Jarný vánok prebúdza púčiky stromov, klope na lístky kvietkov, ba dovolí si prechádzať sa po zákutiach hradu. I začuje detský plač, ktorého široko-ďaleko niet. Hneď v ňom spoznal Alojza Lenkavského. Týmito krásnymi slovami by začínala poviedka. Poviedka o človeku, ktorý odpustil.

Alojz Lenkavský sa narodil v Spišskej Belej 25. mája 1932. Jeho otec František celý život bojoval so zákernou chorobou - rakovinou. Zomrel vo veku 60 rokov. Mama Anna, rodená Čekovská, sa dožila 90 rokov. Vyrastal spolu s bratom Jozefom, ktorý bol o tri roky mladší. Žili veľmi chudobne.

Mladý Alojz  bol vychovaný v kresťanskom duchu. Náboženstvo ho učil Andreas Varsanyi, kňaz pôsobiaci v Spišskej Belej. Stretával sa s kresťanskou mládežou, chodil do spevokolu Svornosť, ktorý viedol kaplán Ladislav Majtner, a tiež do mužského spevokolu, pod vedením učiteľa Michala Grigera. Zúčastňoval sa na celoslovenských speváckych pretekoch. Základnú školu navštevoval v rodnom meste, a keďže pochádzal z chudobnej rodiny, v ďalšom štúdiu nepokračoval.

„Protištátna činnosť“ mladých chlapcov

Pri nástupe komunizmu boli pre náboženskú činnosť odsudzovaní mnohí kňazi, prebiehala násilná kolektivizácia poľnohospodárstva. V tejto atmosfére začalo svoju činnosť tzv. hnutie spoločenskej sebaobrany - Biela légia. Viedenská pracovná skupina hnutia - Albert Púčik a Anton Tunega - zriadila za pomoci americkej CIC v máji 1950 „Vysielač Biela légia“. Ten vysielal autentické správy na Slovensko s pádnymi komentármi a varovaním občanov, čím získaval na dôveryhodnosti a stal sa najpočúvanejším zahraničným rozhlasom. Svoje vysielanie začal v máji 1950 (o jeden rok skôr ako rozhlasová stanica Slobodná Európa) a pokračoval v ňom do júla 1953.

V atmosfére týchto udalostí a pod vplyvom vysielania rádia Biela légia študenti gymnázia v Kežmarku, Bohuš Jakubjak zo Spišskej Belej a Peter Drozd z Kežmarku, sformulovali text výzvy k občanom. Obsahom textu, ktorý sa, žiaľ, nezachoval, bola výzva k rodákom, aby bránili kňazov a náboženstvo, aby nevstupovali do družstiev a nepoddávali sa komunistickej moci, zároveň vystríhala pred marxistickým učením, ktoré degraduje ľudskú osobnosť. Ich bývalý spolužiak František Olšák, ktorý už pracoval ako 18-ročný v učtárni MsNV v Poprade, text prepísal na rozmnožovaciu blanu. V Spišskej Belej v dome Lenky Rennerovej, ktorá zabezpečila tlačiareň, bol text vytlačený.

Krátko nato sa traja 18-roční učni Lucian Neupauer, Alojz Lenkavský a Emil Labus  rozhodli, že odídu za hranice. Bolo po vojne, všade v okolí sa nachádzalo množstvo vojnových zbraní. Chlapci naložili do batohov niekoľko nefunkčných granátov a pokazených zbraní, z ktorých ani nevedeli strieľať, lebo sa to nikdy neučili. Pribalili letáky, aby ich mohli cestou porozdávať po dedinách. Nestihli však rozdať ani jeden - kvôli zatknutiu. Horár zlákal Luciana Neupauera do horárne pred Levočou pod prísľubom ohriatia čaju. Nenápadne pritom zavolal žandárov z Levoče. Alojz Lenkavský a Emil Labus sa rozhodli vrátiť do Spišskej Belej a vystríhať ostatných pred možným zatknutím.

Odhalenie

Alojz sa stretol s niektorými chlapcami. Upozorňoval ich, aká vec sa stala, že určite príde ŠtB, nech sú na to pripravení. Ten, kto ich zradil, musel byť len niekto z domácich, ktorý s nimi spolupracoval. Následne ich začali zatýkať, preto bol Alojz stále schovaný.

Ráno dňa 5. novembra 1950 však narazil na príslušníka ZNB, ktorý ho zobral  na stanicu. Následne bol presunutý do väzby v Kežmarku a odtiaľ 7. novembra 1950 na vyšetrovanie do Košíc.

