Obrázok používateľa Marián Sekerák
Autor: Marián Sekerák, June 03, 2012

Categories: 

Je jednou z nových tvárí slovenského parlamentu. Rozhodne však nepatrí medzi nenápadných poslancov, ktorých verejnosť za celé štyri roky nespozná. Pre Postoy hovorí otvorene o svojom ľavicovom presvedčení, o katolíckom sociálnom učení, slovenských štátnych sviatkoch i o kríze eura. Predseda Výboru pre európske záležitosti NR SR Ľuboš Blaha.

Hoci v parlamente patríte medzi tzv. nováčikov, prinajmenšom odbornej verejnosti vaše meno doteraz nebolo neznáme. Poznala vás ako fundovaného politológa a filozofa, jedným slovom: intelektuála. Po ostatných parlamentných voľbách ste sa stali politikom. Nepripomína vám to trochu obraz rímskeho cisára Marca Aurelia, ktorý býva neraz nazývaný „filozofom na tróne“? Zžili ste sa už s novou „sociálnou rolou“?
Je to pre mňa nová skúsenosť, ale rozhodne nie som prvý intelektuál, ktorý by sa angažoval v politike. A to nemusíme kvôli príkladom chodiť až do antiky. V ľavej časti politického spektra bolo prakticky až do čias Antonia Gramsciho takmer pravidlom, že teoretici robotníckeho hnutia boli zároveň aj praktickí politici. Rok 1968 v západnej Európe takisto znamenal veľkú angažovanosť intelektuálov v politike a občianskej spoločnosti. Dnes sa akademici opäť prebúdzajú v súvislosti s alterglobalistickým hnutím a inými formami sociálnych hnutí. Nehovoriac o tom, že významní intelektuáli sa v Európe angažovali aj na parlamentnej či vládnej úrovni v celom povojnovom období, spomeňme na eurokomisára Ralpha Dahrendorfa či europoslanca Maurica Duvergera. Skrátka, môžem nadväzovať na ozajstných velikánov, je to pre mňa veľká výzva a dúfam, že budem prínosom pre kultiváciu politického diskurzu na Slovensku.

Zažili ste počas svojho doterajšieho krátkeho pôsobenia ako politika čosi, čo by sa dalo označiť ako prekvapenie či rozčarovanie z politiky?
Prekvapilo ma možno jedine to, nakoľko sa niektorí politici nedokážu odosobniť od ideových polemík a zachádzajú do bulvárnej a osobnej roviny. Chápem, že mnohokrát je to aj výsledok ich slabšej sebadôvery a keď dochádzajú argumenty, potom sa napríklad v mojom prípade budú niektorí poslanci opozície vybíjať rôznymi nadnesenými nálepkami počnúc boľševikom a končiac chávezistom, ale asi to záleží od toho, aký je kto človek, aký je vyrovnaný a sebaistý, nie od toho, akú politickú líniu zastupuje. Vo všeobecnosti platí, že väčšina poslancov dokáže rozlišovať medzi politickými zápasmi a osobnou rovinou a tí, ktorí to nedokážu, sa zväčša skrývajú svoje osobnostné deficity za vyššiu mieru arogancie, čo je psychologicky pochopiteľné. Ale potrebujem si na to zvyknúť. Urážky sa nikdy nepočúvajú dobre, no nedá sa nič robiť. V akademickej oblasti zväčša každý, kto sa k téme vyjadruje, aj o nej veľa vie a potom nemá dôvod byť osobný a arogantný. V politike to celkom neplatí.

V parlamente ste poslancom vládnucej strany SMER-SD. Vás osobne dokonca jeden z týždenníkov označil nedávno za „boľševika“. Ako chce politik, ktorý bol takto „stigmatizovaný“ už na začiatku svojho pôsobenia dokázať, že háji záujmy všetkých občanov, nielen svojich voličov? Je vôbec možné reprezentovať skutočne všetkých občanov, najmä vzhľadom na ich heterogenitu?
Myslím, že spomínaný bulvárny týždenník nikto neberie celkom vážne, takže nejakej stigmatizácie by som sa neobával. Pravdou však je, že mojou úlohou je hájiť záujmy tých najslabších, vrátane nižšej strednej triedy, a teda v prísnom zmysle slova nie všetkých občanov. Nie je mojou politickou ambíciou hájiť záujmy veľkých biznismenov, bohatých manažérov, či vlastníkov korporácií, tí nech sa obracajú skôr na pravicových politikov. Naopak, ja sa sústreďujem na ochranu sociálnych práv chudobnejších a menej privilegovaných ľudí, ktorých je na Slovensku drvivá väčšina. Ak ma chce kvôli tomu niekto nálepkovať, nech si poslúži, myslím si o takýchto ľuďoch svoje, ale nestojí mi za to, aby som sa znižoval k ich spôsobu komunikácie. Som ľavičiar a budem otvárať témy, ktoré vychádzajú zo socialistickej, resp. sociálnodemokratickej hodnotovej tradície. To je pre mňa priorita.

