Film Škola života, ktorý bol nominovaný aj na Oscara, síce navonok pôsobí naivne, ale nájsť sa v ňom môže každý z nás.

Mám dobrého známeho, ktorý sa už niekoľko rokov, aspoň čo sa vzdelania týka, oháňa tým, že jediná škola, ktorej sa počas svojho života naozaj venoval a venuje, je ŠŽ – škola života. Poznám ho už dosť dlho na to, aby som vedel, že všetko, čo sa skutočne naučil, vie zo života. Asi preto ho nikdy nevzrušovalo získať tituly a ostatné akademické dekréty mnohokrát zahmlievajúce konkrétnu skúsenosť, ktorú nám dennodenne ponúka veľká kniha života. Prípadná konfrontácia a načúvanie je len na nás.

Podobný leitmotív sa ukrýva aj v poslednom filme dánskej režisérky Lone Scherfig Škola života (An Education), ktorý pripravila spolu s autorom scenára Nickom Hornbym. Priznám sa, že až do poslednej chvíle mi jej meno dokopy nič nehovorilo, a až časom som prišiel na to, že práve z jej dielne vzišli také vynikajúce snímky ako je napr. Taliančina pre začiatočníkov alebo Wilbur sa chce zabiť.

Femme fatale...

Do dobového príbehu zasadeného na začiatok 60. rokov minulého storočia sa vstupuje ľahko a bezstarostne. Atmosféra vtedajšieho Londýna je vystavaná tak dôveryhodne a štylizovane presne, že na krátky moment som mal pocit, že som jej súčasťou. Kolorit doby je v podobne ladených filmoch na prvom mieste. V Škole života bol explicitne presvedčivý, dokonca tak veľmi, že ak si v zábere niekto zapálil cigaretu, mal som pocit, ako by ju fajčil rovno pri mne.

Uprostred kultúrnej revolúcie, ktorá tu už čo nevidieť vybuchne, spoznávame atraktívnu šestnásťročnú študentku Jenny (C. Mulligan). Svojím vyžarovaním a vystupovaním pripomína typickú parížsku intelektuálku z 50. rokov 20. storočia. Občas sa mi zdalo, akoby vypadla priamo zo salónu avantgardného krúžku Gertrudy Steinovej. Bude to asi jej vyžarovaním a vzhľadom k jej veku až príliš súhlasnou aurou, ale ak niekto čaká rozmarnú lolitku, zostane sklamaný. Jenny je síce typická cieľavedomá tínedžerka, ale v určitých veciach svojich súčasníkov predbieha. Keď celá v čiernom vášnivo diskutuje v kruhu priateľov o románoch Alberta Camusa, umení a hudbe, a nonšalantne pritom poťahuje z cigarety a srká kávu, je tak rozkošná, že človeku sa stačí z diaľky iba dívať, aby to náhodou celé nepokazil. Nazval som si ju nepriznaná femme fatale, a ako som neskôr zistil, nebol som sám.

... a osudový muž

Ako to už v podobných príbehoch býva, spoznáva muža menom David (Peter Sarsgaard), samozrejme oveľa staršieho a vyspelejšieho. Pod jeho vplyvom spoznáva niečo, o čom mohla doposiaľ iba snívať, prípadne si to po večeroch zaznamenávať do svojho denníka, ako niečo nesplniteľné a preto pekné. Spoločne začínajú navštevovať luxusné reštaurácie, galérie, aukčné siene, hotely... Čo nevidieť príde Paríž, romantické požiadanie o ruku a všetky tie romantické avantúry, ktoré by jej zaiste závidela nie jedna žena. Zatiaľ čo vopred vymenované skutočnosti rázne a drzo vystupujú do popredia, všetko, čomu doposiaľ verila, zostáva v pozadí zabudnuté, nedocenené a zbytočné.

Navonok naivný príbeh, ktorý je obsahovo vlastný pôvodne každému z nás, je vyrozprávaný divácky prístupne, čím oslovuje všetkých, ktorí sa celý život učia na vlastných chybách. Až do posledných chvíľ sa zdá, že až príliš podozrivo splýva s okolím, ale opak je pravdou. Romantické súznenie dvoch navonok spriaznených duší už čochvíľa zaškrípe a s následkami sa nechutne obtrie o bolestivo šedú skutočnosť prízemnej reality.

Už Schopenhauer vedel, že „učenci sú tí, ktorí čítali v knihách; myslitelia, géniovia, darcovia svetla a priekopníci ľudského rodu tí, ktorí bezprostredne čítali v knihe sveta“.

Asi preto by sme Školu života nemali obísť.

An Education (V. Británia, 2009, 95 min.) Réžia: Lone Scherfig Scenár: Nick Hornby Kamera: John de Borman Strih: Barney Pilling Hudba: Paul Englishby Hrajú: Carey Mulligan, Olivia Williams, Alfred Molina, Peter Sarsgaard, Care Seymour, William Melling, Rosamund Pike, Emma Thompson Web

Marek Vatraľ
Autor je externým doktorandom na Katedre estetiky UKF v Nitre.

Foto: csfd.cz