Autor: Igor Kossaczky on March 14, 2012

Categories: 

Pred rokom sa začalo obdobie označované ako arabská jar. Padli mnohoročné režimy v Tunisku a Egypte, po dlhej občianskej vojne aj Kaddáfiho vláda v Líbyi. Situácia v Sýrii však nevyzerá ani po roku lepšie. Demonštrácie prerástli do ozbrojených konfliktov a počet obetí dosahuje desivých rozmerov.

Assadovo krviprelievanie

Protesty v Sýrii spočiatku zďaleka nepatrili medzi najsilnejšie na Blízkom východe. Sčasti to bolo spôsobené tým, že prezident Bašár Al-Assad bol (a niekde ešte aj je) medzi časťou tamojšej populácie pomerne populárny. Rok stačil na to, aby sa z neho stal nenávidený diktátor. Demonštrácie sa začali potom, ako sa verejne podpálil Hasan Ali Akleh, podobne ako Mohamed Bouazizi v Tunisku. Stále však išlo o protesty v pomerne malom merítku. Avšak už 15. marca sa situácia začala meniť, demonštrácie vypukli v mnohých veľkých mestách. 25. marca pochodovalo mestom Daraa vyše sto tisíc protestujúcich. To znamenalo zrážky z bezpečnostnými zložkami, 70 mŕtvych, mnoho zadržaných. Išlo však len o začiatok. Počas nasledujúcich mesiacov sa sila demonštrácií zväčšovala, rovnako ako ozbrojený odpor “bezpečnostných” zložiek. Proti protestujúcim zasahuje armáda, niekedy otvorene strieľajúc do protestujúcich. Reakciou je vznik takzvanej Sýrskej slobodnej armády, ozbrojených jednotiek bojujúcich proti režimu. Protesty prerastajú takmer do občianskej vojny, čierny trh so zbraňami v susednom Libanone profituje. Assad postupne používa na potlačenie každú silu, tanky, bombardéry aj loďstvo. Výsledkom je minimálne 8-tisíc mŕtvych, nespočetne veľa zranených, desiatky tisíc ľudí vo väzení. Údajne 600 ľudí umrelo na následky mučenia. Takisto sa vyskytli samovražedné atentáty, vláda z nich viní Al-Kaidu, zatiaľčo opozícia vládu.

Kresťania v ohrození

Bolo by pekné, ak by sme mohli napísať, že po páde Assadovho režimu sa veci pohnú dobrým smerom. Avšak minimálne pre rôzne menšiny, medzi ktoré patria aj kresťania, to nie je vôbec isté. V Sýrii žije pestrá zmes etník a náboženských skupín. Väčšinu (74 %) tvoria sunitskí moslimovia, 12% šiitskí moslimovia, medzi nimi Alawiti, ku ktorým patrí aj Assadova rodina, 9% kresťania patriaci k rôznym cirkvám a 3 % Drúzi. Okrem toho časť sýrskej populácie tvoria na severe žijúci Kurdi. O úlohe, ktorú zohráva na náboženstvo pri protestoch, píše Nir Rosen, novinár, ktorý strávil v Sýrii počas nepokojov dva mesiace. Menšiny sa k demonštráciám stavajú dosť neisto. Hoci delegácie kresťanov a Alawitov sa tiež zúčastňovali protestov, pričom boli často vítané s nadšením, na podporu svojich komunít sa spoliehať nemôžu. Pravdou je, že pomerne sekulárny režim Bašara Al Assada im zaručoval aspoň aké-také náboženské slobody. Ako vyjadril istý sýrsky kresťan žijúci v Damašku, nesúhlasí síce s Assadovou represívnou politikou, ale počas jeho vlády mohol on aj jeho rodina navštevovať nedeľnú omšu, ako aj sláviť kresťanské sviatky. Starosti si môže robiť aj moslimská komunita Alawitov, z ktorých mnohí zastávajú v súčasnosti posty v armáde, alebo sú členmi bezpečnostných zložiek. Z toho dôvodu už od začiatku nepokojov stúpa nevôľa voči Alawitom. Situáciu ešte zhoršuje presvedčenie, že takzvaná “šabiha”, pro-Assadovká milícia, ktorú vinia z viacerých zločinov, verbuje svojich ľudí medzi Alawitmi. Po páde režimu budú mnohí Alawiti slúžiaci v bezpečnostných zložkách utekať z miest do horských alebo pobrežných dedín z ktorých pochádzajú, s čím môžu byť spojené ďalšie nepokoje.

"Jeden zo sýrskych biskupov vyjadril obavy z hromadného úteku kresťanov, k akému došlo v Iraku po zvrhnutí Saddáma Husaina."

Podľa portálu Independent Catholic News, jeden zo sýrskych biskupov vyjadril obavy z hromadného úteku kresťanov, k akému došlo v Iraku po zvrhnutí Saddáma Husaina. Z Iraku vtedy ušla minimálne polovica kresťanov, útočiskom pre mnohých sa vtedy stala práve Sýria. Jeho obavy potvrdzuje správa o tom, že vyše 2-tisíc kresťanov už ušlo do Libanonu. Za Sýriu sa treba modliť.

Toho, čo príde po Assadovi, sa mnohí veľmi oprávnene obávajú. Na druhej strane, režim, ktorý prelial toľko krvi svojich vlastných ľudí, nemá právo riadiť krajinu. Zdá sa, ako keby dobré riešenie ani neexistovalo. Zrejme najlepšie, hoci zďaleka nie bezbolestné, by bolo, ak by zahraničie prispelo v záujme skončenia krviprelievania k pádu Assada, a následne sa snažilo čo najviac ochrániť menšiny žijúce v Sýrií pred prenasledovaním. Avšak dohodnúť sa na postupe v Sýrii zatiaľ nie je schopné ani OSN. Snahy o jasné stanovisko vyzývajúce Assada k odsúpeniu už dvakrát vetovalo Rusko a Čína. Jednotný nie je ani Blízky východ, hoci väčšina tamojších krajín podporuje opozíciu. Výnimkou je Irán, ktorý ako šiitsky štát podporuje Assada. Podobne aj šiitske extrémistické hnutie Hizbaláh pôsobiace v Libanone. Izrael sa k súčasnej situácií stavia rozpačito - Assadov režim mu nebol nikdy priateľsky naklonený, ťažko však odhanúť, kto príde po ňom.

Igor Kossaczky
Foto: Flickr.com  

 
  pošli na vybrali.sme.sk