Obrázok používateľa František Neupauer
Autor: František Neupauer, March 16, 2012

Categories: 

Žena s cigaretou v ruke. Jedna z najvýraznejších žien československého disentu. Sedí v kresle, v ktorom sedával Václav Benda. Jedine on. „Nik iný nemá právo sedieť na tomto mieste. Tam zvyčajne sedím ja. Ale Zdenka Tominová môže. Jej jedinej to dovolím,“ usmeje sa naša hostiteľka, pani Kamila Bendová. Študentom zo Stropkova navarí čaj. My dospelí si dáme trošku vína. „Charta lásky a spoluzodpovednosti“ hovorím milým dámam o tohtoročnej téme projektu NENÁPADNÍ HRDINOVIA, ktorý plánujeme otvoriť 26. marca 2012 v Bojniciach, v rodisku Antona Neuwirtha. Tentokrát to nebude „v predvečer“ výročia Sviečkovej manifestácie, ale „v podvečer“. Má to svoje dôvody... Ale prečo charta? Prečo spoluzodpovednosť a čo to má povedať mladým ľuďom?

Sedíme v izbe s obrovskou knižnicou, v ktorej nie sú len knihy, ale aj fotografie vnúčat pani Bendovej. Na stene obrovský kríž, ktorý človek vídava len v kostoloch. Vysoký strop, veľké dvere, cez ktoré sme vošli, oproti ním (asi) pohľad na Karlovo námestie. Napravo a naľavo ďalšie veľké dvere. Pri jedných z nich sa odfotili vtedajší „mluvčí“. „Charta lásky. Láska, bolo to aj o láske, že jó?“ pozrie sa hovorkyňa Charty 77 (od februára 1979) na pani Bendovú. „No áno“ usmiali sa na seba „ale predovšetkým to bolo o tvrdej práci. A na to sa často zabúda.“ Zdenka Tominová pokračuje: „Hm, a náš pán prezident Klaus nás počastoval vetou: „pád komunizmu nespôsobila hŕstka intelektuálov, ale ten dav, ktorý sa nebúril...Dav, ktorý robil, čo si systém žiadal..“ dopovie, pozrie sa naľavo – na stenu, potiahne si z cigarety, pokojne, s dávkou noblesy dámy, ktorú nič nerozhodí. O chvíľku sa objaví biely dym. „Sedávali sme tu, v tejto miestnosti a premýšľali nad tým, čo smieme urobiť; ako to urobiť, aby nás nezavreli ako politickú opozíciu; aby to vyhovovalo všetkým uprostred Charty od liberálov cez bývalých komunistov, ateistov až po katolíkov. Tvoj Vašek prišiel s pojmom: „paralelní polis“. Nemohli sme byť opozíciou, ale mohli sme paralelne popri tom, čo bolo, vytvárať niečo ako malé spoločenstvá. A tie mohli.. postupne vytlačiť systém, ktorý tu bol.“ Trošku mi to pripomenulo „stretká“ na Slovensku, u nás to bolo viac náboženské, v Čechách to šlo naprieč denomináciami. Akoby tretím sektor, ktorý u nás teraz chýba...

Strach, vyšetrovacie metódy, domové prehliadky skoro ráno, vyhrážanie, zastrašovanie, odpočúvanie. Ale aj malé úspechy, tajné skrýše, nenápadné víťazstvá. „Mne sa to predsa len podarilo!“ povie natešene pani Bendová, „keď bol Vašek vo väzení, tak som mu priniesla Eucharistiu. V tom krátkom okamihu, keď sme si podali ruky. Nik si to nevšimol. Prvýkrát ani Vašek nechápal, ako sa mi to podarilo...“ usmeje sa. „Keď Vaška zatkli, ku nám pribehli Tvoji malí synovia: „Teta, ocka, ocka nám.....““ nedohovorí... Mám slzy v očiach. Ona nie, len akýsi smútok. Obzretie sa za minulosťou... Opäť odvráti tvár, pozrie nabok, potiahne z cigarety. Chvíľu je ticho, a potom pokračuje s úsmevom. „Václava (Havla) ohromne strážili a mne sa raz podarilo zobrať ho z tej izolácie. „Musí si ísť predsa niečo nakúpiť, predsa tu nezomrie od hladu.“ prešmykla som sa pomedzi ŠtBákov.. a potom sme nakupovali. Václav asi ani nevedel, čo si dáva do košíka...“ Dialóg pokračuje. V miestnosti nie je úplne ticho. Občas zaškrípe stolička, ba dokonca niekedy jemne zaštrngoce dotyk šálky o podšálku. Vadí mi to. Asi až tu začínam trošku chápať kňazov, keď im vadia rôzne (aj detské) šumy v kostole. Možno preto, lebo chcú v tichu „vychutnať“ niečo veľké a snáď, v tej úcte to dopriať takto aj iným. Tu, v dome Václava Bendu sa naozaj odohráva niečo veľké. Možno menej veľké a prevratné ako pred 35 rokmi, ale predsa...

