Ako sa píše reportáž z megakoncertu?

Autor tohto textu nikdy nepísal fundovanejší článok o hudbe alebo koncerte. Nie preto, že by bol lenivý, ale jednoducho preto, že je v tom ľavý. Minulý štvrtok ale zažil akciu, s ktorou sa skúsi podeliť.

Nepočúvam veľa hudby, ale tú, ktorú počúvam, sa snažím aspoň lepšie poznať. Mohlo by tiež platiť klišé, že vrcholom poznania bude zažiť na vlastnej koži. A tak to aj je. V každom prípade, už len kúpiť lístok na ich koncert býva problém. Pôvodne som do Poľska nemal ísť, lebo mi lístok akosi „ušiel“. Napokon som ho predsa len získal, ale detaily radšej osobne. (Nie, neukradol som ho.)

Môžem byť síce veľký fanúšik, ale dopredu som vedel, že to bude väčšia akcia. Možno taká, akú si neviem ani predstaviť, pričom som nezažil ani len priemerný dedinský festival. (Lumen nerátam, ale tam nechodím kvôli hudbe). Čo už, aj zelenáči majú šťastie...

Do Ružomberka prichádzame nočným vlakom o štvrtej ráno. Čakáme na autobus zo Štrby, ktorý objednala tatranská partia fanúšikov. Spať sa v ňom nedá, pustili na celý bus...no hádajte čo. O jedenástej sme v poľskom Chorzowe. Vidíme štadión, spoza tribún vytŕča „raketa“ Vesmírnej stanice. Autobus nás vysadí dobré tri kilometre od štadiónu. Nasleduje orientačný pochod k štadiónu, ktorý v hustom parku nevidíme.

Je presne obed, keď prichádzame k vchodu na štadión. Staviame sa do fronty a snažíme sa nemyslieť na to, koľko budeme čakať. Okolo druhej začne niekto ladiť nástroje. Veľmi nás to neoslovuje, do piatej času dosť. Neskôr sa zo štadióna ozýva takmer celá The City of Blinding Lights. Fajn, to znie lepšie. Do piatej však stále ďaleko.

O pol šiestej sme za bránami štadiónu. Jožovi tú vodu vo fľaške od kofoly predsa len dovolili. Môj foťák nenašli, ale aj tak je slabý. Sme v areáli Národného štadiónu Śląski. Stíhame ísť len na záchod a poď ho chytiť dobrý flek pri pódiu. A máme, len kúsok od vonkajšieho prstenca.

Nad nami stojí Vesmírna stanica, avangardné pódium kapely. Na predkapelu čakáme do pol ôsmej. Skupinka mladých si vedľa nás kráti čas mastením kariet. Dvaja Slováci provokačne telefonujú kamarátovi, o čo príde. Chlap za mnou hovorí (po slovensky) žene: „Čo myslíš, koľko Avií sa musí otočiť, aby to pódium stihli odviesť budúci týždeň do Chorvátska?“

Po predkapele nabehne na pódium asi dvadsať chlapíkov v čiernom. Vidieť, že sa vyznajú. Z nôh 50-metrov vysokého pódia sa spúšťajú sedačky pre osvetľovačov. Napätie rastie, deviata hodina sa blíži. 21:05 zostanú na pódiu traja muži, podajú si ruky a zájdu. Je štvrtok 6. augusta 2009. V poľskom Chorzowe sa začína vystúpenie írskej kapely U2. Na vlastné oči to vidí 70-tisíc ľudí.

U2 zahrajú 24 pesničiek, trvá to presne do pol dvanástej. Nechýbajú nestarnúce songy z The Joshua Tree, zo starších Sunday Bloody Sunday či New Year´s Day. Zaujímavá bolo disco verzia I´ll Go Crazy If I Don´t Go Crazy Tonight z najnovšieho albumu. Azda najsilnejší moment prišiel s One, počas ktorej vytvorili ľudia Mliečnu cestu. Zhasnuté pódium a svietiace mobily naaranžovali po celom štadióne galaxiu plnú hviezd.

Vystúpenie spestrilo otváranie šampanského na počesť narodenín The Edga a tiež song Walk On venovaný barmskej političke San Su Ťij. Svoje miesto si na pódiu našla aj vlajka Solidarnosci. Práve Walesovým hnutím sa U2 inšpirovali, keď vznikal song New Year´s Day. Tak ako pred štyrmi rokmi počas Vertigo Tour, aj tentokrát si fanúšikovia pripravili k tejto piesni poľskú vlajku, ktorú vytvorili z bielych a červených papierov a predmetov.

Čítajte tiež: Mesiáš, cirkev a U2

Z nového albumu zahrali legendy sedem piesní. Dva a pol hodinový koncert ukončila emotívna Moment of Surrender, na konci ktorej sa Bono prežehnal a spolu s kapelou odišiel. Odchádzame vysmädnutí, hladní, unavení z nekonečného čakania a nevyspaní. Zároveň sme v šoku. Stále nechápem, čo som tie veci videl na vlastné oči. Fakt sme boli tak blízko?

Na gmailovský status totožný s titulkom tohto článku reaguje môj bývalý matikár: „Mám ťa tromfnúť? Ježiš v srdci!“ Ok, má pravdu, možno si preto dovoliť aj filozofickejší záver tejto akožereportáže. Napríklad o tom, čo všetko je človek schopný spraviť, aby videl svoju obľúbenú skupinu. Povedzme, že vyššie popísané. Ale aby som nezahovoril toho matikára. Čo nám zahrá pápež v septembri? Tak blízko však asi nebude...

Pavol Rábara
Foto: autor, Jozef Mak (1)