Autor: Postoy, November 26, 2011

Categories: 

Už dvadsať rokov fotografuje duchovný svet ľudí. Nedávno vydal knihu Podoby viery. Je osobným fotografom predsedu parlamentu, zažil Hrušovského, Pašku i Sulíka. Fotil pápežov, Busha aj Putina. Bol pri zakladaní časopisu .týždeň, pre ktorý fotí dodnes. Matúš Zajac.

Prečo si začal fotiť náboženské témy a vieru?
Keď fotograf fotografuje Slovensko, tak sa automaticky stretáva s kresťanskými symbolmi a ľuďmi spätými s kresťanstvom. Už popri škole som sa pri Ľubovi Stachovi rozhodol, že urobím projekt o grékokatolíkoch, čo bol môj prvý fotografický projekt z viery.

Asi je ťažké fotografovať vieru.
Je to veľmi ťažké. Kresťanstvo je späté s rôznymi symbolikami, ale aj s gýčom. Ak chce umelec urobiť zaujímavú vec, musí sa jeho dielo vymykať gýču. To platí aj pri fotografii. Takisto nie je jednoduché nafotografovať symboly bez toho, aby fotograf nevyjadril svoj názor. Každá jedna snímka, ktorá je v mojej knihe, sa dotýka osobného názoru na problematiku. Neplatí, že len ukazujem realitu. Z reality vychádzam a vytváram svoj vlastný obraz, svoj vlastný postoj k danej téme.

Na Slovensku nie je veľa fotografov, ktorí sa venujú čisto téme viery. Možno sa nájdu takí, čo zachytávajú túto oblasť, ale nie je to ich dominanta. Na druhej strane, ty sa tomu venuješ dlhodobo.
Kresťanskej téme sa venuje viac fotografov, napríklad Tibor Huszár vydal knižku Letokruhy večnosti. Ľubo Stacho svojimi diptychmi fotografoval vieru a dlhodobo sa zaoberá touto tematikou. Jozef Sedlák urobil knihu o kardinálovi Korcovi a moji kolegovia Andrej Lojan a Michal Fulier sa tiež dlhodobo venujú viere. Nikto sa tomu však nevenoval globálne.

Čiže?
Držím sa môjho kréda, že Pán Boh je bez vyznania, Boh je len jeden. V knihe mám fotografie od rímskych katolíkov až po moslimov. Nehľadám vo fotkách napätie, ale zbližovanie. Ako som to poňal ja, tak to neurobil nikto.

Nemáš skúsenosti, že sa ľudia snažili prisvojiť si tvoje fotky a urobiť z nich akúsi propagáciu svojho vyznania?
Som vychovaný multikulturálne. Moji predkovia boli rôzneho vierovyznania a ja sa toho držím. Nechcem vieru ukazovať len cez ikony, ale najmä cez ľudskú stránku. Pokúšam sa hľadať, aký vplyv má viera na dotyčnú komunitu. A zistil som, že veľmi podobný. Vždy, keď som fotografoval danú komunitu, stretol som sa s ľuďmi ich viery a diskutoval som s nimi o ich viere. Vždy sa na mňa niečo nalepilo.

"V knihe mám fotografie od rímskych katolíkov až po moslimov. Nehľadám vo fotkách napätie, ale zbližovanie."

Znamená to, že veríš?
Nemôžem tvrdiť, že neverím, lebo fotograf musí mať šťastie a cesta šťastia je daná niekde hore. Takže verím.

V čo veríš?
Verím v jednotu. Nie som zástanca jednej cirkvi alebo jednej viery, ale vnímam to globálne. Verím, že je niekto alebo niečo hore, pretože by inak nevznikali určité fotografie. Veľa mojich fotografií vzniklo pri intímnych situáciách, pri modlitbách. Také fotografovanie patrí medzi najťažšie vôbec, lebo pokiaľ by fotograf nesplynul s prostredím, tak by rušil a ak by rušil, tak by nemohol urobiť dobrú fotografiu a bol by vyhostený z daného priestoru. Musí sa preto snažiť dostať do komunity, aby ho ľudia brali ako svojho, a to sa dostalne len vetdy, keď komunikuje, cez názor, aj keď je niekedy opačný. Pre druhú stranu ale musí byť zrejmé, že situáciu nechce škandalizovať, ale že remeslo, čiže fotografiu, robí s láskou.