Tabuľka s odsúdenými

Vyšetrovanie

Za tú dobu, kým bol vo vyšetrovacej väzbe, toho veľa zažil. Väznice boli v tom čase preplnené, preto boli na izbách boli po troch alebo štyroch, hoci tie izby boli určené len pre jedného, aby sa nemohli rozptyľovať. Napriek pocitu, že všetko vydrží, bol konfrontovaný s brutálnymi vyšetrovacími metódami ŠtB.

Zo začiatku s ním začali pekne, no neskôr boli ostrejší. Nemohli si s ním dať rady,  tak od nich dostal nejaký čas na premyslenie. Keď videli, že sú na neho ostrí a stále to s ním nič nerobí, dali ho na samotku do tmavej miestnosti. Izba bola dlhá, bol tam sám. Začal chodiť. Počítal si kroky. Vtedy si uvedomil, že nesmie počítať kroky, lebo začal „blbnúť“. Zaprel sa a nepočítal. Niekedy bolo počuť príšerný neľudský krik, čo sa niekto zbláznil. Mnohí ľudia sa zbláznili. Veľa ich aj zabili.

„Prihláste sa, keď budete vypovedať,“ povedali. Alojz sa nehlásil. Cez malé škáry videl, či je deň. Niekedy si ľahol na zem, ale keď išiel niektorý z dozorcov, tak vyskočil, aby nebolo zle. Keď sa Alojz naďalej nehlásil, začali tam chodiť, nemali trpezlivosť. Doviezli ho do miestnosti a už začali ostrejšie. Začali bitím a pýtali sa ho:

„Tak čo, budete hovoriť?!“
„Ja nemám o čom hovoriť, veď ja som nič neurobil.“
„No, tak keď nie, tak si spomeniete,“ povedal jeden a zas ho bil. Prišiel druhý a hovorí: „A ako tu s vami jednajú? Pekne s vami jednajú?“
„No nie, veď ma tu bijú.“
„Hej? Oni vás tu bijú? No dobre, keď vás bijú...“ Díval sa na neho, ale nič mu nepovedal. Bol fyzicky veľmi mučený. Medzi palce mu dávali tužky, po pätách udierali. Bolo sa treba vyzuť a potom ho dávali na betón, aby mu nezapuchli nohy.

Mučenie a psychické trýznenie napokon Alojza Lenkavského zlomilo. Pod nátlakom bol prinútený podpísať vyšetrovací protokol, ktorý však odmietol prečítať. Odmietnutím sa pokúšal naposledy vzoprieť svojim mučiteľom. Neuvedomoval si však, čo tento vzdor prinesie.

Rozsudok o treste smrti a odvolanie

Na základe viacerých obvinení bol napokon 12. júna 1951 vynesený rozsudok trestu smrti vychádzajúci zo zákona 231/48 a 48/1931 (zhromažďovanie zbraní, tvorba protištátnej skupiny, velezrada).

Pred súdom v Bratislave ich stálo 17, z toho dve dievčatá. Najstaršie z odsúdených Vilma Drozdová a Lenka Rennerová mali 23 rokov, najmladší 17 rokov. Súdne konanie sa uskutočnilo 11. – 12. júna 1951. Sudkyňa JUDr. Trattnerová ich odsúdila spolu na 122 rokov a mesiac žalára, 115 000 Kčs pokút, 85 rokov straty občianskych práv a u jedenástich aj na prepadnutie celého majetku. Snažili sa im predtým prišiť paragraf na zhromažďovanie zbraní, čo bolo nebezpečné. V skutočnosti tie pušky boli polámané a značne poškodené. Granáty, čo mali so sebou, boli len cvičné.

22. februára 1952 Najvyšší súd v Prahe navrhnuté tresty smrti zamietol, ale u Tibora Poruboviča trest zvýšil zo 4 na 15 rokov žalára a u Emila Labusa z 5 rokov tiež na 15 rokov.

Aké mal pocity Alojz Lenkavský pri prenesení rozsudku? Ešte dnes so slzami v očiach spomína: „V tej chvíli mi preletel mysľou, ako na takom páse, celý môj krátky život do osemnástich rokov. Zamyslel sa nad tým a povedal si:  Prepánajána, ako je to možné, veď ja som ešte nič nežil a nikomu som nič neurobil a tu už spomínajú trest smrti.“ Ale sudkyňa pokračovala ďalej a povedala, že sa pod váhou poľahčujúcich okolností zrušil paragraf o zhromažďovaní zbraní, takže ich odsudzuje na 15 rokov.

Trpké spomienky na väzenie

Svoj trest si odpykal vo viacerých nápravných zariadeniach v Československu. V nich na vlastnej koži zažil, ako sa vtedajší režim správal k politickým väzňom.