Čo podľa vás znamená „sociálna demokracia“? Mnohí si totiž myslia, že ide len o iné označenie vlády štátneho paternalizmu, nezdravo zasahujúcej do individuálnej sféry človeka.
Štátny paternalizmus je typický skôr pre konzervatívny prúd politického myslenia. Sociálna demokracia nie je paternalistická, naopak, jednou z jej základných hodnôt je pozitívna sloboda a sebarealizácia jednotlivcov. Aby sme sa rozumeli: ľavica nechce, aby sa štát staral do ľudí, ale aby sa staral o ľudí. V tom je zásadný rozdiel. Vychádza z toho, že človek si dobrovoľne nevolí svoje ekonomické a sociálne zázemie, ani svoje schopnosti, ani svoje miesto na trhu práce. Preto štát intervenuje do ekonomiky a sociálnej oblasti v snahe pomôcť tým slabším. Áno, oslabuje tak postavenie silnejších v snahe o vytvorenie rovnováhy a férovej spolupráce. Ale to nie je paternalizmus ani nezdravé zasahovanie do individuálnej sféry človeka. To by ste rovnako mohli argumentovať, že ak muž zmláti svoju ženu, využívajúc svoju fyzickú prevahu a štát má ambíciu mu v tom zabrániť, tak zasahuje do individuálnej sféry tohto muža a je paternalistický. To je prirodzene nezmysel. Ochrana slabších nie je paternalizmus, ale predpoklad ich slobodného rozvoja. Paternalista je ten, kto im chce v tomto slobodnom rozvoji brániť a diktovať ľuďom, čo si majú myslieť a ako sa majú správať vo svojom osobnom živote, pri svojich morálnych voľbách a svetonázore. O toto ľavičiarom určite nejde. Sociálny demokrat je ten, kto chce vytvoriť sociálne a ekonomické podmienky pre skutočnú slobodu pre každého.

„Človek si dobrovoľne nevolí svoje ekonomické a sociálne zázemie, ani svoje schopnosti, ani svoje miesto na trhu práce. Preto štát intervenuje do ekonomiky a sociálnej oblasti v snahe pomôcť tým slabším.“

Pojem sociálna demokracia, resp. demokratický socializmus býva považovaný za neakceptovateľný pre zástancov slobody, osobnej kreativity, snaživosti, slobodného trhu. Nakoľko sú spomínané atribúty skutočne v rozpore so sociálno-demokratickými ideami?
Ako som naznačil, demokratický socializmus je predpokladom slobody a vytvára pre ňu podmienky. Treba však rozlišovať slobodu ako svojvôľu tých najbohatších a najsilnejších a slobodu ako ľudské práva, ktoré platia pre všetkých rovnako. Pravica obvykle chráni slobodu prvého typu, a teda svojvôľu tých najsilnejších. Spoločnosť potom chápe ako džungľu, v ktorej víťazia tí najsilnejší. Ľavica naopak chráni tých slabších, pretože je presvedčená, že slobodu si zaslúži každý, nielen tí, ktorí si vedia utrhnúť najviac v boji všetkých proti všetkým. Skrátka, nevnímame spoločnosť ani ako džungľu, ani ako trhovisko, ale ako priestor pre spoluprácu a dobrý život pre všetkých. Sloboda je našou základnou hodnotou. Nie však sloboda trhu, resp. voľný trh, ale sloboda ľudí, resp. ľudské práva. To neznamená, že odmietame súťaž, ale musí to byť férová súťaž, ktorá rešpektuje dôstojnosť všetkých ľudí.

Vo svojej vedeckej činnosti sa dlhodobo venujete otázkam spravodlivosti. Tento pojem nie je cudzí ani konceptu zameranému na sociálne problémy spoločnosti, ktorým je katolícka sociálna náuka. Súčasný pápež sa ešte ako kardinál v jednej zo svojich kníh (Európa: Jej základy v súčasnosti a v budúcnosti, 2005) vyjadril, že demokratický socializmus „v mnohých veciach bol a je blízko ku katolíckej sociálnej náuke“ (s. 29). Stotožňujete sa s týmto názorom?
Základy katolíckej sociálnej náuky prednášam študentom na vysokej škole a nachádzam v nej veľa progresívnych myšlienok v sociálnej oblasti. Hoci som ateista, kresťanské náboženstvo považujem v tomto duchu za veľmi sociálne a nerozumiem tomu, ako môže naša kresťanská demokracia obhajovať neokonzervatívnu či neoliberálnu ekonomickú politiku, keď vychádza z pápežských encyklík, v ktorých sa píše o priorite práce nad kapitálom, o potrebe výrobnej samosprávy, o solidarite a pod. Je to však otázka pre kresťanských politikov, nie pre mňa. Ja samozrejme viem, že v sociálnej oblasti sa v mnohých veciach s autentickými kresťanmi zhodnem, líšime sa najmä v spôsobe argumentácie, čo by v politike nemusel byť zásadný problém. Zásadný problém je v tom, nakoľko sa kresťanská konzervatívna politika za posledných tridsať rokov vzdialila od sociálnych posolstiev a nakoľko prijala neoliberálny ekonomický program. Opakujem: toto je problém pravice, nie ľavice. Ale mňa by určite potešilo, ako by sa kresťanská pravica spamätala a vrátila k povojnovej podpore sociálneho štátu, ktorá vychádza z jej autentických hodnôt.

Kde konkrétne vidíte prieniky medzi sociálno-demokratickou politikou a katolíckym sociálnym učením?
V hodnotách solidarity, participácie, sociálnej spravodlivosti, v snahe ochraňovať najslabších, pracujúcich, v úsilí posilňovať ich participáciu v podnikoch, a teda v oblasti ekonomickej demokracie, v snahe o preferovaní spolupráce pred súťažou, v snahe o hľadanie lásky a zmieru pred neustálym zápasom a nenávisťou, skrátka, vo všetkom, v čom je katolícke sociálne učenie kritické voči tým najsurovejším prejavom kapitalizmu.

Pius XI. vo svojej sociálnej encyklike Quadragesimo anno už v r. 1931 na jednej strane kritizuje i v dnešnej dobe aktuálne hromadenie moci a bohatstva v rukách niekoľkých (b. 105), neviazanú slobodu konkurencie, kde vyhrávajú len silnejší, neberúci ohľad na svedomie (b. 107), no zároveň varuje pred socialistickými „receptami“, keď píše, že „náboženský socializmus a kresťanský socializmus sú výrazy protirečivé: nik nemôže byť dobrým katolíkom a zároveň pravým socialistom“ (b. 120). Sám sa neoznačujete za veriaceho človeka. Napriek tomu, domnievate sa, že je naozaj nezlučiteľné vyznávať kresťanské hodnoty a zároveň zdieľať „socialistický“ svetonázor na štát a ekonomiku? A čo je to vlastne „socialistický (alebo modernejšie: ľavicový) svetonázor“?
Myslím, že Quadragesimo anno patrila medzi tie najkorporativistickejšie encykliky a žiaľ, v mnohom bola v zhode aj s vtedajšou politickou líniou v Taliansku, čo mi rozhodne nie je sympatické. Takto si vysvetľujem aj slová Pia XI. Sympatickejšie sú mi napríklad myšlienky teológie oslobodenia, v ktorej pojmy „kresťanský“ a „socialista“ úzko súvisia. Obom týmto prúdom, kresťanskej aj socialistickej ideológii, by malo ísť o tých najslabších. Rozdiel je v tom, ako ich chrániť. Katolícka cirkev zdôrazňuje hodnoty ako autorita, poriadok, hierarchia a pri ochrane najslabších vychádza skôr z morálnej povinnosti a blahosklonnosti tých hore. Ľavica však nehovorí o ohľadoch na tých dole, ale o právach a nárokoch tých najslabších. Obhajujeme také spoločenské usporiadanie, v ktorom bude čo najviac rovnosti medzi ľuďmi, aby sa niekto na morálne ohľady nemusel spoliehať, pretože je to ponižujúce. Každý by mal mať právo na dôstojný sociálny štandard bez ohľadu na to, či mu niekto chce alebo nechce pomôcť. Mnohí kresťania to vidia podobne, ale na druhej strane, mnohé kresťanské strany inklinujú skôr k elitárskemu a paternalistickému pohľadu. Nemyslím si však, že sa kresťanstvo a socializmus automaticky vylučujú. Poznám socialistov, ktorí sú kresťania a sú hrdí na to, že sú kresťanskí socialisti.

