Obrázok používateľa Marián Sekerák
Autor: Marián Sekerák on June 25, 2012

Categories: 

Pre vedecké monografie vydávané u nás v posledných rokoch platia prinajmenšom dve charakteristiky. Po prvé, vznikajú „ako huby po daždi“. Ich kvantita nijako nekorešponduje s kvalitatívnym nárokom kladeným na obsah. Po druhé, takmer nikto ich nečíta (občas to, žiaľ, platí aj pre ich recenzentov či dokonca samotných autorov).

Napriek pesimistickému úvodu treba zdôrazniť, že aj na poli vedeckých diel slovenských autorov existujú vzácne výnimky. Jednou z nich je aj knižná prvotina jedného z prodekanov Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku Ivana Koniara. O téme, ktorej sa venuje, napovedá už samotný názov diela: Tradícia spravodlivej vojny s podtitulom Teória alebo teórie?. Ide o problém nesmierne náročný, historickou šírkou značne mohutný a, čo je najdôležitejšie, mimoriadne kontroverzný. Aj z týchto dôvodov treba oceniť už len samotné odhodlanie autora vyrovnať sa (nejakým spôsobom) s témou, pri ktorej dochádza k intelektuálnym zrážkam mysliteľov počnúc sv. Augustínom, cez príslušníkov novovekej školy prirodzeného práva, právnych pozitivistov 19. storočia a končiac súčasnými politickými filozofmi.

Látka a jej spracovanie

Multidisciplinárny rozmer tiahnuci sa celou knihou nemôže prekvapiť. Autor, uvedomujúc si rozsiahlosť problematiky spravodlivej vojny, vo svojom úsilí čerpá z viacerých vedných disciplín. Využité sú poznatky z oblasti dejín politického a právneho myslenia, medzinárodného práva, morálnej a politickej filozofie a čiastočne i z histórie a teológie. Jazyk diela je kultivovaný, štylisticky vybrúsený a napriek zložitosti látky pomerne ľahko zrozumiteľný aj pre laického čitateľa. V prvých štyroch kapitolách autor dôkladne sleduje zvolenú chronologickú os, umožňujúcu zoznámiť sa s teoretickými koncepciami mysliteľov od antiky až po súčasných autorov. Dôraz je kladený predovšetkým na opis hlavných téz prác klasických autorov: sv. Augustína, sv. Tomáša Akvinského, Francisca de Vitoriu, Francisca Suareza, Alberica Gentiliho, Huga Grotia a Emmericha de Vattela. Zvyšné dve kapitoly sú venované analýze kritérií spravodlivosti vojny, a to jednak oprávňujúcich jednu zo strán začať vojnu (kritériá ius ad bellum) a tiež platných počas už začatého vojnového konfliktu (kritériá ius in bellum).

Sled otázok

Ústredným problémom, okolo ktorého oscilujú všetky rozličné teórie spravodlivej vojny tak, ako ich autor v historickom prehľade predkladá, sú otázky kedy a ako je zabíjanie vo vojnovom konflikte zaangažovaných strán oprávnené. Treba zdôrazniť, že nejde o osobné spory, pri ktorých je akékoľvek použitie sily (vrátane dôsledku vraždy súpera) – hoci azda oprávnené – predsa len nespravodlivé (prinajmenšom z hľadiska kresťanského svetonázoru). Vojna bola a je verejnou záležitosťou, zahŕňajúcou do istej miery väčší počet jednotlivcov, ktorí dostávajú mandát, resp. pokyn zabíjať predstaviteľov protistrany. A tu už nastupujú mnohé čiastkové otázky, týkajúce sa tohto problému: kto udelí bojujúcim onen „mandát“ na zabíjanie?, kedy/za akých podmienok môže sporiaca sa strana siahnuť k ozbrojenému násiliu?, aké prostriedky smú strany sporu používať?, aká miera intenzity použitia sily je primeraná?, koho smú príslušníci bojujúcich strán v konflikte usmrtiť a koho už nie?, čo strany sporu považujú za úspech pri vedení vojny?, kde je hranica negatívnych neželaných dôsledkov vojnového konfliktu? atď.

Oprávnenie zabíjať

Synonymom každej vojny je slovo „zabíjať“. Bez ohľadu na rôznorodosť definícií toho, čo možno rozumieť pod slovným spojením „spravodlivá vojna“, inherentnou súčasťou každej z analyzovaných teórií je oprávnenie zabíjať tých, s ktorými vo vojnovom konflikte bojujeme. Priblížiť celú šírku názorov, za akých okolností je toto oprávnenie aj spravodlivé, nie je na takomto malom priestore možné. Napokon, najlepším „sprievodcom“ spletitými chodbami teórií spravodlivej vojny je samotná kniha. V tejto chvíli skúsme upriamiť pozornosť najmä na otázku svedomia vojaka a jeho osobnej zodpovednosti, hoci tento moment v diele nie je veľmi výrazný. Vojna, a to viac či menej explicitne dokazuje už sám Augustín, umožňuje vraždiť sa navzájom bez výčitiek. Hoci dočasný, svetský zákon povoľujúci takéto skutky je svojím spôsobom v rozpore s Božím „nezabiješ“, nie je podľa zmieneného cirkevného učiteľa neplatným zákonom (pozri s. 30). Augustín dokonca radí vojakom odosobniť sa od násilnej povahy vojny (pozri s. 53). Domnieva sa totiž, že hlavným problémom a zlom vojny nie je „násilný akt zabitia“, ale nežiaduca motivácia konania účastníkov vojny (tamže).