Všetkých ich zobrali a autobusom zaviezli do Leopoldova, do väznice, ktorá pôsobila ako veľká pevnosť. Tam ho učili šiť matrace. Jeden žandár mu povedal, že má veľmi pekné urobené  tie matrace, aj keď nespĺňal normu.

S Emilom Labusom dokonca kopali pod drôtené ploty jamu, aby mohli ujsť. Nevedel pochopiť, ako sa dozvedeli, že iba on kopal, keď kopali aj iní jeho kamaráti. Tak ho zobrali a dali do bunkra v novembri či v decembri. Bol betónový, mal vybité okná a vnútri bolo strašne zima. Každý tretí deň dostával jedlo, ale iba polovičnú dávku. Tak to trvalo tri týždne. Po skončení bol eskortovaný do uránových baní v Příbrami. 30. júna 1956 bol prevezený na  Tábor, ktorý sa volal Vojna. Tam sa stretol z kamarátmi z Belej. Tábor Vojna bol určený pre najťažších politických väzňov a takých, ktorí boli odsúdení najmenej na desať rokov.

Uránové bane

Na základe zmluvy z 23. novembra 1945, uzavretej medzi Československom a Sovietskym zväzom, sa urán smel dodávať výlučne do ZSSR. Uránová ruda sa nachádzala len na území Československa. V rokoch 1945 -1950 bola táto výsostne strategická surovina, nevyhnutná pre výrobu atómových bômb, ťažená v okolí Jáchymova a Příbramu výlučne nemeckými vojnovými zajatcami. Väzni však v rámci podpísaných medzinárodných zmlúv museli byť prepustení. Náhradu pracovnej sily nová zákonodarná moc riešila vykonštruovanými politickými procesmi, ktoré produkovali počty väzňov, a tých prinútili pracovať za neľudských podmienok. Oficiálne to boli tábory na prevýchovu osôb nepriateľských  republike. A bola to nesporne aj najvhodnejšia forma, ako pred svetom utajiť skutočný objem ťažby. V rokoch 1950 – 1961 cez ne prešli desaťtisíce prevažne politických väzňov. Súdy začali plniť kontingent dodávok novodobých otrokov podľa harmonogramu.

Z Přibrami sa Alojz Lenkavský pamätá na takýto zážitok: „Tesne po mojom príchode sa traja väzni v našom lágri Vojna pokúsili o útek. Dvaja z nich však boli len návnadou spolupracujúcou s ŠtB. Jedného utekajúceho zastrelili už na drôtoch. Zavraždený sa volal Kulda a utekal práve v deň výročia zavraždenia svojho brata gestapom. Jeho mŕtvolu nechali ležať pri hlavnej bráne a my - väzni sme museli okolo neho prejsť a nesmeli sme mu akokoľvek vzdať úctu. Ani len zdvihnutím čiapky. Peter Drozd tak urobil a dostal niekoľkotýždňový pobyt v betónovom bunkri. Často nám robili osobné prehliadky, ktoré sme vo väzenskom žargóne volali ‚filcung‘. Hľadali usvedčujúci materiál, hlavne nevyhnutné potreby pre vykonávanie tajných služieb Božích.“

Doklad o prepustení z väzenia z roku 1960

Na začiatku dňa dostávali väzni kúsok chleba, ten najšikovnejší ho mal rozrezať a každému mal dať 15 dag chleba, no nevyzeralo to ako 15 dag chleba. Na raňajky dostali čiernu kávu. Jeden deň bola na večeru šošovica. Keď zahryzol, cítil kamene, a tak ich zo šošovice vyberal.

Pracovná doba bola 8-hodinová na zmeny: ranná, poobedňajšia, nočná. Podmienky boli veľmi ťažké. Oblečenie, ktoré mali na prácu, v zime zamŕzalo a museli ho otepliť svojím vlastným telom. Uránová ruda svietila aj na ľuďoch, keď sa opreli alebo sa len dotkli.

O desiatej hodine doobeda dostali 2 vedrá uhlia. Keď uhlie rýchlo vypálili, mrzli celú noc. Museli si ho šetriť.

Pre neznesiteľné pomery v Příbrami v tábore Vojna začali v roku 1954 väzni štrajk a odmietali pracovať. Trvalo to asi 1 – 2 týždne. Nedosiahli ale nič, celý režim dňa bol ešte pritvrdený.