„Ľavica nehovorí o ohľadoch na tých dole, ale o právach a nárokoch tých najslabších. Obhajujeme také spoločenské usporiadanie, v ktorom bude čo najviac rovnosti medzi ľuďmi, aby sa niekto na morálne ohľady nemusel spoliehať, pretože je to ponižujúce.“

Pri problematike, ktorú ste načrtli, mi prichádza na um jeden špecifický rozmer. V politike strany SMER-SD bola a je zahrnutá aj konštruktívna spolupráca s cirkvami a náboženskými spoločnosťami na Slovensku. Platí teda, že obvinenia, podľa ktorých sa strana SMER-SD snaží spolupracovať s cirkvami a náboženskými spoločnosťami len z vypočítavosti, nie sú opodstatnené?
Ja osobne túto spoluprácu chápem ako úsilie Smeru o čo najširší sociálny dialóg v snahe hľadať na Slovensku v čase krízy čo najväčší sociálny zmier. Nenazval by som to vypočítavosťou, ale vytváraním rovnováhy a stability. Z tohto titulu je potrebné komunikovať a hľadať kompromisy so všetkými segmentmi spoločnosti počnúc odbormi, pokračujúc cirkvami, menšinami, cez ateistov až po rôzne zložky občianskej spoločnosti. Ja osobne by som náboženské spoločnosti ani cirkvi nijako neuprednostňoval ani so Smerom imanentne nespájal. Nejde o to, že by Smer mal k cirkvám nejako špeciálne blízko v porovnaní s ďalšími sociálnymi partnermi, to by bolo dosť neobvyklé pre sociálnu demokraciu. Sociálny dialóg nie je súťaž o priazeň ani privilégiá. Treba rátať so všetkými sociálnymi partnermi, pretože ide o celkový sociálny zmier. V Smere sú ľudia, ktorí majú bližšie k cirkvám, ale aj ľudia ako som ja, ktorí radšej komunikujú s predstaviteľmi občianskej spoločnosti, ktorí majú menej tradicionalistický pohľad na niektoré témy. Ale treba hľadať kompromisy, v tom je pointa.

Veriacich kresťanov okrem iného rozdeľuje aj názor na fungovanie spoločnosti, na politiku, ekonomiku... Na jednej strane takmer jednohlasne zastávajú pozitívne názory k hodnotám ako rodina, tradícia (menej často už národ a vlasť) – teda k typicky konzervatívnym ideám. Zároveň ale kresťanský princíp lásky k blížnemu im nie celkom dovoľuje vnútorne sa stotožniť s myšlienkou autonómie „živelných“ trhových síl spojenými s neduhmi ako sú nezamestnanosť, nespravodlivá redistribúcia zdrojov, extrémna príjmová polarizácia, sociálne vylúčenie,... Ak abstrahujete od svojej súčasnej pozície politika a pozriete sa na problém ako politológ, aké postoje podľa vás zaujíma kresťan – volič pri rozhodovaní sa, komu (akej strane, akým kandidátom) dáva svoj hlas? Čo v jeho voličskom správaní zohráva hlavnú úlohu?
Podľa mňa tradiční kresťania automaticky inklinujú k sociálnejším variantom politiky a sú znechutení z toho, že kresťanskodemokratické strany v našom priestore obhajujú tvrdý pravicový program, ktorý je len o voľnom trhu a súťaži. Preto mnohí radšej volia sociálnu demokraciu. Na druhej strane, v kultúrnych otázkach zrejme tradiční kresťania inklinujú skôr k hodnotám, ktoré sú v protiklade k liberálnejšiemu pohľadu na svet, v ktorom ľudské práva platia pre všetkých, vrátane menšín, s ktorých životných štýlom a postojmi sa kresťania nestotožňujú. Preto mnohí dávajú prednosť konzervatívnym stranám kvôli kultúrnemu, nie ekonomickému programu. Je to rozhodne dilema, chápem to. Osobne sa domnievam, že momentálne v čase krízy záleží najmä na sociálnych a ekonomických otázkach a kresťania by mali dať jasný signál, že odmietajú ekonomický neoliberalizmus s jeho dôrazom na slepú ruku trhu. Ale toto ozaj nie je agitácia, iba politologický postoj.

Phillip Booth, riaditeľ Inštitútu pre ekonomické záležitosti a profesor na Cass Business School, City University sa domnieva – ako píše vo svojom článku Catholicism and capitalism (In: Economic Affairs, september 2009, s. 64) –, že hlavným „nepriateľom“ katolicizmu nie je ani tak trhová ekonomika (resp. jej potenciálne negatívne dôsledky), ako práve „hriech materializmu“, ktorý je vlastný tak extrémnej podobe kapitalizmu voľnej trhovej súťaže, ako aj radikálnemu socializmu. Môže byť potieranie materializmu a jeho (negatívnych) dôsledkov pre človeka jednotiacim prvkom, vďaka ktorému môžu konzervatívni a sociálne orientovaní kresťania nájsť spoločnú reč?
Nepoznám kontext, v ktorom Phillip Booth kritizoval materializmus. Ak ho kritizuje metafyzicky, tak sa s nim neviem stotožniť, pretože ja nie som z pohľadu metafyziky idealista, to jest, neverím v transcendentné veličiny ako je Boh a podobne. Z tohto pohľadu som materialista, ateista. Ale pojem „materializmus“ má aj iný význam, ktorý sa skôr využíva v sociálnych vedách ako „odduchovnenie“ človeka, ako zaujatie konzumom, materiálnymi hodnotami atď. V tomto zmysle slova som aj ja proti materialistickému, konzumnému štýlu moderného človeka, píšem o tom bližšie vo svojej novej knihe Matrix kapitalizmu – blíži sa revolúcia?. V tomto sa vieme zhodnúť nielen s kresťanmi, ale aj s environmentalistami a ďalšími progresívnymi skupinami ľudí. Táto zhoda však opäť vychádza z rozdielnej argumentácie. V politike ale môžu vzniknúť ad hoc spojenectvá aj bez zhody na východiskách, to nespochybňujem. A je dobré, ak vieme nájsť spoločné témy a spoločnú reč.

„Dnes je problémom veľa trhu, nie veľa štátu.“

Súčasťou politiky, ktorú reprezentujete, je aj idea sociálneho štátu. Ak ostaneme pri katolíckej sociálnej náuke, je pozoruhodné, ako sa posúvajú akcenty v úlohách a vôbec zmysle štátu. Ján Pavol II. napríklad v sociálnej encyklike Centesimus annus (1991) oceňuje pozitívne výdobytky voľnej trhovej ekonomiky a stavia presné hranice pôsobeniu štátu, kritizujúc „funkčné poruchy a chyby v štáte blahobytu“ (b. 99). Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate (2009) píše, že úloha štátu sa – zvlášť v časoch aktuálnej krízy – nijako nezmenšuje, naopak, zdá sa, „že jeho úloha bude vzrastať a že opäť nadobudne mnohé zo svojich kompetencií“ (b. 41). Naozaj sme svedkami vzrastajúceho významu štátu? Je štát „univerzálnym liekom“ na problémy spoločnosti, zvlášť v čase ekonomickej krízy?
Otázka je, čo si predstavujeme pod štátom. Ak si predstavíme byrokratický moloch, v ktorom vládnu skorumpovaní a neochotní úradníci, tak jasné, že predstava o vyššej úlohe štátu nikomu nebude sympatická. Ale štát sa dá chápať aj ako priestor pre demokratickú participáciu a angažovanosť ľudí, ako určitý domov pre všetkých ľudí, v ktorom hľadáme spôsoby, ako zdieľať svoje životy, pomáhať si a vytvárať dobré podmienky pre život pre všetkých členov spoločnosti. Keď hovoríme o sociálnom štáte, máme na mysli práve takéto ponímanie. Samozrejme, vždy keď sa štát od takejto podoby vzďaľuje, je dobré, ak je za to kritizovaný. Ale nevylievajme dieťa aj s vaničkou. Štát je jedinou hrádzou voľnému trhu a dnes je problémom veľa trhu, nie veľa štátu.

