Protest Gorila je dôkazom, že za dvadsať rokov tu vyrástla generácia, ktorej nároky na cnosti a charakter politikov výrazne prevyšujú tie, ktoré praktizuje doterajší politický establišment.

Počas týchto dvadsiatich rokov sa slovenská cirkev nachádza v kŕči - nielen pokiaľ ide o reálnu implementáciu II. vatikánskeho koncilu, ale aj pokiaľ ide o jej pôsobenie vo verejnom priestore. Nevie sa v ňom pohybovať. Nevie pracovať s médiami. Ak do neho zasiahne, tak iba veľmi nešťastne. Nevie zaujať jasný postoj a stratila morálnu autoritu v očiach verejnosti, ktorá ju preto - prirodzene - odsúva do súkromia a akejsi subkultúry "podivných ľudí", ktorí "netušia o čom je tento svet", majú svoje "stretká", "zaklínadlá" a podobne. 

Toto je, ako inak, zvláštna doba. Vraj sa v mnohom podobá na čas medzi dvoma veľkými vojnami minulého storočia. Jedným zo zásadných sporov tejto weimarskej éry bol spor o zdrojoch suverenity štátu a o povahe politiky a práva; spor, vedený najmä medzi Nemcom Carlom Schmittom a jeho politickou teológiou na jednej strane a Rakúšanom Hansom Kelsenom a jeho rýdzou štátovedou na strane druhej.

Deväť pracovníkov Ústavu pamäti národa dostalo od jeho predsedu začiatkom tohto roka výpoveď zo zamestnania. Podľa prepustených sa Ivan Petranský takýmto spôsobom zbavuje svojich oponentov a kritikov. Ten sa bráni tým, že aktuálne prepúšťanie vyplýva z nepriaznivej finančnej situácie ústavu a vzhľadom na to predstavuje najmenšie zlo. Čo sa vlastne v Ústave pamäti národa deje?

V Katolíckej cirkvi stále viac dominujú kňazi a veriaci z Afriky a Ázie. Úvahy o čiernom alebo aspoň neeurópskom pápežovi budú počas najbližšieho konkláve ešte aktuálnejšie ako v minulosti.

Čísla hovoria jasnou rečou. Kým v roku 1900 žili na africkom kontinente len dva milióny katolíkov, dnes ich je viac ako 140 miliónov. Podľa poslednej Pápežskej ročenky, ktorá bilancuje rok 2009, 15,2% katolíkov pochádza z Afriky. Pre porovnanie – takmer polovica katolíkov dnes žije v Severnej a Južnej Amerike, nasleduje Európa (24%), spomínaná Afrika, Ázia (10,7%) a Oceánia (0,8%). V Afrike sa najdynamickejšie zvyšuje aj počet biskupov, kňazov a seminaristov. „Pre Katolícku cirkev nebola Afrika ešte nikdy tak dôležitá ako dnes,“ napísala katolícka tlačová agentúra Zenit.

Okrem politikov a ekonómov hovorí o kríze tiež Cirkev. Niekedy aj pútavo, čo potvrdzuje úspech, s akým sa stretol novoročný list administrátora Banskobystrickej diecézy Mariána Bublinca. Zdá sa, že obraz „márnotratnej Európy“ a názor, že z krízy nás vyvedie len návrat k morálke, je v Cirkvi rozšírený. Otázne však nie je len to, či Cirkev počuť, ale či ju v ťažkých časoch aj cítiť.

„Ján Pavol II. a po ňom i Benedikt XVI. niekoľkokrát upozornili na to, že ak sa spoločnosť bude uberať iba smerom ekonomiky bez morálnych zásad, je na ceste do slepej uličky. Naplnilo sa to, na čo pápeži upozorňovali desaťročia vopred,“ hovorí o dnešnej situácií v Európe ale i vo svete hovorca KBS Jozef Kováčik. V spoločnosti platí zákon daný Bohom, že v globále medzi právami a povinnosťami musí byť vyváženosť: mať sa dobre a byť dobrým musí byť v rovnováhe, upozorňuje spišský biskup Andrej Imrich.

Zdalo sa, že takmer 20 rokov po vzniku Slovenskej republiky sa v nej už dokázala sformovať životaschopná občianska spoločnosť. Hlboké názorové rozdelenie, fragmentácia a neschopnosť účinne reagovať na spoločenské a politické neduhy dokazujú, že to tak nie je. Slovenská spoločnosť potrebuje svojho „hovorcu“, potrebuje kohosi ako „verejného intelektuála“. Kto by ním mal byť? Aké kritériá by mal spĺňať?

Nuda na Slovensku; v Ríme unavený pápež kontra silný Bertone. K tomu vzostup kresťanstva v Ázii a Afrike spojený s čoraz intenzívnejším vydávaním mučeníckeho svedectva viery. Aj taký bude rok 2012 pre katolíkov u nás a vo svete.

Búrlivejšie časy katolíkov na Slovensku v budúcom roku nečakajú. Rytmus života viery u nás budú udávať tradičné udalosti: púte, modlitbové stretnutia, tradičné festivaly či ďalšie putovanie relikvie sv. Cyrila po krajine. Niet sa čo čudovať, ozajstný duchový „boom“ nastane až v roku 2013 pri príležitosti jubilea príchodu bratov zo Solúna. 

Nie, spišský biskup a rodák zo Zákamenného Ján Vojtaššák si nezaslúži prívlastok beatus, požehnaný. Po pätnástich rokoch od začiatku procesu jeho beatifikácie to svorne tvrdí nielen časť historikov, ale aj zástupcovia židovských náboženských obcí. A čo je nemenej podstatné, aj značná časť laickej verejnosti.

Na druhej strane, nemá zmysel popierať existenciu inej skupiny ľudí, ktorá Vojtaššáka vidí s gloriolou nad hlavou bez ohľadu na výsledok nejakého procesu. Biskupovo meno nesie seminár v Spišskej Kapitule, univerzitné pastoračné centrum a mnohí veriaci sa k nemu modlia ako k mučeníkovi.

„Človek nie je stvorený pre porážku,“ hovorí Hemingwayov starec pri svojom návrate od mora. Albánsko je krajina s podobným osudom, aspoň pokiaľ hovoríme o jeho najmodernejších dejinách.

Dlhé roky tvrdého totalitného útlaku formovali jej súčasnú tvár, no napriek tomu sa za jeho vráskami nedá nevidieť pohľad slobody. Je to sloboda oskúšaná ohňom krutej poroby, zo skúsenosti ktorej vyviera pokora... prirodzená pokora chudobných, prinášajúca skutočnú slobodu - skutočnú vôľu žiť. A to takú mocnú, že napriek tomu, že do Albánska chodíme pravidelne dvakrát za rok slúžiť, predsa si uvedomujeme, že z tejto chuti po živote si sem vlastne prichádzame načerpať... a učiť sa jej.

Mala som asi desať. Vďaka istej detskej výtvarnej súťaži som spolu so sestrou a našimi sedela v pražskom Národnom kongresovom centre, keď zrazu ľudia okolo začali vstávať zo stoličiek a tlieskať.

Prišiel Havel.

Tlieskali dlho.

Pamätám si ten moment prekvapenia. Totiž prostredie, v ktorom som vyrastala, nebolo Havlovej politike veľmi naklonené, a teda ako som pomaly spoznávala svet a vytvárala si rôzne škatuľky, českí politici sa automaticky ocitli v priečinku "Nepopulárni"..