Ako sa dá preniknúť do takého prostredia?
O každej skupine musí mať fotograf niečo naštudované. Keď študujem, tak si vytipujem isté miesta, kde sú zaujímavé archetypy, čiže ľudia, ktorí majú istú fotogenickosť. Po druhé, hľadám zaujímavé interiéry, v ktorých cítiť duchovno a po tretie je dôležité nájsť si aj sprievodcov, ktorí ušetria energiu. Väčšinou však fotografujem sám, bez sprievodcov. Bol som napríklad v Rumunsku, kde sú samoty. Zaklopal som na kostol, či tam môžem prenocovať. Začala sa diskusia a ráno som už vedel, že idem fotiť svadbu. Niekedy sa zdá, že fotograf využíva ľudí, ale inak to nejde, lebo nemôžem vedieť, čo sa v cudzej krajine deje o tri metre. V tom mi môže pomôcť napríklad kňaz alebo človek, čo tam pozná rodinné zázemia. Keď sa cítim dobre, tak sa zdržím dlhšiu dobu. Prvé dni ani nefotografujem, len skúmam, hľadám a pripravujem si svoju myšlienku. Fotografia je totiž o myšlienke. Nie je to remeslo, nestačí vnímať len realitu.

Aký najzaujímavejší archetyp si našiel na Slovensku?
Pre mňa bolo neuveriteľné fotografovať na Liptove rómsku komunitu, ktorú „preškolovali“ na vieru. Bola tam malá kaplnka, kde som našiel neuveriteľné typy a krásne svetlo. Samozrejme, dobre sa mi fotografovalo v Izraeli, keď som sa dostal nielen k Múru nárekov, ale aj do jeho interérov. Vždy je pre fotografa dobré, keď sa dostane do prostredia, z ktorého vyžaruje atmosféra.

Veríš inak, ako si veril na začiatku tohto projektu?
Keď som začal fotografovať tému viery, tak som neveril, že je možné, aby ľudia boli takí dobrí. Myslel som si, že to bude omnoho ťažšie, že nebudú otvorení, že v emóciách nebude toľko ľudskosti, no stretol som sa s pravým opakom. Napríklad pri fotografovaní Svätého Otca Jána Pavla II., keď bol v trnavskej katedrále. (fotografia, kde sa chlapec na vozíku stretáva s chorým pápežom, pozn. red.). Jednoducho som nečakal takú ľudskosť.

Mimochodom, keď tu bol Ján Pavol II., daroval mi ruženec, pričom moja svokra mala vtedy rakovinu. Venoval som jej ho, išla na operácu a vyzdravela sa. Bol som neuveriteľne prekavpený, že fungujú takéto veci. Zrazu sa dozvie, že má rakovinu a hneď nato, asi o týždeň, dva som jej ho doniesol. Išla bojovať s rakovinou, bola na operácii. Viera jej dala silu, aby pozitívne vnímala isté okolnosti. Bol to pre ňu štartovací motor, prvý silný emočný prvok.

Takže veríš aj ľuďom trochu viac?
Verím tým ľuďom, ktorí chodia hľadať Boha. Myslel som si, že je to fraška, mechanizácia kolobehu. Ale ľuďom, ktorí chodili napríklad do opustených interiérov, kde boli sami, tým som veril. Nakoniec, sám mám dcéru, a bolo ťažké rozhodovanie, čo s ňou. Dal som ju napokon na evanjelické náboženstvo. A je to fantastické, diskutujú o prírode, o živote ako takom, nejde o žiadny nátlak.