Spomenuli ste demokratickú participáciu a angažovanosť ľudí. V poslednom čase narastá už aj u nás počet rozličných občianskych iniciatív, usilujúcich sa poukazovať či dokonca riešiť niektoré spoločenské problémy. Aj v dôsledku káuz typu Gorila či rôznych korupčných afér narastá aj znechutenie z „tradičných“ spôsobov „robenia“ politiky. Naozaj nastáva zlomové obdobie, kedy sa demokracia dostáva do novej fázy?
Ja osobne som zástanca participatívnej demokracie s dôrazom na presah k ekonomickej demokracii. To znamená, aby ľudia mali právo na participáciu na chode podnikov, na účasť na zisku, či dokonca na väčšie využitie kooperatívneho, resp. družstevného vlastníctva. Bližšie o takýchto projektoch ekonomickej demokracie píšem vo svojej knihe Späť k Marxovi?. Veľmi sa mi pozdáva aj myšlienka participatívneho rozpočtu, ktorú rozbehol primátor Bratislavy vďaka návrhu mimovládnej organizácie Utópia. V Európskej únii vznikol priestor pre občiansku zákonodarnú iniciatívu, aj to treba chápať ako posun vpred. Silné inšpirácie možno pre ďalšiu demokratizáciu hľadať aj v Latinskej Amerike, napríklad v Porto Alegre. Skrátka, treba hľadať spôsob, ako preklenúť demokratický deficit, či už v EÚ alebo v rámci členských štátov EÚ, ale na druhej strane, predpokladom zmien je odborná diskusia, nech ide o seriózne návrhy a nie len resentiment ulice.

V predchádzajúcej otázke som spomenul súčasnú ekonomickú krízu. Benedikt XVI. identifikoval jej príčinu, okrem iného, v opustení morálnych hodnôt. Podľa neho „ekonomika potrebuje na svoje správne fungovanie etiku; a to nie hocakú etiku, ale etiku priateľskú voči ľudskej osobe“ (Caritas in veritate, b. 45). Je vôbec ekonomická racionalita, typická túžbou po maximalizácii zisku (ako učia utilitaristi) zlučiteľná s nejakými mravnými štandardmi?
Pravdou je, že dokonca ani z hľadiska utilitarizmu neviete obhájiť neoliberálny model, pretože ak chcete v súlade s princípom klesajúcej hraničnej užitočnosti maximalizovať celkový úžitok v spoločnosti, musíte prerozdeľovať a starať sa najmä o tých chudobných. V rámci utilitarizmu totiž platí, že čím má človek viac, tým menej to vie využiť z hľadiska svojich potrieb. Ak vyhrá milionár 300 euro v lotérii, ani si to nevšimne na svojom účte, no ak vyhrá 300 euro bezdomovec, má to pre kvalitu jeho života neporovnateľný úžitok. Tým pádom dôsledný utilitarizmus zákonite vedie k obhajobe sociálneho štátu. Preto by som ani tak nevidel problém v utilitaristickej logike, ako skôr v tom, že momentálny voľno-trhový model stojí v argumentačnom vákuu, ktoré zapĺňa iba tá najhlúpejšia ideológia, v ktorej sa primitívne zneužíva hodnota slobody a ekonomickej efektivity. Súhlasím s tým, aby sme poukazovali na morálnu prázdnotu dnešného modelu. Ale neskĺzavajme k moralizovaniu. Ide o to, aby sme systém nastavili tak, aby mal morálne ospravedlniteľné, a teda spravodlivé následky z hľadiska rozdelenia bohatstva. Toto je priestor pre politiku. Nie to, že máme ľudí vyzývať, aby boli morálnejší, priateľskejší a lepší a neviem, čo ešte. To je len čisté moralizovanie, ktorým len zakrývame pravú podstatu imanentne nemorálneho systému.

Ku kultivácii mravného vedomia spoločnosti/národa by mali, okrem iného, napomáhať aj sviatočné dni. V týchto dňoch panuje na Slovensku živá diskusia o ich prípadnom rušení. Jestvuje možnosť dosiahnutia zhody medzi spornými stranami?
Dúfam, že sa nájde kompromis v tejto otázke. Dôležité je vychádzať z dialógu zo sociálnymi partnermi a to sa dnes deje.

Čo si myslíte o sviatkoch/dňoch pracovného pokoja kresťanského charakteru? Môžu osloviť aj neveriacich a upevniť v nich, ako napr. v prípade sviatku sv. Cyrila a Metoda alebo Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, národné hodnoty, úctu k predkom a vzbudiť v nich zdravý patriotizmus? Napokon, SMER-SD sa netají ani týmto rozmerom svojej politiky...
Mňa ako neveriaceho človeka ďaleko viac stimulujú sviatky, ktoré sú určené pre všetkých, nielen pre veriacich, napríklad Sviatok práce či Deň víťazstva nad fašizmom. Platí to však aj pre Vianoce a Veľkú noc, ktoré síce majú aj kresťanskú interpretáciu, ale slávia ich aj ateisti ako dni rodinnej pohody, prípadne ako šibačku. Sviatok príchodu Cyrila a Metoda sa dá takisto interpretovať ako súčasť kresťanskej tradície, aj ako súčasť úcty k našim dejinám. Ale kategória sviatkov, o ktorej hovoríte vy, sa zrejme týkajú len tých dní,v ktorých ateista alebo človek s iným ako kresťanským vierovyznaním nedokáže nájsť žiadnu emocionálnu väzbu a za seba vám viem potvrdiť, že k nim nemám žiaden hlbší vzťah. Ale ako vravím, je to vec diskusie a hľadania kompromisu.

Mnohí ľudia nemajú vzťah napríklad ani k SNP. Či už kvôli negatívnym konotáciám tohto sviatku z minulosti, alebo ho na základe osobitnej interpretácie slovenských dejín nedokážu interpretovať inak, než ako zahraničný komplot s cieľom zaviesť na Slovensku sovietsky typ politického systému (čo sa, napokon, do istej miery i podarilo). Ak to povieme vulgárnejšie, SNP pre nich nie je udalosťou najväčšieho hrdinského vzopätia nášho národa, ako skôr dobre pripraveným „židoboľševickým sprisahaním“. 
SNP takto ako naznačujete vnímajú len neonacisti, ľudáci a poloblázni, to nemá zmysel komentovať. Ide o jeden z najvýznamnejších míľnikov našich dejín, ktorý dáva vážnosť hodnote mieru a našim antifašistickým tradíciám. A práve sviatky ako SNP sú mimoriadne dôležité, aby sa nezabúdalo, že mier nie je žiadna samozrejmosť a že fašisti sú stále hrozbou, už aj preto, že takéto vulgárne interpretácie, na ktoré poukazujete, stále majú miesto v hlavách hŕstky pravicových extrémistov. V čase krízy je len máločo aktuálnejšie, ako pripomínať si práve antifašistické sviatky, ako napríklad SNP, pretože hospodárska kríza už v minulosti raz stála pri zrode nacistického režimu. Vo všeobecnosti som presvedčený, že sviatky majú zmysel najmä vtedy, ak sa vzťahujú k základným hodnotám štátu a jeho dejinám. Medzi tieto hodnoty zaiste patrí mier, ochrana práce, antifašizmus, tolerancia, solidarita a podobne.

Vedia vôbec Slováci vhodným spôsobom „osláviť“ sviatočné dni? Zdá sa totiž, že „kultúra“ nákupných centier prevláda nad akýmkoľvek iným spôsobom ich trávenia...
Na jednej strane je nemilé, že prevláda tento konzumný štýl života a je dobré, že na to upozorňujeme, no bolo by paternalistické, ak by štát prikazoval ľuďom, ako majú sviatky tráviť. Ak berieme vážne tézu, ktorou som definoval modernú ľavicu, a teda, že štát sa ma starať o ľudí, nie do ľudí, tak potom hľadajme iné spôsoby, ako vysvetľovať ľuďom, že kultúra nákupných centier ich zotročí a nikdy nenájdu pocit naplnenia, pretože čistý konzum nemá dno. Plodí len neustálu frustráciu. Ľudia to musia pochopiť sami a ja verím, že to raz pochopia.