Pamätník obetiam komunizmu v Spišskej Belej

Vianoce vo väzení mal Alojz Lenkavský veľmi ťažké. Cez noc mali 7 až 8-krát nástup, niekedy aj 21-krát. Ani sa nestihli zakryť a už ich budili a štuchali do rebier. Bál sa, že má zlomené rebro. Zima tam bola veľmi krutá, okolo mínus dvadsať stupňov. Presunuli ho rovno na budovanie a nie do šachty. V zime prišli chlapi, čo pracovali dolu v bani, a pýtali Alojza Lenkavského, či ich pustí dolu, aby sa zohriali, lebo civilisti v zime niekedy meškali, a tak väzni museli čakať von,  kým neprišli k bani. Keby ich pustil dole a niekomu by sa niečo stalo alebo by zomrel, tak by mu mohli pripísať k trestu ešte niekoľko rokov za vraždu.

Stal sa mu jeden prípad. Odzvonil, ľudia boli naložení. A jeden si splietol poschodie, lebo išlo sa zospodu od šiesteho poschodia do prvého. Bez odrážača sa nemohlo pustiť dolu, lebo to boli banské predpisy. A tak sa stalo, že skočil na klietku. No už bolo po signále. On mu vletel a Alojz ho chytil za golier a tým ho zachránil. Ten muž bol policajt v civile. Bol veľmi rád, že ho zachránil, lebo by mu bolo na srdci doteraz ťažko. Keby ho nechytil, tak by ho popučilo.

V čase žalárovania bol Alojz Lenkavský v nemocnici v Prahe. Z ťažkej práce mal prietrž svalov v nohe. Keď boli na izbe, psi vždy brechali a oni nevedeli prečo. Okná boli zabielené, avšak kúskom skla sa im podarilo vyškrabať malý otvor. „Pod našou nemocničnou celou sa popravovalo. Popravy sa konali vždy skoro ráno.“ Kvôli tomu bol aj ten psí brechot. Hovorilo sa, že tam vešali na troch šibeniciach. Alojz hovoril, že tam boli popravení piati, medzi nimi jeden Slovák – Clementis:  

„Ten bol vonku za hranicami, prišla za ním americká spravodajská služba a povedala: ‚Pán Clementis, nejdite do Československa, hrozí vám tam zatknutie.‘ No on aj napriek tomu odišiel, a keď bol na hraniciach, opäť za ním prišli: ‚Pán Clementis, toto je posledná výzva pre vás, ak prekročíte hranice, my vám už nepomôžeme. Tam vám hrozí zatknutie a možno aj niečo horšie.‘ Oni už čosi vedeli. Keby niečo, všetko sa dáva von, aby náhodou potom nepovedali, skadiaľ to vyšlo. Chceli ho zachrániť, ale on nie, neveril im. Prekročil hranicu a dostal sa tam. Teraz už stál pred šibenicou.

Čo tam s nimi robievali, ktovie, lebo akým vyšetrovaním oni prešli, je ťažké povedať. Keď však mali rozkaz, tak sa s nimi nehrali. Clementis sedel tak v rohu na zemi, hlavu mal zakrytú len rukami a do dlaní a do zeme sa pozeral. Vedel už, že to nie je sranda. Určite to ľutoval. Mnohí, ako sa hovorí, verili tým komunistom, že to je tak a ono to bolo ináč.“

Alojz Lenkavský so študentmi pri pamätníku obetiam komunizmu

Následky neslobody

Alojz Lenkavský si odpykal vo väzení 9 rokov. 9. mája 1960 na základe rozhodnutia o amnestii bol prepustený. Neobišla ho ani povinná vojenská služba. S manželkou Máriou, rodenou Švehlákovou sa zosobášili, keď prišiel z vojny v roku 1963. Spočiatku bývali v rodnej obci jeho manželky v Slavíčine.

A aké stopy na jeho živote zanechalo obdobie komunizmu? Počas rozhovoru často spomínal: „Neverte, neverte komunistom, ani keď budú 15 metrov pod zemou...“

S manželkou vychovali päť detí: Petra, Alojza, Evu, Máriu a Annu. Sú na nich právom hrdí. Alojz Lenkavský pracoval v bani pri Spišskej Novej Vsi v Rudňanoch. Po výstavbe domu v Spišskej Belej sa zamestnal v rodnom meste v JRD.

Manželka o jeho väznení veľmi nerada hovorí a jeho deti to berú tak, ako to je, a nehanbia sa za to. Deti boli poznačené tak, že sa nedostali ďalej na školy.

Karina Bešenejová, Dávid Javorský, Anna Kalafutová
Autori sú žiakmi Základnej školy Dr. Daniela Fischera v Kežmarku.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra 2011 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Alojza Lenkavského a autorov. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o.z. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu.