Konštantín a Metod – solúnski bratia, vyslanci a misionári patria aj po mnohých storočiach, vlastne po tisícročí, k veľkým postavám nielen našej, ale aj európskej kultúry, politiky a diplomacie. Už je tomu presne 1144 rokov, čo Konštantín a Metod prišli na naše územie ohlasovať nielen Božie slovo, ale aj kultúru a vzdelanie. Nie nadarmo, nedávno zosnulý pápež Ján Pavol II. pri svojej tretej návšteve Slovenska v septembri 2003 veľmi zdôrazňoval, aby sme si aj naďalej uchovali duchovné dedičstvo bratov sv. Cyrila a Metoda.

Cyrilometodská tradícia zohrala dôležitú úlohu v slovenských dejinách. Slováci sa vždy radi vracali k tomuto slávnemu obdobiu svojich dejín a z neho čerpali posilu aj v ťažkých časoch poroby a duchovného zmätku. Vydajme sa teda spoločne na cestu do minulosti, do čias, kedy sa začali utvárať naše národné a kultúrne dejiny.

Príprava na misiu na Veľkú Moravu
Rastislav – veľkomoravský panovník už od roku 846 si uvedomoval prínos kresťanstva pri upevňovaní štátu, preto sa snažil o vybudovanie samostatnej veľko-moravskej cirkevnej organizácie. Týmto aktom sa snažil o získanie väčšej autonómie od Východofranskej ríše. Rozhodujúcu úlohu tu malo zohrať duchovenstvo a slovienska liturgia. Keď roku 861 neuspel u pápeža Mikuláša I. obrátil sa na mocnú Byzantskú ríšu. Cisár Michal III. žiadosti vyhovel. Misiou poveril Konštantína – jedného z najvýznamnejších filológov vtedajšej Európy, profesora na carihradskej univerzite a jeho brata, právnika Metoda – miestodržiteľa byzantskej provincie obývanej Slovienmi, kde sa osvedčil ako vynikajúci diplomat a organizátor. Kronikár to podáva sám slovami: Cisár povedal: „Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti ta ísť, lebo túto vec nemôže nik iný vykonať ako ty. No, hľa, dary mnohé, prijmi brata svojho, opáta Metoda, a choď, lebo vy ste Soluňania a Soluňania čisto sloviensky rozprávajú.“

Konštantín odpovedal: „I ustatý som a chorý telom, ale s radosťou pôjdem ta, ak majú písmená pre jazyk svoj.“

Konštantín mal v tom čase 36 rokov, Metod niečo vyše 50. Je obdivuhodné, že Metod ako starší brat s pokorou a oddanosťou slúžil a vo všetkom poslúchal svojho mladšieho brata Konštantína. Prv než sa vypravili obidvaja bratia do Veľkomoravskej ríše zostavil Konštantín prvé slovanské písmo – hlaholiku. Týmto činom položil základný kameň slovanskej kultúry a literatúry. Hlaholika – vznikla zo slova glagol – hlahol (slovo). Pozostávala z 38 grafických znakov a z malej gréckej abecedy a grafém z abecedy samaritánsko – hebrejskej. Tvary písmen hlaholiky sú vytvorené z 3 kresťanských symbolov – kríža, rovnostranného trojuholníka a kruhu. Môžeme právom povedať, že v tomto čase hlaholika dosiahla úroveň byzantskej gréčtiny. Najstaršou pamiatkou napísanou týmto písmom sú Kyjevské listy (10. stor.). Sám Špirko uvádza vo svojich Cirkevných dejinách, že aj najnovší filológovia uznávajú preklad bohoslužobných kníh solúnskych bratov za najväčšie filologické dielo v 9. storočí. Po stránke filologickej ďaleko prevýšili aj Wulfilu, ktorý preložil Sväté písmo do gótštiny.

Nejednotnosť interpretácie cesty
Bratia Konštantín a Metod sa vydali na Veľkú Moravu v polovici roka 863. Čo sa týka interpretácie cesty, vidieť tu veľkú nejednotnosť. Matúš Kučera uvádza, že sa pravdepodobne vybrali po spoľahlivej a udržiavanej starej rímskej ceste – Via Egnatia. Cesta viedla z Konštantínopolu do Solúna a odtiaľ do Dyrrhachie. Potom na pobreží Jadranu, sa už dalo pohodlne nastúpiť na loď a plaviť sa do Benátok. Odtiaľ viedla odpradávna frekventovaná cesta smerom na Akvileju, do Panónie a Bratislavskej brány. Via Egnatia bola v tom čase najpoužívanejšou spojnicou medzi Konštantínopolom a Rímom, bola najbezpečnejšou i najudržiavanejšou cestou, a preto je pravdepodobnejšie, že sa tadiaľto uberalo i posolstvo na Veľkú Moravu. Konštantín a Metod prekročením Dunaja cez bratislavský brod sa ocitli na bratislavskom alebo devínskom hrade, kde ich uvítal zaiste Svätopluk, nitrianske knieža, ktorý posolstvo sprevádzal na Rastislavov dvor.

Rumunskí slavista P. Olteanu vyslovil mienku, že družina na čele so sv. Cyrilom a Metodom pustila sa z Carihradu smerom na sever pozdĺž Čierneho mora do dnešného Rumunska, tu niekde prekročili Karpaty a pokračovali údolím Tisy pokiaľ tečie na západ, odtiaľ prešli do údolia Dunaja a tak došli na Veľkú Moravu. A do tretice Michal Lacko tvrdí: „Mne sa však zdá byť pravdepodobnejším, že z Carihradu cestovali smerom na Solún. Potom sa pustili údolím rieky Vardar smerom na sever. Niekde pri terajšom Belehrade prišli k Dunaju a pozdĺž neho pokračovali ďalej smerom na sever až niekde k dnešnému Komárnu.“

Príchod a misijná činnosť oboch bratov na Veľkej Morave
Rastislav hneď ako sa dozvedel o ich príchode, nielen on, ale aj obyvateľstvo vyšlo im v ústrety a prijali ich s veľkou cťou. Cyril ako hlava posolstva odovzdal Rastislavovi list cisára Michala III. a dary, čo so sebou priniesli. No najväčším darom bolo Sväté písmo v staroslovienskom jazyku, ako uvádza Michal Lacko. Na Veľkú Moravu doniesli sv. Cyril a Metod aj ostatky sv. Klimenta, ktorým ľudia hneď preukazovali veľkú úctu.

Hneď po príchode sa solúnski bratia s horlivosťou pustili do práce. Pri Rastislavovom kniežacom dvore založili slovienske cirkevné učilište (dnešné Mikulčice alebo Staré Město – dnes miestna časť Uherského Hradišťa). Predstavy o umiestnení cirkevného učilišťa sú hmlisté. M. Kučera a J. Hudečka sa domnievajú, že cirkevné učilište nezriadili priamo na dvore panovníka, ale neďaleko v ústrní blízko dvora. Tradícia hovorí, že to bolo v Osvětimanoch na okraji príjemného a tichého chřibského pohoria, necelých 20 km od Starého Města.

Písomné pramene spomínajú, že okrem už spomenutého cirkevného učilišťa existovalo aj ďalšie učilište na Zobore pri Nitre založené bavorskými kňazmi ako to podávajú iné písomné pramene.

Ako vyzerala Konštantínova škola? Michal Lacko tvrdí, že mala pravdepodobne dve oddelenia. Hovorí: „Spočiatku pre všetkých žiakov bolo potrebné prvopočiatočné vyučovanie: naučiť ich písať a čítať v ich vlastnej reči. Neskoršie však sv. Cyril tých učeníkov, ktorí mali kňazské povolanie, pripravoval na kňazstvo.“ Nevedno, či sa obidvaja bratia venovali učiteľskej činnosti. Možno, že iba sv. Cyril, kým sv. Metod konal inú apoštolskú prácu. O úspechu výchovy v tejto škole svedčí aj skutočnosť, že po 40 mesiacoch niektorých žiakov sv. Cyril už vzal so sebou do Ríma, kde dostali kňazské svätenia.

Sv. Cyril postavil svoje vyučovanie na celkom novom základe. Vyučovalo sa v slovienskom jazyku, v slovienskom písme, liturgii a bohovede. Príprava žiakov na kňazstvo vyžadovala dostatok slovienskych kníh, z ktorých by sa mohli učiť. Preto s pomocou domácich žiakov a žiakov macedónskeho pôvodu, ktorí sprevádzali sv. Cyrila a Metoda z Byzancie, preložili solúnski bratia v obdivuhodnom krátkom čase do staroslovienčiny všetky potrebné biblické, liturgické a obradné texty. Preložili napr. Evanjeliá, Skutky a Listy Apoštolské, Žalmy, Časoslov, Trebnik, Oktoich, Mineje a iné. Pre zaujímavosť spomeniem – v literárnom archíve Matice Slovenskej v Martine sú uchované vzácne Hlohovské hlaholské listy z 13. stor. napísané hranatou chorvátskou hlaholikou. Boli objavené na území Slovenskej republiky.

Najhlavnejším činom cyrilometodskej misie na Veľkej Morave bolo však zavedenie slovienskeho jazyka do liturgie. Cyril prišiel na túto myšlienku, zaviesť na Veľkej Morave sloviensku liturgiu počas svojich misijných ciest do východných krajov, do Mezopotámie, ku Chazarom a inde. V mysli vás možno napadne: „Mohli sv. Cyril a Metod sami od seba zaviesť v novej misii slovanskú bohoslužbu?“ Zaiste nie. Museli mať k tomu povolenie od cirkevnej vrchnosti. Preto sv. Cyril prv než začal zostavovať slovanské písmo, vyžiadal si dovolenie od byzantského cisára o od carihradského patriarchu. Gréci obyčajne nedovoľovali sloviensku reč pri bohoslužbe Slovienom, a to z politických dôvodov, aby ich mohli čím skôr asimilovať. No Veľká Morava bola mimo Byzantskej ríše a aj z politických dôvodov bolo pre Grékov výhodné, aby si získali moravských Slovanov. Grécka liturgia by bola pre nich to isté, čo latinská.

Uvedenie staroslovienčiny ako liturgického jazyka namiesto reči latinskej, vyvolávalo vo Veľkomoravskej ríši, hlavne u bavorských kňazov prejavy otvoreného nepriateľstva. Po 40 – mesačnom účinkovaní sv. Cyril a Metod opustili Veľkomoravskú ríšu a odišli roku 867 do Ríma.

Odchod do Benátok a Ríma
Ak dovolíte, rád by som sa zastavil ešte pri jednej z najvýznamnejších udalostí. Po 4 rokoch pôsobenia na Veľkej Morave sa solúnski bratia rozhodli prijateľnou formou a účelne ukončiť namáhavú prácu a pokojne sa vrátiť do svojej vlasti. V strede pozornosti boli najmä ich žiaci. Podľa Matúša Kučeru niektorí historici si myslia, že svojich žiakov išli vysvätiť do Akvileje, s ktorou mali veľkomoravskí panovníci také dobré styky. No Matúš Kučera je toho názoru, že takéto úvahy sa nezhodujú so zámerom solúnskych bratov, ktorí predpokladali, že cieľ Rastislavovho posolstva môže splniť len Konštantínopol alebo rímsky pápež. Onedlho na pozvanie pápeža Mikuláša I. (858-867) sa obaja bratia i so sprievodom ocitli v Benátkach, čo sa dá vysvetliť len ich rozhodnutím nalodiť sa a aj so žiakmi vrátiť sa do Konštantínopolu, kde sa malo definitívne rozhodnúť o osudoch a ďalšom zameraní misie solúnskych bratov. Takýto bol isto pôvodný plán oboch bratov. Ten však ovplyvnil nepredvídané zdržanie na Koceľovom dvore pri Blatnom jazere. Hlavne Konštantín urobil veľký dojem na svojho rovesníka Koceľa, plne ho zaujal a získal si ho. Koceľovo nadšenie pre slovanské písmo bolo obrovské. Proti všetkým vladárskym zvyklostiam (bol isto gramotný a ovládal latinčinu) sa vraj sám naučil čítať a písať hlaholskú abecedu, ba obom učiteľom zveril i 50 žiakov a požiadal bratov, aby ich pripravili aj pre prácu so slovienskou liturgiou, knihami a celým písomníctvom. Pre misiu solúnskych bratov to bolo veľké vnútorné zadosťučinenie. Potvrdilo sa, že projekt kristinizácie Slovanov je životaschopný. Potom odišli bratia do Benátok a pravdepodobne tu chceli nastúpiť na loď a odplávať domov. Ich pobyt sa však predĺžil, lebo tu museli čeliť zhromaždeniu biskupov, kňazov a mníchov, ktorí ich napádali pre neodôvodnené novátorstvo. Konštantín musel obhajovať sloviensku bohoslužbu proti zoskupeniu pilátnikov, ktorých sa nazdávali, že pri službách božích môžu sa používať len tie reči, v ktorých bol nápis na kríži Kristovom (pilátnici) a to hebrejčina, latinčina a gréčtina. Ako uvádza Kronikár:

„Zišli sa proti nemu biskupi, kňazi i mnísi ako havrani na sokola a hovorili: Človeče, povedz nám, prečo si utvoril teraz Slovienom písmená a učíš ich, čo nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštoli, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieronym, ani Augustín? My však poznáme len tri jazyky, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: hebrejský, grécky a latinský.“ Konštantín bránil a obhajoval sloviensku liturgiu. Odpovedal im: „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Či slnko nesvieti na všetkých? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? Nehanbíte sa len tri jazyky spomínať a nariadiť, aby ostatné národy a kmene boli slepé a hluché?“ Potom odišli do Ríma. Pápež Mikuláš I. zomrel a za nového pápeža bol vymenovaný Hadrián II. (867-872), ktorý schválil preklady bohoslužobných kníh do slovienskeho jazyka a na znak súhlasu ich položil na oltár baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme. Počas ročného pobytu v Ríme Konštantín a Metod dali vysvätiť niekoľkých svojich žiakov za kňazov (Gorazd, Kliment, Angelár a Naum).