„Euro vydrží a problémy prekonáme. Som eurooptimista.“

Prejdime na záver od lokálnych problémov k tým európskym a vráťme sa zároveň k ekonomike. Ste predsedom Výboru pre európske záležitosti. Jedným z najpálčivejších problémov dnešných dní je kríza spoločnej európskej meny, resp. jej vážne ohrozenie. Viacerí občania sa obávajú potenciálneho znehodnotenia svojich úspor. Je ich strach opodstatnený?
Európa je dnes v ťažkej situácii, ale nie je v záujme nikoho, aby sa rozpadla spoločná európska mena. Čiže ja som presvedčený, že sa nájdu riešenia, ako tomu zabrániť a zastabilizovať situáciu v EÚ. Sú dve možné cesty: jedna je cesta škrtov a neoliberálnej deregulácie; druhá je cesta rastu a sociálnej redistribúcie. Jednej fandia neoliberálni pravičiari, druhej ľavičiari. Prvá vedie k ďalšiemu uťahovaniu si opaskov, k destabilizácii, k protestom ľudí a rastu nerovnosti. Druhá vedie k sociálnemu zmieru a rovnováhe. Ak vyhrá v Európe vízia sociálnych demokratov, EÚ vydrží a bude prosperovať. Ak vyhrajú pravičiari, obávam sa, že to bude len voda na mlyn extrémistom a čakajú nás ťažké časy. Chyťte do rúk historické knihy o medzivojnovom období, aby ste vedeli, čo bude nasledovať, ak budú neoliberáli ďalej diktovať politiku a prispievať k rastu nerovnosti.

Nie sú toto príliš zjednodušené konštatácie? Napríklad v európskych kruhoch stále živá idea nového francúzskeho prezidenta (socialistu) o spoločných európskych dlhopisoch sa môže javiť ako scestná – napríklad aj z našej národnej pozície. Prečo by mali krajiny so slabšou ekonomikou (ako sme i my) znášať riziká za chyby a prípadný krach iných, väčších, ekonomicky výkonnejších, no nezodpovedných krajín? Je to vôbec spravodlivé? Je potrebná až takáto miera solidarity?
Pre udržanie Európske únie sú eurobondy žiaduce. Uvedomme si, že celkový dlh EÚ je okolo 90% HDP, kým dlh povedzme USA je 100% HDP a Japonska nejakých 230% HDP. Ako je možné, že dlhovej kríze čelí len EÚ? Dôvod je jednoduchý: ak by EÚ fungovala ako federácia na spôsob USA, tak by dnes neexistovala žiadna dlhová kríza a všetci by sme si požičiavali za normálne úroky, vrátane Grécka či Írska. Na federáciu nie je politická vôľa, ale práve také mäkšie formy federácie, ako napríklad banková únia, daň z finančných transakcií v celej eurozóne, či spoločné dlhopisy, môžu byť dobrým kompromisom. Jasné, môžete povedať, že by na eurobondy doplatili tí, ktorí majú nižšie dlhy a dnes si požičiavajú veľmi výhodne, napríklad Nemci a že by títo doplácali na tých, ktorí boli v minulosti nezodpovední, napríklad Íri. Ale to je akoby ste boli na potápajúcej sa lodi, ktorá narazila na ľadovec kvôli chybe kapitána a jediná šanca prežiť by bola, aby ste všetci cestujúci na lodi išli zaplátať dieru, lebo sám kapitán by to nezvládol. A pasažieri by začali moralizovať, že ani za nič nepriložia ruku k dielu, lebo oni za to, že loď narazila, nemôžu. Z morálneho hľadiska možno majú pravdu, ale aj tak by boli blázni, keby len z trucu nechali potopiť loď, na ktorej sa vezú. Európa je v podobnej situácii. Potrebuje eurobondy kvôli stabilite celej eurozóny, lebo ak kľakne Grécko či Španielsko, môže nás to potopiť všetkých. Tu nejde o hľadanie ideálneho spravodlivého riešenia, ale o pud sebazáchovy. Pochopme už konečne, že dnes nejde o nejakú dobrosrdečnú pomoc Grékom či Írom, ale o sebazáchranu.

Má Slovensko „záložný plán“ v prípade krachu projektu spoločnej meny? A aká je vôbec naša vyjednávacia pozície v rámci EÚ pokiaľ ide o konštruktívne riešenie problému?
Záujem Slovenska je mať stabilnú menu, solidárnejšiu Európu a silnú úniu. Nehovorme o záložných plánoch. Nič také si nepripúšťam. Euro vydrží a problémy prekonáme. Som eurooptimista. V ére globálnej ekonomiky neexistuje cesta späť k nejakej národnej „pevnosti“. Musíme hľadať spoločné riešenia úmerné našej veľkosti a sile. Riešenia, ktoré zachránia projekt európskeho zjednocovania a vytvoria podmienky pre sociálnejšiu, zelenšiu a tolerantnejšiu Európu.

Marián Sekerák
Foto: archív Ľ. B.

 
  pošli na vybrali.sme.sk