A tak, keď sme sa už zbavili Boha, zničme akúkoľvek potenciálnu príčinu zámerného racionálneho poriadku v univerze aj v nás samotných. Potom uvidíme históriu – slovami Nietzscheho – ako „obludnú vládu náhody a nezmyslu“ (#203). Preto musíme nahradiť Boha niečím, čo nám dáva zmysel. Pre Nietzscheho to bola vôľa – neviazaná na nič, iba na samú seba.

Mnohí ľudia dnes ako náhradu Boha vnímajú univerzalizmus alebo globalizmus, ktoré však pochádzajú z toho istého voluntaristického základu. Už neveríme v Boha, ale „veríme“ v človeka a jeho „právo“ robiť svet „lepším“ (pričom nikdy nepovieme, čo máme na mysli, keď hovoríme „lepší“).

Každý má „právo“ na všetko

Sokrates zostal radšej v Aténach, než aby odišiel do exilu do Téb či Tesálie. A čo vidíme dnes? Svet plný emigrantov a nízku pôrodnosť v krajinách, ktoré potrebujú ich prácu, aby sa mohli postarať o starnúce a neproduktívne populácie. A ešte čosi: akýsi pseudo-mystický pojem chudoby a skrčených más, ktorý zaujal miesto Boha.           

Aristoteles

Ak ľudia majú „právo“ emigrovať, všetkým národom vzniká povinnosť ich prijať. Našim ideálom je premiešať všetkých so všetkými. Nikto si potom ani nevšimne, kto je vlastne náš sused. Rozdiely náboženské, rasové, kultúrne, ekonomické, pohlavné či vekové prestanú hrať rolu. Všetky absolútne pravdy umlčíme tak, aby vyzerali nepodstatné. Jednota sa dosiahne vtedy, keď diverzita ako faktor akýchkoľvek rozhodnutí úplne vymizne.

Mnohé národy nechcú imigrantov, prípadne chcú iba niektorých. Ak sa imigranti do krajiny už dostanú (legálne či nelegálne), majú mať „právo“ tam zostať. Treba s nimi zaobchádzať práve tak ako s občanmi. Národné hranice sú prežitkom. Vládne tu implicitné svetooobčianstvo. Za nami stojí globalizácia, životné prostredie, komunikácia. Nemôžeme si už dovoliť luxus národných štátov. Potrebujeme svetovládu a organizáciu či štruktúru, ktorá zodpovedá tejto „realite“, v ktorej jeden občan jedného národa je zároveň občanom národa iného.

"My už nepotrebujeme tradíciu, morálku, spoločné národné dedičstvo. Sme občania tohto sveta – a to v prvom rade, nie v poslednom. Náboženstvo je fajn, pokiaľ nie je niečím viac než starodávnym zvykom."

Každý má „právo“ na všetko, čo majú druhí – zdravie, jedlo, prácu, oblečenie, bývanie, vzdelávanie – bez ohľadu na to, čo robí a čím prispieva. Vojny sú nepodstatné. Nepotrebujeme ich a ani ich nebudeme mať. Náboženstvo je fajn, pokiaľ nie je niečím viac než starodávnym zvykom.

Svetský človek už "nepotrebuje" zjavenie

My už nepotrebujeme tradíciu, morálku, spoločné národné dedičstvo. Sme občania tohto sveta – a to v prvom rade, nie v poslednom. My „chceme“, aby sa toto nové usporiadanie stalo skutočnosťou, kde každý bude priateľom všetkých. Lebo občianstvo a priateľstvo je univerzálne. Akékoľvek partikularizmy, aj pokiaľ ide o rodinu, už jednoducho vyšli z módy. Deti patria všetkým. Láska nie je boží dar. Je to vec ľudská a tak to má byť.

Boha sme nahradili svetom a svetskými plánmi. Ide o ľudský druh, nie jednotlivé osoby. A problém zla? Zlo spôsobujú tí, ktorí neprijímajú túto našu víziu. Všetko možno tolerovať okrem pochybností voči nášmu univerzalizmu. A tí, ktorí o ňom pochybujú, budú takpovediac „prinútení, aby sa stali slobodnými“.

Toto je náš svet a v ňom už nedokážeme nájsť potrebu zjavenia. Veď napokon, načo by nám bolo zjavenie dobré? Akýkoľvek pokus hľadať čosi mimo tohto sveta by pre nás znamenal obmedzenie našich nárokov, podkopávanie našej sebadôvery v naše vnútrosvetské poslanie. A čo také by nám mohlo to zjavenie povedať, o čom by sme už nevedeli? Pre nás a naše univerzálne spoločné dobro – ako ho chápeme my – je preto lepšie o zjavení nevedieť.

James V. Schall, S.J.
Autor pôsobí ako profesor na Georgetown University a je jedným z najplodnejších amerických katolíckych autorov. Jeho najnovšou knihou je The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka).

Pôvodný text: Universalism, True and False, medzititulky redakcia, ilustračné foto: freewebs.com.