Päť párov od namáhavého bubnovania vypracovaných Japoncov a Japoniek – z ktorých zjavu sálal Orient. 22 bubnov – od obra, väčšieho než človek až po obyčajné bubníky do rúk. No a napokon vyše 1100 Slovákov, ktorí si túto veľkolepú japonskú šou prišli v marci zažiť na vlastnej koži.

YAMATO vs. STOMP
Jednoznačne išlo o podujatie, aké sa u nás tak často nevidí. Zabaviť zaplnený bratislavský Istropolis dvoma hodinami nepretržitého bubnovania, len občas doplneným aj inými hudobnými nástrojmi – to chce odvahu. Naposledy to bol hádam STOMP, ktorý sa na to pred dvoma rokmi odhodlal. Azda preto ho mnohí z prítomných s YAMATO-m porovnávali. Hovorilo sa o väčšej kreatívnosti STOMP-u, v ktorom sa na vytváranie zvuku využívali tie najnetradičnejšie techniky – búchanie metlou o zem či hrkanie zápalkovou škatuľkou. Nie je však čo porovnávať, pretože YAMATO sa snažilo priniesť na Slovensko kúsok japonskej kultúry. A tá vyžarovala nielen z ich nezvyčajného oblečenia à la japonské bojové umenie, pozostávajúceho z čiernych šiat prepásaných v páse a voľne plantajúcej sukne so zošitým spodkom, ale aj zo správania Japoncov, ich večného úsmevu a energie, s ktorou udierali do svojich okrúhlych hudobných nástrojov.

„Panenka Mária s Jozefom sa išli prejsť!“ zvolá napoly posmešne okoloidúci, na čo sa mi strachom rozbúši srdce. Ako je to možné?! Panna Mária predsa nemôže nechať Ježiška samého v jasličkách. To by žiadna dobrá mama neurobila. Pre vzrušenie na chvíľu nič nepočujem. Až keď sa upokojím, začujem nový hlas. „Tu majú náhradné voľno,“ pridá sa dievčina, ktorá sa očividne tiež na chvíľu pristavila pri neďalekej maštaľke. Začína ma chytať panika.

Upokojím sa však, aby som lepšie počul ďalšie rozhovory. „Keď to kôň žerie – starý chlieb a rožky – tak hádam aj somár, veď to je taký malý koník.“ Tak predsa! Začínam si byť istý, že kdesi nablízku je malý Ježiško uložený v jasličkách a zvieratká v maštaľke ho zohrievajú svojim dychom. „Živé! Živé ovce!,“ počujem radosť v hlase staršieho pána. „Páčia sa ti? Kúpim ti ich?“ s úsmevom mu odpovedá ženský hlas. Prečo tu len musím trčať? Prečo nemôžem visieť radšej kdesi na teplom huňatom krku jednej z ovečiek pri malom Ježiškovi? Snažím sa rozkývať, aby som aspoň na chvíľu zbadal, čo sa to tam neďaleko mňa vlastne deje. No márne. Odrazu však akési dievčatko pristúpi k nášmu stánku, schytí ma opatrne do drobných rúčok a polohlasom pošepká: „Môžem ho vyskúšať?“ Moja pani jej odpovie, že samozrejme a už sa aj kolembám v mrazivom decembrovom závane. Chvíľa, na ktorú som čakal a ktorú som si predstavoval, odkedy ma vyrobili v zvonárskej dielni. Nikdy by mi však nebolo napadlo, že v tú istú chvíľu budem myslieť iba na jedno – aby ma dievčatko rozhojdalo tak silno, že by som videl do neďalekých jasličiek. Srdiečko vo mne bije ako o dušu, kníšem sa sem a tam, jednoducho nádhera! A vtedy ho zbadám. Leží tam v drevenej kolíske na slame, za ním somár a dve ovečky. Chcem zakričať, upozorniť dievčatko na to, čo sa tam vedľa stalo. Odrazu si však všimnem, že na miesto sa náhlia tri postavy. Nepochybne ide o Máriu, Jozefa a pastiera. Každý z nich drží v jednej ruke plastový pohárik, z ktorého sa parí a do diaľky zaváňa horúci grog. V druhej žemľa s cigánskou pečienkou, lokša s makom a grilovaná panenka. A zrazu mi je už všetko jasné. Nedá mi nezasmiať sa, keď si spomeniem, ako som sa ešte pred chvíľou bál o malého Ježiška v jasličkách, pretože som si myslel, že naňho všetci zabudli.

Napriek tomu, že nežná revolúcia značne ovplyvnila ďalší historický vývoj tak na Slovensku a v Česku ako aj v celej Európe, zo zahraničných študentov vie o nej niečo bližšie len málokto.

Na otázku, či tušia, aký sviatok sa oslavuje 17. novembra, odpovedali všetci opýtaní podobne ako nemecká študentka Karolina študujúca momentálne na Slovensku iba nesúhlasným pokrútením hlavy.

Karolina: Nie, vôbec nie. Viem len, že je to deň študentov, súvisí to nejako s tým, ale neviem presne.

A odkiaľ sa dozvedela o Dni študentov?

Karolina: Viem to, pretože ma príde navštíviť môj priateľ a všimla som si, že je vtedy sviatok…a chcela som sa pozrieť, či tam máme voľno. A potom som kdesi čítala, že to má niečo spoločné so študentmi, ale už som si o tom nezisťovala viac informácií.

Bývam na konci Petržalky a nedávno som si bola zabehať popri Chorvátskom ramene. Občas si tam chodím odbehnúť od bežných povinností a započúvať sa do zvukov aspoň akej-takej prírody, ktorú tu v tej našej betónovej džungli máme. No vždy len vtedy, keď je sucho – takí sme už raz my pohodlní „papučkári“.

Aj naposledy som sa teda vybrala trochu si prevetrať hlavu; vonku bolo síce zamračené, ale na dážď to ešte nevyzeralo. Už po pár metroch som zacítila na tvári jemné kvapôčky dažďa. Nevadí, veď len popŕcha, pomyslela som si a bežala som veselo ďalej. Čím viac som sa však vzďaľovala od civilizácie, tým hustejšie a väčšie kvapky padali. A akurát v momente, keď som sa dostala pod jeden z nadjazdov, ktoré nad ramenom vedú, z neba spustila absolútna sprcha.