Neochvejné šírenie slovienskej vzdelanosti
Koncom roka 868 chorľavejúci Konštantín vstúpil do gréckeho baziliánskeho kláštora a prijal rehoľné meno Cyril. Skôr ako zomrel naliehavo prosil Metoda, aby sa vrátil k Slovienom na Veľkú Moravu a do Panónie a neustával v práci na šírení slovienskej vzdelanosti. Hovoril: „Hľa brat, boli sme oba záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na ornici padám, deň svoj som skončil.“ Konštantín – Cyril, učiteľ slovienskeho národa, dokonal 14. februára 869.

Udalosti ako zajatie arcibiskupa Metoda pri návrate na Veľkú Moravu bavorskými biskupmi, súd v Regensburgu a väznenie v kláštore Ellewangen, vyslobodenie Metoda z väzenia na podnet pápežského legáta Jána z Ancony roku 873, opätovné uznanie slovienskej bohoslužba pápežom Jánom VIII. bulou Industriae tuae, vysvätenie Wichinga na Svätoplukovu žiadosť za nitrianskeho biskupa a intrigy Wichinga proti Metodovi sú vám určite veľmi známe.

Metod pôsobil na Veľkej Morave až do svojej smrti 6. apríla 885 (v chráme Velehrad – Nitra). Za svojho nástupcu určil svojho žiaka Gorazda. Nakoniec intrigy biskupa Wichinga a zákaz slovienskej bohoslužby pápežom Štefanom V. roku 885 spôsobili prenasledovanie slovienskych kňazov na čele s Gorazdom.

Význam solúnskej misie
Misia solúnskych bratov Konštantína a Metoda je možno iba jedným malým úlomkom z celkového obrazu našich národných dejín. Je snáď nepatrnou, ale o to dôležitejšou časťou mozaiky, ktorá dotvára naše národné dejiny. Špirko sám hovorí: „ ...sv. Cyril a Metod sú najväčší misionári, ktorých zrodila grécka cirkev. Ako židovský národ dal svetu apoštolské kniežatá sv. Petra a Pavla, tak Byzantská ríša dala cirkvi solúnskych bratov a tým prejavila úsilie o obrátenie pohanov.“

O obidvoch bratoch môžeme povedať, že sú spojivom medzi Východom a Západom. Práve v ich čase vznikol rozkol medzi Rímom a Carihradom, roznietený patriarchom Fóciom. Cyril bol kedysi Fóciovým žiakom na dvornej škole v Carihrade a potom jeho kolegom ako profesor na tejto škole. Fócius ho potom spolu s byzantským cisárom poslal na misijnú činnosť na Veľkú Moravu.

Veľkosť ich misionárskeho ducha dosvedčuje aj fakt, že okrem byzantského (východného) obradu prijali aj už udomácnený rímsky (západný) obrad, ale v slovienskom jazyku.

Význam sv. Cyrila a Metoda je dnes určite väčší ako kedykoľvek predtým. Aj napriek tomu, že sa u nás ich písmo a liturgia neujali, mnohé iné národy im vďačia za toto duchovné dedičstvo ako napr. Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Bulhari, Srbi a Chorváti. Život sv. Cyrila a Metoda poukazuje, že pre dobro národa je potrebné, aby svetskí a duchovní predstavitelia navzájom spolupracovali. Ukážkovým príkladom je práve spolupráca bratov sv. Cyrila a Metoda s kniežaťom Rastislavom. Solúnski bratia sú iba jedným z mnohých príkladov, ktorý by nám mal byť dokonalou ukážkou, ako môžu svetskí a duchovní predstavitelia v mieri a priateľstve dobre spolunažívať.

Martin Lupčo
Autor je absolvent FF KU v Ružomberku v odbore filozofia-história

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY: BARTL, Július a kol.: Lexikón slovenských dejín; BARTŮNĚK, Václav: Soluňští bratři /1100 let od příchodu sv. Cyrila a Metoděje na Moravu/; ĎURICA, Milan: Dejiny Slovenska a Slovákov; KOLEKOVÁ, Mária: Slovanskí učenci Cyril a Metod (Brožúrka); KUČERA, Matúš: Postavy veľkomoravskej histórie; KUMOR, Ladislav: Cirkevné dejiny; LACKO, Michal: Sv. Cyril a Metod; ŠPIRKO, Jozef: Cirkevné dejiny I.

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na