V piatok večer sa na pravom brehu Dunaja stal nepochopiteľný, neospravedlniteľný zlý čin. Bol zabitý chalan, ktorý mal minulý štvrtok seminár o Parmenidovi a potom šiel na obed. Možno už rozmýšľal nad témami seminárok, cestou na internát si v duchu spieval Love her madly. Mladý, túžiaci, hľadajúci muž nachádzajúci radosť i smútok, zmysel i nezmysel. Žil s chybami i talentami.

Človek nad tým rozmýšľa a k ničomu neprichádza, hľadá odpovede a nič nenachádza. Zdá sa, že keby niet etických zábran, tak zostáva odsúdený iba na vlnu vulgarizmov. A tak v tichom zarazení prijíma tento bolestivý fakt.

Historicky zaužívané rozdelenie politických strán na pravicové a ľavicové so sebou prináša aj existenciu akejsi krajnej pravice a krajnej ľavice. Zatiaľ čo napríklad komunistov môžeme bez mihnutia oka zaradiť na perifériu ľavicového spektra, história nám podsúva aj akési zdanie, že tí, čo sa dostali k moci v Nemecku v 30. rokoch minulého storočia, boli zase krajnými pravičiarmi.

Tu sa však musíme zastaviť. Predstava, že prívrženec sociálno-demokratickej strany sa zradikalizuje natoľko, že onedlho bude na námestí mávať červenou zástavou, je totiž odrazom reality. No očakávanie, že z pravicového politika by sa mohol pokračovaním vo vytýčenom kurze stať nadšený obdivovateľ Hitlerových myšlienok je narozdiel od predchádzajúceho prípadu scestné.

Aj keď východisková situácia slobodných a zasvätených žien nie je vždy rovnaká, ich prežívanie a realizácia materstva môže byť veľmi podobná. Slobodné ženy sa nevydali buď z vlastného rozhodnutia, ktoré môže byť veľmi individuálne, alebo ostali slobodné vďaka okolnostiam, teda tento stav nebol až natoľko ich slobodnou voľbou. Kým ženy zasvätené sa nevydávajú s veľmi jasným a dobrovoľným úmyslom, ktorým je užší, alebo totálny život s Bohom a pre Boha. Voľba slúžiť takouto formou Bohu je samozrejme otvorená pre každého, ale pre toto rozhodnutie je potrebná zvláštna milosť. To, čo zasvätení nazývajú vnútorným volaním alebo povolaním.

Začiatkom októbra valné zhromaždenie odvolalo doterajšieho riaditeľa Rádia Lumen Karola Orbana a programovú riaditeľku Andreu Predajňovú. Pod pokrievkou to vrelo už dlhší čas.

Lumen je zatiaľ jediným slovenským kresťanským rádiom. Pôvodne vzniklo a začalo vysielať ako Rádio Mária 7. apríla 1993 z Banskej Bystrice.
Prvým riaditeľom a majiteľom de iure bol František Makovník. Majiteľom de facto však od začiatku bola Banskobystrická diecéza, ku ktorej sa neskôr pridala aj Spišská. Postupne, ako sa rozširovalo pokrytie signálom na celé Slovensko, sa spoluvlastníkmi stávali aj ostatné diecézy, takže dnes sú majiteľmi Lumenu všetky slovenské katolícke diecézy.

Boh. Písmo sväté nám Ho nepredstavuje len ako láskyplného Otca, ale zjavuje nám Ho aj s podstatnými črtami milujúcej matky, ktorá utešuje ( Iz 66,13), ktorá nezabúda na dieťa svojho lona ( Iz 49,15 , Ž 27,10), pritisne si ho na líce ( Oz 27,10) a na konci dejín zotrie všetky slzy z našich očí ( Zj 21,4). Táto materská tvár Boha nás nielen inšpiruje, ale aj povoláva, aby sme ako ženy zjavovali v dejinách práve takého Boha.

Erich From vo svojej knihe: „Umenie milovať“ píše: „Podpora života dieťaťa má dve stránky, jedna je v starostlivosti a zodpovednosti potrebnej na zachovanie života dieťaťa a jeho rast. Druhá stránka sleduje niečo viac než jej zachovanie. Je to postoj, ktorý núka dieťaťu lásku k životu. V biblickom symbole je zasľúbená zem ( zem je vždy symbolom matky) ako zem, ktorá oplýva mliekom a medom. Mlieko je symbol prvej stránky lásky, starostlivosti a podpory, med symbolizuje sladkosť života. Väčšina matiek je schopná dať len mlieko, ale len menej vie dať i med. Aby mohla dať med, matka musí byť nielen dobrá matka, ale tiež šťastný človek – a tohto cieľa veľa ľudí nedosiahne.“

Jeden môj priateľ sa rozhodol pre doktorát z histórie. Na otázku: „Prečo práve história?“ mi dal odpoveď, ku ktorej sa na počudovanie až veľmi často vraciam. „História v sebe ukrýva pravdu,“ povedal.
Využijem múdrosť tejto odpovede a pravdu o Ceste a Nota Bene sa pokúsim vykresliť históriou ukrytou vo svojich spomienkach.

