slov: "Mým prezidentským programem je vnášet do politiky duchovnost, mravní odpovědnost, lidskost, pokoru a zřetel k tomu, že je cosi vyššího nad námi, že naše konání se neztrácí v černé díře času, ale kdesi se zapisuje a zhodnocuje, že nemáme právo ani důvod si myslet, že všemu rozumíme a všechno tudíž můžeme." Ďalej dodal, že chce byť šíriteľom dôvery v dnešnom nedôverčivom svete. Tieto slová, ktoré sú peknou odpoveďou na to, prečo je dobré veriť v Boha, by sme asi nepripísali ateistovi, za ktorého mnohí Václava Havla označovali. Skôr sú dôkazom toho, že Václav Havel, podobne ako jeho demokratický prezidentský predchodca T. G. Masaryk, boli vo sfére zbožnosti veľmi opatrnými, plachými osobnosťami, ktoré sa možno viac z pokory a úcty k tomuto "čomusi vyššiemu nad nami" neradili medzi vyznávačov konkrétneho náboženského prúdu.

Václav Havel si uvedomoval dôležitú úlohu, ktorú zohrávajú náboženstvá v živote spoločnosti. Nie náhodou na začiatku svojho prezidentského úradovania prejavil túžbu, aby Československo navštívili Ján Pavol II. a dalajláma. Keď v apríli 1990 vítal na ruzyňskom letisku Jána Pavla II., povedal: "Stále víc lidí si uvědomuje, že budoucí existence lidského rodu na této zemi je dnes asi víc než kdy dosud v rukou těch, kdo dokáží nemyslet jen na sebe, ale kdo myslí při svém konání na všechny své bližní bez výjimky. Ano, budoucnost lidstva je dnes v civilizaci ducha, odpovědnosti a lásky... Svou návštěvou nám všem, jak pevně doufám, připomenete pravý zdroj skutečné lidské odpovědnosti, totiž její zdroj metafyzický."

V roku 1997 začal organizovať spolu so svojim židovským priateľom Elliem Wieselom pravidelnú konferenciu Forum 2000, na ktorej rok-čo-rok spoločne diskutujú sociológovia, politológovia, umelci, náboženskí predstavitelia, vedci, politici, svetové osobnosti často veľmi rozdielnych názorov, postojov, presvedčení, rozdielnych koreňov a životných skúseností. "Otevřená a přátelská setkávání mohou jen posílit to, co různá náboženství a různé kultury spojuje, inspirovat k hledání společných východisek, principů a imperativů, ze kterých by mohlo nakonec postupně vykrystalizovat jakési společné duchovní a mravní minimum," charakterizoval myšlienku tohto fóra, ktoré sa odvtedy organizuje v Prahe každý rok. V roku 2002, rok po útokoch na newyorské Svetové obchodné centrum, sa v Katedrále sv. Víta prihovoril náboženským predstaviteľom tohto fóra s prosbou, aby vytvorili akúsi "veľkú duchovnú koalíciu", "která by prohlubovala dosud existující snahy o spolupráci světových náboženství a jejich společné úsilí  společně se postavit proti silám zmaru ve jménu úcty k životu a důstojnosti člověka, bratrství a rovnosti národů, spravedlivých světových poměrů a ohledu na zájmy budoucích generací."

Václav Havel sa neustále vracal k myšlienke všeobecnej zodpovednosti ľudstva za svet, v ktorom žijú. Nasledujúce slová o kríze globálnej zodpovednosti, ktoré vyslovil pri otváraní prvého ročníka konferencie Forum 2000 v roku 1997, by sme mohli aplikovať aj na dnešnú dobu: "Krize tolik dnes potřebné globální odpovědnosti má svou rozhodující příčinu v tom, že jsme ztratili jistotu, že vesmír, příroda, bytí a náš život jsou dílem stvoření, které je vedeno určitým záměrem, má určitý smysl a sleduje určitý cíl, a spolu s touto jistotou pochopitelně i veškerou pokoru před tím, co nás přesahuje a obklopuje. Tuto ztrátu samozřejmě doprovází i ztráta pocitu, že vše, co děláme, musíme podřizovat ohledu na vyšší řád, jehož jsme součástmi, a úctě k jeho autoritě, v jejímž zvláštním zorném poli se každý z nás trvale ocitá."

To je len výber niektorých myšlienok z prejavov Václava Havla prednesených počas jeho života. Čo je však podstatnejšie, tieto myšlienky dokázali oslovovať a ovplyvňovať konkrétnych ľudí, čo bolo iste spôsobené aj tým, že osoba, ktorá ich vyslovila, tieto hodnoty aj naozaj žila a kultivovala. Aj dnes si spomíname na nekonformnosť aj Václava Havla, jeho slobodného ducha, pokoj, ktorý z neho vyžaroval, úsmev, ktorým vedel vliať nádej. Príkladom nám môže byť jeho solidarita s utláčanými vo svete, s opozíciou, ktorá v nedemokratických režimoch bojuje za svoje ľudské práva, jeho apel na svetových štátnikov, aby sa jednoznačne prihlásili na stranu utláčaných a neuprednostňovali vlastné egoistické záujmy. Nie je mojim cieľom násilne pokresťančovať osoby, ktoré sa kresťanstvu vyslovene nehlásili. Osobne však bude pre mňa Vácal Havel typom "anonymného kresťana", ktorý žil a šíril hodnoty evanjelia. Žiť život v pravde a láske, to je ten najdôležitejší odkaz, ktorý nám Václav Havel mohol zanechať.

Erik Kapsdorfer

Foto: flickr.com (licencia CC)

Prejav Václava Havla v Kongrese USA 21. februára 1990 (český text tu):


 

 
  pošli na vybrali.sme.sk