"Myslel som si, že je to fraška, mechanizácia kolobehu. Ale ľuďom, ktorí chodili napríklad do opustených interiérov, kde boli sami, tým som veril." 

To je podoba viery, ktorá ti je blízka?
Áno, aj s mojím kamarátom, kňazom Andrejom Lojanom, cez fotografiu diskutujeme.

Vydaním knihy Podoby viery sa u teba táto téma skončila?
To je zaujímavá otázka, lebo robím ďalší projekt o komunitách, kde fotografujem kontakt človek s človekom a medziľudské vzťahy. Tam je tiež zakódovaná viera. Či by som vydal druhú knihu z tejto témy, neviem, ale každopádne, keď urobím fotografiu o rok, o dva, tak si ju doplním do cyklu na výstavu. Vydať knižku je náročná záležitosť, nám to trvalo rok.

Vybral si si vydavateľstvo Michala Vaška preto, lebo sa venuje náboženským témam?
Mne išlo skôr o to, že vydali skvelé monografie slovenských výtvarníkov ako je Mudroch, Cipár, posledne Minárikovú, idú vydať Filu, čiže slovenskú špičku. Pre mňa je veľmi cenné, že som prvý fotograf, ktorý mohol u nich vydať publikáciu.

S akými najvyššími náboženskými predstaviteľmi si sa pri fotení stretol?
Stretol som sa aj s hodnostármi, ale v knižke som ich veľmi nepoužil, pretože tie fotky boli pre mňa škrupulou. Zistil som, že čím jednoduchšia duša, tým viac emocionálne prežíva. V knihe mám ešte pápeža Benedikta XVI., lebo k nemu som sa dostal vo Vatikáne „face to face“.

To ako?
Bol som tam s predsedom parlamentu Hrušovským. Naskytla sa mi príležitosť cez osobného fotografa Svätého Otca dostať sa k nemu. Podarilo sa, fotil som ho asi trištvtre hodinu. Asi po hodine si na mňa tak zvykli, že keď sa začala audiencia, tak ma zavolali na pódium, aby som nafotografoval predsedu parlamentu s pápežom. Pán Hrušovský ma vtedy vnímal ako zjavenie, lebo nevedel o okolnostaich, ako som sa tam dostal. Videl ma len na pódiu, čo je nemysliteľné pre cudzieho človeka. Odvtedy mi hovorí: Matúš, ty musíš mať voľnú ruku, lebo keď ti ju nedám, aj tak si ju urobíš.

V knihe je fotka izraelských vojakov so samopalmi na chrbtoch, ako sa modlia. Nebolo to nebezpečné?
To bola najťažšia fotografia. Prišli za mnou, samozrejme, policajti. U nich sú jasné a tvrdé pravidlá, musel som aj klamať, aby mi nevymazali fotky. Ale vo Vatikáne som mal napríklad aj výhodu v tom, že som chodil v obleku. Tým pádom pôsobíš vierohodnejším dojmom, nevedia ťa zaradiť.

Čiže je dobré byť nenápadným?
Keď prídeš s veľkým „delom“, objektívom, tak ukážu prstom: Novinár! Pričom novinár je nepriateľ, lebo novinár je v dnešnom svete bulvár. A bulvár je pre komunitu veriacich absolútny nepriateľ.

Si tiež oficiálny fotograf predsedu parlamentu. Nie je to protikladné prostredie oproti duchovnému?
Volám to schizofrenizmus. Keď fotograf vyštuduje, má len pár možností, čo bude robiť. Môžeš byť na voľnej nohe, vtedy robíš reklamu alebo pre vydavateľstvá, kde funguje marketing a tvrdý kapitalizmus, čo ma za štyri roky psychicky zničilo. Potom je ďalšia možnosť, napríklad pracovať pre médium a napokon sa môžeš zamestnať ako fotograf v nejakej inštitúcii.