Máj 2002
Pracujem ako terapeut resocializačného strediska Dom Charitas v Prešove. Nestačí mi to. Zničené životy ľudí, s ktorými som sa dennodenne stretával, sú až priveľkou hrôzou na to, aby som si to všetko nechával pre seba. Treba o tom hovoriť, treba o tom písať a upozorňovať ľudí na nebezpečenstvo závislosti. S nadriadenými charity začínam rozprávať o vydávaní charitného časopisu „Hľa, človek“. Takto nejako sa vtedy Cesta mala volať.

Končí sa deň. Rodiny sú spolu. Ešte si trochu oddýchnuť, urobiť to najnutnejšie. Televízor je ako vždy zapnutý. V malom byte ho vidíme a počujeme všetci. Letargicky sledujeme zahraničné správy.

V Iraku súdia Saddáma Hussajna. Neveľká súdna miestnosť sa nachádza v budove, ktorá slúžila ako sídlo vládnej strany. Je v prísne stráženom komplexe. Bezpečnosť zaisťujú irackí policajti a vojaci, podporovaní príslušníkmi americkej armády. Pred začatím procesu desiatky jeho stúpencov vyšli do ulíc mesta – Preč s okupantami a bábkovou vládou!
Saddám je starý, zničený človek. Nepáči sa nám tento proces. . Pohoršujeme sa. Pod rúškou akej spravodlivosti si agresor, ktorý vtrhol do cudzej krajiny, osobuje právo dovliesť Saddáma k súdu a v mene domácich ho súdiť?

Jeho svätosť každým rokom rástla. Nakoniec sa stal sám svätosťou. Svietila na jeho okrúhlej slovanskej tvári, liala sa z jeho zdvihnutých mávajúcich dlaní, krúžila neviditeľne ako biela holubica nad jeho hlavou. Keď tento nízky, zhrbený starček v zlatých rúchach stál v okne svojej pápežskej rezidencie, jemne kýval hlavou a podlomeným, slabým hlasom požehnával, u každého, kto to videl, sa ochromila duša. A niektorí v tento moment zrazu pochopili, že majú dušu.

Tvrdosť bola jednou z hlavných životných kvalít tohoto jemného a dobrého človeka. Nikdy ničomu neustupoval vo veciach, ktoré pokladal za dôležité. Neprispôsoboval Cirkev podmienkam nového sveta, v ktorom pre milióny ľudí stal najvzácnejším komfort. Nepovažoval vieru za pohodlnú a príjemnú ako teplá deka, alebo mäkký fotel pred televízorom. Viera je úsilie. Nepokladal za nutné aby bolo každé želanie človeka splnené. Cirkev pre neho bola skalou, na ktorej stojí svet – to jest tvrdou skalou svätého Petra, od ktorej je neprípustne odlamovať úlomky.

„Veď ten Desperado jej do očí povedal, že nie je jeho matka." „Od začiatku som si myslela, že je klamár!", započul som včera v kaderníctve časť rozhovoru dvoch úctivo pôsobiacich zákazníčok. „Toho by mali zavrieť policajti!" Naskutku!

K tomu však, že si skoro každý deň môžu pozrieť niekoho nahého, počas sprchovania, že mohli sledovať predvádzajúcu sa striptérku, súlož pod perinou, alebo dokonca na toalete naživo, a že si všetky tieto dôležité scény môžu ich vnúčatá stiahnuť prakticky nepretržite z internetu (za predpokladu, že to nepozerajú spolu s nimi!), sa tieto staršie panie nevyjadrili. Darmo, naše dve reality show pokračujú v plnom prúde a valiaca sa realita osudov našich nových hrdinov mnohých z nás nenecháva spávať.

Keď dostal Ján Slota pred mesiacom na Obvodnom úrade symbolickú tisíckorunovú pokutu za porušenie Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, hovorilo o tom niekoľko celoslovenských médií a dve regionálne. Zo siedmich.

Statočných? „Na analytické žánre nemáme novinárov. Radšej sa im vyhýbame, aby nebola zbytočná polemika,“ povedala šéfredaktorka týždenníka MY Žilinské noviny Monika Klincová. Ostatní z desiatich účastníkov diskusie Mediálny život Žiliny prikyvovali. „Nie sme schopní venovať jednej téme desať ľudí, týždeň času a dobrého právnika,“ vyhlásil riaditeľ Žilinskej televízie Karol Slaninka. Svojich zamestnancov nazýval deťmi. „Áno, sú to neprofesionáli,“ sám sa pozastavil nad neobvyklou hantýrkou v liahni pre bohaté bratislavské médiá. „Dosiaľ sme nemali žiaden súdny spor, nemuseli sme uverejniť žiadne ospravedlnenie. Možno sme bezzubí...“ doplnil mozaiku riaditeľ Rádia Frontinus Rudolf Podkrivacký. On svojim deťom radšej nič nevysvetľuje. „Na spravodajcov nemám čas, naša sila spočíva v anarchii. Mám to radšej živelnejšie...“