Vychádzame von. Priniesli sme „len“ pár pomarančov pre 20 vnúčat pani Bendovej a kúsok pravej goralskej slaniny. No odniesli sme si dotyk stretnutia. A nielen to. Dotklo sa nás aj to, čím žili „chartisti“. Chceme aj iným sprostredkovať ich odvahu. Nielen tých, ktorí boli hovorcami, ale aj drobných mužov a žien, ktorí prepisovali na stroji rôzne vyhlásenia; hľadali cesty „paralených polis“. Tých, ktorí cítili viac, ako len „pocit života v istotách“, tak krehkých a neistých. Verím, že cez nájdenie zaangažovaných „vtedy“ nájdeme a hlavne že študenti nájdu nielen účastníkov deja, ale aj niečo v sebe, čo ich/nás prekročí.

Za nami sa zatvorila veľká brána. Namiesto 30 minút sme boli v byte rodiny Bendovej asi 2 hodiny. Zmeškali sme film, ktorý sme si mali pozrieť so študentmi zo škôl krajín V4 v rámci projektu Jeden svět na školách (mimochodom, naši študenti získali najvyššie ocenenie za najlepší projekt a jeho prezentáciu zo všetkých zúčastnených tímov). Kráčame ticho. Len tak. Bez vedomia kam ...pražskými uličkami. Nedokážeme nič povedať. Nedokážeme stráviť okamih, ktorý nám bol daný. Ten okamih akoby strávil nás a my len čakáme, kedy nás opäť vrhne do reality, aby sme sa dokázali rozprávať, obdivovať, žiť. A predsa vieme, že tak to už nikdy nebude. Prečo? Lebo sme sa stretli s ľuďmi, ktorí chceli viac nie pre seba, ale pre nás všetkých... aj keď „my“ sme si mysleli a hájili „to svoje“. V bolestiach nám prinavrátili slobodu. „Keby som nemal deti, tak aj ja by som protestoval a podpísal Chartu“ povedal mi taxikár, ktorý ma viezol od Bendových. „Veď ja mám tiež deti. A tá, rodina, od ktorej idem, ich má šesť.“ povedala Zdena Tominová. Taxikár zastal a vyhodil ju z auta so slovami: „Ste blázni!“

Na začiatku článku som si položil dve otázky. Ešte ostáva zodpovedať tú druhú: Prečo spoluzodpovednosť a čo to má povedať mladým ľuďom? Tu už moje slová končia. Slovo má hovorkyňa Charty 77. Skôr ako dopovie, chcem povedať len jedno: „Ďakujem za čas stretnutia!“

Tak ta spoluzodpovědnost byla především za to co se děje v této zemi. My jsme v ní žili, my jsme se v ni angažovali, my jsme se všichni v tom 68. roce, tak nebo onak angažovali, ne jenom reformní komunisté, všem nám tady o něco šlo. Pak na tuhle zemi padla deka, bylo naprosté ticho, ten pocit toho zhrožení byl obrovský a bylo třeba promluvit, bylo třeba to ticho přelomit a za to jsme cítili, možná, hluboko spoluzodpovědnost. My jsme nikdy nebyli nějaká výlučný skupina, my jsme byli občané této zemně. Za celé to společenstvo my jsme jedním občanem a samozřejmě za všichni postižené, pronásledované a za sebe navzájem. A zároveň jsme cítili spoluzodpovědnost vůči sobě navzájem a vůči lidem, kteří nás podporovali a vlastně i vůči svému svědomí za to mněl člověk vždy zodpovědnost, aby si ho nenechal polámat.“

František Neupauer

predseda OZ Nenápadní hrdinovia (www.november89.eu), predseda FKI

 
  pošli na vybrali.sme.sk