Keď som nastupoval do Národnej rady, tak bol predseda parlamentu pán Hrušovský. A bola to práca, ktorá ma napĺňala, lebo som popri klišé, ako sú stretnutia so všelijakými úradníkmi a predsedami parlamentov, zažil tri alebo štyri dôležité stretnutia: obidvoch pápežov, Putina a Busha. Fotil som zmeny systému, ako bol vstup do EÚ. O dvadsať rokov bude mať pre mňa veľkú hodnotu, že som ich nafotografoval svojím jazykom, rukopisom. Lenže po rokoch tejto práce a rôznych zmenách politických štruktúr som zistil, že je to špinavé prostredie.

Napriek tomu si zostal.
Rovnako aj fotograf, čo fotí pre denník alebo agentúry, musí toto špinavé prostredie fotografovať. Ja tu robím novinársku činnosť, obetujem tomu čas, ale svoje hodnotné diela vytváram pomimo. Prácu v parlamente beriem ako tréning. Dennodenne fotím maličkosti, napríklad keď niekto niekomu niečo odovzdáva. Potom sa zrazu vyskytne pre mňa dôležitý okamih a ten viem nafotiť.

Aký je rozdiel medzi tým, čo robíš ty a novinármi v denníku? Oni nevedia robiť dokumentaristiku?
Nevedia to. To je problém fotožurnalizmu na Slovensku. Robia ho ľudia bez vzdelania. Preskočili šesť rokov, kedy by ich niekto naučil, ako to majú robiť. Sú to mladí, dvadsaťroční chlapci, ktorí idú do médií po skončení školy, aby nachytali niekoho v chúlostivých situáciách. Takýto človek ani nevie, čo je dokumentárna fotografia, lebo ho to nezaujíma.

Prečo ho to nezaujíma?
Nikto ho to nenaučil, nepozná históriu fotografie. Nezaujíma ich to. Robia si svoju prácu fotografa a viac nesledujú. Pri fotografii sú dôležité talent, vzdelanie a remeslo. Denníkari majú remeslo. Vzdelanie je však o tom, že skúmaš históriu umenia a cez ňu sa učíš. Kto to neovláda, fotí na náhodu.

Nie sú predsa len aj medzi nimi šikovnejší? Napríkald SME má tendenciu nedávať len klasické agentúrne fotky...
Čo sa týka denníkov, SME vždy dávalo fotkám väčší priestor. Aj si vždy hľadali fotografov, ktorí nafotia aj obyčajnú tlačovku s myšlienkou, alebo tam dajú aspoň svoj rukopis. Lenže ani tento fotograf nejde ďalej, nevyberie sa s batohom fotiť život opustených ľudí na samote...

V parlamente si zostal pracovať aj po voľbách v roku 2006, keď prišiel na jeho čelo Pavol Paška.
Spolupráca s Paškom bola zaujímavá v tom, že bol estét. Vyštudoval estetiku, rozumie sa umeniu, aj ho zbiera. Jeho politické presvečenie som dal bokom, ale mohli sme sa baviť o umení. Čo sa týka politiky, fotograf by mal byť nestranný.

Po konzervatívcovi a socialistovi prišiel liberál Sulík.
S ním to bolo ťažké, lebo o sebe tvrdí, že je dobrý fotograf. Doplatil však na to, že ho na začiatku, keď prišiel do politiky, nafotil istý fotograf pri „nešťastnom“ obede s veľvyslancami, kde mal vykasané rukávy a vyložený mobil a odvtedy bol pre neho fotograf nepriateľ. Nemal som s ním takú komunikáciu, čo som mal s Hrušovským, Paškom. Nikdy sme sa nebavili o veciach zo života a keď si osobný fotograf, malo by to byť o dôvere. Politicky som teda zažil všetko možné. Ak sme sa bavili pri duchovnom svete, že je čistý, tak toto je zase špinavé prostredie, absolútny kontrast.