Podobne aj Anjelský učiteľ, Tomáš Akvinský, argumentuje, že vojaci môžu zabíjať nepriateľov, lebo ich čin nie je vyjadrením osobného nepriateľstva, ale sú poverení verejnou autoritou (pozri s. 60). Týmto spôsobom však zodpovednosť panovníka za rozhodnutia o/vo vojne de facto aj de iure oslobodzuje vojakov z osobnej zodpovednosti za spáchané skutky (pozri s. 49; 53-54). Dostávame sa tým do bludného kruhu vyväzovania sa z morálnej zodpovednosti za vlastné činy. Je vojna azda iným druhom ľudského konania, než akékoľvek spoločenské a politické aktivity v čase mieru? Jedno je isté, intencia, úmysel autority je vo vojne povýšená nad autonómiu indivídua. Neboli to však nacistickí hierarchovia, ktorých hlavnou tézou obhajoby v slávnom norimberskom procese bolo, že iba poslúchali rozkazy nadriadených? Nemožno týmto ospravedlniť akékoľvek, aj najkrutejšie formy a taktiky boja? Nemožno sa takto ľahko a pohodlne vyviniť z osobnej zodpovednosti? Navyše, prijmúc kresťanskú ideu posvätnosti a nedotknuteľnosti každého ľudského života, kde presne sa táto nachádza v ospravedlnení vojny a vojakov, ktorí – zabíjajúc nepriateľov – nepáchajú hriech, lebo konajú ako „služobníci zákona“ (s. 30), ako to tvrdí zmieňovaný sv. Augustín? Ďalej tiež platí, že zavraždenie vojaka vojakom počas vojnového konfliktu môže byť u konajúceho motivované „vášňou k pozemskému životu“, čo je dôvod, ktorý Augustín nepovažuje za dostatočný pri zdôvodňovaní zabitia v inom prípade, ktorým je sebaobrana pred agresiou úkladného vraha (pozri s. 29).

Nie politickému realizmu

Zaiste, načrtnuté problémy nepredstavujú, ako bolo naznačené, zásadné témy, ktorými by sa Ivan Koniar v knihe bližšie zaoberal. Jeho úmyslom, napokon, nebola polemika o morálnych otázkach, ani formulovanie vlastnej ucelenej teórie, ktorá by stavala na základoch, ktoré položili iní. Napriek tomu, mnohé prvky ním opisovaných a analyzovaných koncepcií spravodlivej vojny akosi prirodzene vedú čitateľa k podobným formám uvažovania. Humánne orientovaný „konzument“ diela však nakoniec musí dôjsť k presvedčeniu o nezmyselnosti vojny a odmietnutiu naoko zmysluplných a filozoficky presvedčivých a koherentných teórií, autori ktorých sa horlivo usilujú nachádzať podmienky a kritériá ospravedlňujúce vzájomné vraždenie sa príslušníkov ľudského druhu. Inými slovami, kresťanské presvedčenie nedovoľuje akceptovať tzv. realistické vnímanie sveta a spoločnosti, pre ktoré je príznačný značne cynický klasický výrok Valleia Patercula z jeho diela Rímske dejiny: „Si vis pacem, para bellum“, teda: „Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu“. Nič na tom nemení ani učenie o dedičnom hriechu či bohaté skúsenosti ľudstva so vzájomným zabíjaním sa, tiahnuce sa už od čias Kainovho skutku.

Kvantita a kvalita

Pokiaľ sa vrátime k úvodným slovám charakterizujúcim aktuálny stav vedeckých monografií a použijeme ich na recenzované dielo, dostávame sa k nasledujúcim záverom. Aplikujúc na začiatku použitú „hubársku terminológiu“, Koniarova kniha je jednou z mnohých húb, ktoré sa v húštinách slovenskej vedy urodili. Rozhodne však nejde o nejakú muchotrávku ani o červami znehodnotenú plodnicu kedysi majestátneho hríba. Práve naopak. Ide o zrelé dielo nesporných kvalít, ktoré má potenciál osloviť širšie publikum, než len úzko vyprofilovanú intelektuálnu obec, pre ktorú je politická filozofia „remeslom“ alebo koníčkom. Takto sa zároveň dostávame k druhej charakteristike z úvodu recenzie. Koľko ľudí si túto knihu prečíta? Ostáva vysloviť nádej, že napriek záplave nekvality a povrchnosti v produkcii slovenských vedeckých publikácií, kedy sa už pomaly stáva univerzálnym pravidlom: „slovenská vedecká monografia = zlá monografia“, si kniha Tradícia spravodlivej vojny nájde čo najširší okruh čitateľov. Jej kvalita, a to by bolo iste odmenou nielen pre samotného autora, ale aj spoločenské vedy u nás, by mohla byť reflektovaná kvantitou tých, ktorí po nej siahnu.

Marián Sekerák

Koniar, Ivan: Tradícia spravodlivej vojny. Teória alebo teórie? Ružomberok: Verbum, 2011. ISBN 978-80-8084-746-3.

Foto: Flickr.com

 
  pošli na vybrali.sme.sk