Krátka spomienka na Martu Marsinovú, jazykovedkyňu, ktorej dobroty sa báli aj väzenské dozorkyne.

Prednedávnom sme sa rozlúčili zo ženou, ktorá prežila v živote veľa, ale nikdy nezabudla na to, kde má uložené srdce. Mala nielen vrúcnu vieru, túžbu po poznaní, ale aj hlboké sociálne cítenie a porozumenie pre potreby iných. To sú len niektoré z mnohých darov, ktoré táto žena mala. Svojim životom nimi obohacovala ľudí okolo seba.

Marta Marsinová sa narodila 11. mája 1922 v Žiline. Základnú školu a gymnázium absolvovala v Žiline, no ďalej už pokračovala v Bratislave. Na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave vyštudovala odbor slovenský jazyk - nemecký jazyk. Tu sa jej záujem o jazykovedu prehĺbil a po ukončení štúdii pôsobila v Matici slovenskej na Jazykovednom odbore pri tvorbe Slovníka slovenského jazyka a neskôr Pravidiel slovenského pravopisu. V SAV pracovala, až kým tu jej pôsobenie nebolo násilne prerušené v 50-tych rokoch. Vtedy musela akademické pracovisko pre náboženské presvedčenie opustiť, vrátiť sa mohla až v roku 1968. Bola tiež redaktorkou časopisu Slovenská reč a spolupracovala s liturgickou komisiou pri prekladoch pokoncilových liturgických textov. Bola aj členkou študentskej skupiny, v rámci ktorej sa dostala do kontaktu so známym kňazom T. Kolakovičom. Po Nežnej revolúcii bola ocenená za celoživotné pôsobenie, v r. 1996 získala Cyrilometodskú medailu Ústredia kresťanskej inteligencie a v roku 2006 čestné členstvo a uznanie Fóra kresťanských inštitúcií.

Vo väzení strávila rok svojho života. Komunisti ju odsúdili za „rozvracanie republiky“ svojimi názormi a šírením kresťanskej literatúry. Prežila si tu mnohé nepríjemné veci, ale často spomínala, ako ju ocenili, keď jedna zo spoluväzenkýň mala strašnú chuť na kyslú kapustu. Keďže Marsínová pracovala v záhrade, jednu jej vzala a tak ju v cele nazvali: “magérou“ odvážnou ženou.

Jedna z dozorkýň v Pardubiciach raz povedala: „Vám by som dala kravatu,“ bola to tiež tá, ktorá politickým väzenkyniam hovorila: „My vieme, že vy by ste si tu s našimi prostitútkami a s tými všetkými vedeli poradiť, ale my to nechceme. My to od Vás nechceme!“ Dozorkyne si totiž uvedomovali ich morálnu prevahu.

Svoj život v Bratislave spojila nielen s rádom františkánok, ale aj s Blumentálskym kostolom (Kostol Nanebovzatia Panny Márie), do ktorého sa vrátila hneď po prepustení a pricestovaní na Slovensko. Vošla do kostola a uvidela kostolníkovho syna, ako stojí pri spovednici. Veľmi ju to potešilo, pretože keď odchádzala, bolo to ešte „chlapčisko“, a povedala si: „To väzenie stálo za to, keď ostali ľudia, čo sa držia Pána Boha.“

Ľudia často spomínajú na rôzne veci a ľudí, ale máme medzi sebou tých, na ktorých by sme mali spomínať s obdivom, pretože si ho zaslúžia. Marta Marsínová patrila medzi nich. Spomenúť si na ňu a jej život sme mohli pri poslednej rozlúčke 12.7.2010 v Blumentálskom kostole v Bratislave.

Eleonóra Olšavská
Autorka je študentkou žurnalistiky, praxovala v Ústave pamäti národa.

Foto: T. Kolková