Na území Českej republiky má šancu vzniknúť unikátny priestor pripomínajúci dobu nacistickej a komunistickej neslobody a tvrdého potláčania ľudských práv. Dlhé roky chátrajúcu budovu väznice v Uherskom Hradišti žiadajú českí aktivisti, mimovládne organizácie aj rôzne osobnosti pretvoriť do podoby Múzea pamäti národa.

Stvoril Boh zlo? Prečo vôbec existuje? Aký je rozdiel medzi dobrom a zlom? Keď tieto otázky dostal kňaz Tibor Haluška, jeho prvá reakcia bola: Ľahšie otázky nemáš?

Tieto otázky patria medzi odveké „diskusné témy“ ľudstva. Prakticky každá kultúra a každá doba hľadala odpovede na tieto otázky. Nemyslím, že by som mal šancu povedať čosi nové. Skúsim len pripomenúť niekoľko všeobecne známych postojov a informácií:

Dnešné evanjelium nám ukazuje reakciu Pána Ježiša na zvesť o katastrofe, ktorá postihla určitú skupinu ľudí. Jeho súčasníci mali tendenciu všetko vykladať ako tresty za hriechy. Teda tí, ktorí takto ťažko trpeli, museli byť podľa nich aj mimoriadni hriešnici. Pán Ježiš ich usmerňuje v tom zmysle, že neboli o nič horší ako ostatní a že ani my nie sme lepší ako oni a ak nebudeme robiť pokánie, všetci rovnako zahynieme. To platí aj o nás. Aj my sme vnútorne presvedčení, že tie miesta na zemi, ktoré postihujú nejaké prírodné katastrofy, sú miestami, kde žijú horší ľudia ako my a nie je to pravda. Ak nebudeme robiť pokánie, všetci rovnako zahynieme.

Na predvolebné otázky tentoraz odpovedá Daniel Lipšic, podpredseda strany KDH. Postoy sa politikov a strán pýta preto, aby vyjadrili jasné stanovisko k témam, ktoré považuje za dôležité. Či sú ich slová úprimné a či zodpovedajú skutkom, necháva na posúdenie čitateľom.

Podla novely zakona o socialnych sluzbach obcan stratil pravo na slobodny vyber poskytovatela (napr. vyber domova dochodcov). Ak neprijme ponuku, ktoru mu da samosprava, nedostane prispevok. Je to spravne?. Na otázku Postoy.sk odpovedali vybrané osobnosti.

Ivan Rončák, politológ: Úlohou štátu je zabezpečiť vzdelanie, nie vzdelávať. Štát má zasahovať len vtedy, keď neštátny sektor nie je schopný túto úlohu zabezpečiť. V zmysle tejto logiky patrí rovnaký príspevok na vzdelanie jedného žiaka vzdelávanom na rovnakom mieste. Na rozdiely vo financovaní medzi verejnými a súkromnými školami nie je dôvod.

Keby ste dostali za úlohu odfotiť Boha, kam by ste sa ho vydali hľadať? Súhlasil by so svojím portrétom? Na túto otázku odpovedá verbista a fotograf Andrej Lojan.

Podobnou otázkou som sa zaoberal na začiatku môjho fotografovania. Bol som v noviciáte a snažil som sa prepojiť moje misionárske povolanie s mojím koníčkom. Pýtal som sa: „Ako svojimi fotografiami môžem ukázať svetu Boha? Ako a kedy sa fotografia môže stať prostriedkom na ohlasovanie evanjelia?“

V dnešnom prvom čítaní z knihy Genezis sme počuli túto jednoduchú, ale veľmi obsiahlu vetu: „On uveril Pánovi a to sa mu počítal za spravodlivosť“. Táto veta hovorí niečo o viere a hovorí aj čosi o spravodlivosti v očiach božích, teda ukazuje, čo nás robí spravodlivými v očiach Boha.

Nehovorí sa tu o konkrétnych čnostiach, ktoré by Abraháma v Božích očiach urobili spravodlivým, nehovorí sa tu ani o skutkoch zo Zákona, teda o dodržiavaní nejakého zákona, ale jednoducho sa konštatuje, že Abrahám uveril Bohu a Boh mu to počítal za spravodlivosť.

Emeritný arcibiskup Ján Sokol má jednoducho smolu. Nitky, ktoré neustále spriadal, sa mu vždy roztrhali a v klietke sa neocitli tí druhí, ale on.

Mladý arcibiskup zametajúci so svojim ťažko skúšaným predchodcom. Asi takéto zdanie vyvolala reportáž TV Markíza, ktorá rozvírila polemiku okolo listu trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka svojmu predchodcovi Jánovi Sokolovi. „Ja neodsúvam všetky zásluhy, ktoré za tie roky, pán arcibiskup Ján, máš pri budovaní Kristovej cirkvi, ale súčasne sa nechcem stavať do polohy akéhosi milého priateľa, ktorý sa už dávno pred svojou biskupskou vysviackou tešil na spoluprácu s Tebou. To, že som bol Vatikánom ,dosadený´ tak prekvapivo nielen pre Teba ale i pre mňa na stolicu trnavského arcibiskupa musí mať pre Teba svoju vážnu a vlastnú vnútornú výpoveď! Tu netreba čítať ani medzi riadkami!“ stálo v závere listu.

Zhasínanie olympijského ohňa v Turíne vo mne vyvolalo kus nostalgie. Po štyroch rokoch sa však môžem nadchýnať jeho žiarou vo Vancouveri, jednom z najkrajších svetových metropol.

Miestni obyvatelia sú na svoje olympijské dielo patrične hrdí. Tento pocit sa prelieva aj na nás, prisťahovalcov. Samozrejme, nemám na mysli len organizačné záležitosti, tu sa vždy vyskytne nejaká chybička a britskí reportéri si už zobrali organizačný výbor na mušku. Slnečné jarné počasie posledných dní ale odkrylo to najkrajšie z prírodných krás Britskej Kolumbie. Celkový dojem dotvára nadšenie miestnych obyvateľov pomôcť či trpezlivosť dobrovoľníkov, policajtov, vodičov autobusov a zamestnancov vancouverského „metra“ Skytrain, ktorým to mám z Burnaby do centra diania len necelú polhodinku.

„Všetko, čo robíme, je len kvapka v mori, ale keby sme to nerobili, tá kvapka by ta chýbala.“ Týmito slovami Matky Terezy som si pomohla na koncerte venovanému obetiam a trpiacim po ničivom zemetrasení na ostrove Haiti. Mala som pocit, že najlepšie vystihujú to, čo sa dialo minulý týždeň v piatok v bratislavskom františkánskom kostole. Malé kvapky v podobe pomoci z rozličných strán pri príprave večera sa zliali do jednej s názvom Pieseň pre Haiti.

Stovka účinkujúcich

Na začiatku bola myšlienka a túžba pomôcť, ktorá sa premenila na realitu vďaka ľudom z Postoya a Rehola menších bratov - Františkánov. Tí majú pomoc najchudobnejším v génoch už stovky rokov. Okrem vlastných rúk poskytli priestory kláštora, ktoré sa zaplnili takmer stovkou účinkujúcich a usporiadateľov. Práve miestny zbor Františkánska schola koncert za svetla sviečok a zvuku organu otvoril. K spievajúcim bratom sa postupne pridali aj gospelové kapely Shine, Metelica, či chlapci z kapely Richarda Čanakyho FBI. Prítomným spríjemnili večer milým slovom a skladbami väčšinou z vlastnej tvorby.