Osobný fotograf predsedu parlamentu fotí aj ostatných poslancov?
Spočiatku, pri Hrušovskom, som fotil jeho a podpredsedov, teraz však fotím všetko. Je to lietačka, zazvoní telefón, prídi tam a tam... je to náročné. Najviac frustrujúce však je, že keď pošlem fotky, tak ani „ď“. Berú to ako povinnosť, ako keby si dali obed. Mechanicky, bez poďakovania.

Aké je to chodiť do tej istej roboty s otcom?
My sa tu v parlamente ani nezdravíme. Keď si chceme niečo povedať, tak si to povieme, keď prídeme k nim na návštevu. Jeho politická cesta je zvláštna. Pripadá mi ako sám vojak v poli.

Bol si aj pri zakladaní časopisu .týždeň. Čo si robil?
Keď vznikol v roku 2004, mal som na starosti obrazovú stránku ako obrazový direktor.

Aký je časopis dnes?
Je to pestrý časopis. Sú tam konzervatívci aj liberáli. Keď čítam posledné články, tak sa mi dokonca zdá, že sú liberálnejší, čo ma prekvapuje. Je to ikona medzi ostatnými plátkami, drží si svoju úroveň.

Tak ako nie každý novinár je spisovateľ, nemôže byť asi každý fotograf umelec, súhlasíš?
Fotograf – to je posolstvo. Keby boli u nás v denníkoch vzdelaní fotografi, ktorí do práce dávajú svoju myšlienku, tak by vyhrávali v súťažiach, kde vyhráva .týždeň. V ňom sme traja forografi: ja, Andrej Bán a Boris Németh. Traja rôzni fotografi, ale artdirektor to vie poskladať. Lenže v denníku sú všetci rovnakí. Keď treba niečo nafotiť, ide tam ten, kto má službu. V .týždni nás Róber Csere posiela podľa toho, kto to vie robiť najlepšie. Tak to funguje na Západe. Jeden vie dobre portrétovať, druhý je na reportáže. V 40. rokoch začali vznikať skupiny fotografov, ktorí dynamizovali celú situáciu. Vtedy začali vychádzať magazíny ako Time či Life. Boli v nich majstri. Odpad sa tam nedostal.

Je to v súčasnosti s fotografiou podstatne horšie?
Dnes ten, kto vie fotiť, nepôjde mrznúť a čakať niekoho, kým sa opije. To ani nie je spravodajská fotografia, ale ŠtB, špehovanie. Fotoaparát len ako nástroj pre peniaze, aby sa predávali obálky. Ešte v 80. rokoch boli na obálkach magazínov Nachtweyho fotografie z vojen, dnes aj v tých najlepších máš celebrity. Aj chudák Nachtwey skončil tak, že fotí celebrity na červenom koberci.

Pavol Rábara, Matúš Demko
Foto: Matúš Zajac: Podoby viery, Pavol Rábara

Matúš Zajac (1971). Vzdelanie získal na pražskej FAMU a VŠVU v Bratislave, kde sa venoval dokumentárnej fotografii v ateliéri docenta Ľuba Stacha. Pracuje na dlhoročných súboroch Podoby viery, Imigranti, Konfrontácie miest - Ázia a Portréty. Spolupracuje s vydavateľstvami a časopismi ako .týždeň, Vydavateľstvo Michala Vaška, Vydavateľstvo Kalligram, Dumont, PolyGram, BMG, AB40, Im Berlín, atď. Od roku 2003 je fotografom NR SR a od vzniku obrazového týždenníka .týždeň je kmeňovým fotografom. Je zakladajúcim členom fotografickej skupiny Rovnými nohami a Združenia Phos. Je pedagógom žurnalistickej fotografie na katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku a tiež na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Autorove fotografie uverejnené v časopise .týždeň boli ocenené v obrazovom editovaní prvým a tretím miestom v súťaži The best of Photojournalizm 2011. V roku 2011 vydal svoju prvu autorskú knihu Podoby viery, na ktorej pracoval 20 rokov. Žije a tvorí v Bratislave.

www.zajacphoto.com
www.phosphotos.sk

 
  pošli na vybrali.sme.sk