Na každom kroku bolesť, na každom úrade hnev, pri sledovaní komerčných televízií hnus, nad politikou krútenie hlavou. Zastavuje sa nám dych pri nefunkčnosti mnohých systémov. Otrávi nás byrokracia, spomalené dianie, zahľadenosť na štruktúry miesto záujmu o človeka.

Včera som bola na pôde parlamentu v jednom poslaneckom klube. Diskutovali sme o zákone 305/2007, týkajúcom sa ochrany detí, okrem iného aj adopcií. Uvedomila som si - už neviem po koľkýkrát - nepríjemnú vec, že existujú ľudia ochotní načúvať (vypočuť i pochopiť), no bez vplyvu vo vláde, a sú ľudia vplyvní bez ochoty načúvať.

Hovorili sme o motívoch zmien v zákone. Vraj aby sa zastavila korupcia v detských domovoch, ktoré údajne ponúkali na adopciu len niektoré deti a iné oproti nim znevýhodňovali, presunulo sa rozhodovanie o ich zverení adoptívnym rodičom na súdy. Úmysel bol možno dobrý, ale praktický dopad katastrofálny. Zatiaľ čo sociálni pracovníci či riaditelia domovov poznajú žiadateľov aj na hlbšej rovine, sudcovia o náhradných rodičoch nevedia vôbec nič, len čo-to z papierov. A potom neskutočne odďaľujú pojednávanie. (Pre nával práce, dúfajme.)

Keď sa človek zamyslí a ešte k tomu si vypočuje zúfalé skúsenosti rodičov, ochotných vychovávať cudzie deti, na vlastné náklady a neľahkú zodpovednosť, musí skôr či neskôr uznať, že si asi neadoptujú deti delikventi či duševne chorí. No za svoju snahu sa im dostáva vyšetrovanie, odklad a napínanie citov až na doraz. A neraz aj dôjde pre urýchlenie procesu k podplateniu. I ľudia doposiaľ statoční si svoj čin obhája rozhodnutím: „všetko v záujme dieťaťa“. Niet sa im čo čudovať.

Tvorcovia zákonov si myslia, že odstránili korupciu, no ona sa len presunula z jedného miesta na iné. Neviem, či sa vôbec nejakým zákonom dá vyriešiť niečo, čo je podľa mňa záležitosťou srdca. Srdca, v ktorom je či nie je charakter a viera.

Naše zákony sa stávajú tragédiou, ak ich tvoria ľudia, ktorí v problematike nie sú doma. Ideálne by bolo poradenstvo s tými, čo si na vlastnej koži čosi odskúšali, odžili, odplakali. Lebo akokoľvek môžu byť naše úmysly čisté, minú sa cieľa, ak odbočia od praktickosti a prirodzenosti. V prípade adopcií ak rodičia už majú vybraté „svoje“ dieťa, nadviazali s ním vzťah, začínajú ho ľúbiť a štát (pod ktorým si nikto nevie predstaviť konkrétneho vinníka) im umelo predlžuje traumu spomaleným zasielaním dokumentov, nekompetentnými radami, súdnymi prieťahmi a administratívnymi lehotami. Škoda, že za nimi už nevidno živú bytosť, psychicky ohrozené dieťa.

Politika ani zákony nezmenia srdce človeka. To môže len Boh. Ak sa On nesmie dotknúť nás, my nikdy nebudeme s nadšením a zodpovedne pracovať pre dobro druhých. A to sa týka rovnako sudcov, úradníkov i politikov a napokon aj rodičov.

Alena Ješková