Obrázok používateľa Juraj Šúst
Autor: Juraj Šúst on October 22, 2010

Categories: 

Dnešné vzdelávanie má takmer výlučne inštrumentálny charakter, keď má umožniť vykonávať určitú špecifickú profesiu. Oproti tomu v kresťanskej tradícii, ktorá čerpala z antických základov, vzdelanie nie je v opozícii voči výchove, ale obe sú súčasťou procesu, v ktorom sa človek disponuje na hľadanie pravdy a konanie podľa nej.

Keď dnes hovoríme o kultúre, tak skôr ako o kultivácii mysle hovoríme o jej vonkajších prejavoch, o inštitúciách. V tomto zmysle majú mnohí na Slovensku obavy, že tradičné inštitúcie ako rodina a manželstvo ustupujú novým sociálnym formám. Mnohí varujú pred príchodom liberálnych inštitúcii zo Západu, ktorých symbolom môžu byť registrované partnerstvá. Mne sa však zdá, že slovenská kultúra, minimálne v mladších generáciách, už liberálna je: aj keď zatiaľ viac v rovine citov a myslenia ako inštitucionálne.

Ži ako chceš

Pod liberalizmom nemám na mysli politickú doktrínu konštitucionalizmu a ochrany ľudských práv, ale chápem ho tak, ako sa zvyčajne používa v kresťanskej diskusii – ako pojem, ktorého podstatou je nesprávne chápanie slobody. Liberálna sloboda, rovnako ako demokratická sloboda v Platónovej Ústave, nerozlišuje medzi vznešeným a nízkym, ale všetkým veciam i ľudskému konaniu prisudzuje rovnakú hodnotu. Výsledkom tejto slobody je strata objektívneho zmyslu života: každý si môže žiť tak ako chce. Medzi spôsobmi života a životnými rolami neexistuje prirodzená či sociálna autorita: stiera sa rozdiel medzi študentom a učiteľom, medzi rodičom a dieťaťom, medzi rodinným životom a voľnými zväzkami, medzi tými formami spolužitia, ktoré majú prokreatívny potenciál a tými, ktoré ho nemajú. V tomto zmysle sa hovorí o kríze hodnôt: kríze rodiny, kríze hodnoty života, konzumizme... Tradičné hodnoty už nemajú univerzálnu záväznosť.

„Absencia kresťanskej kultúry na Slovensku nie je zapríčinená prienikom kultúrneho liberalizmu zvonku, ale nedostatočnou výchovou a vzdelaním, a to aj v oblasti náboženstva a viery.“

Liberálna kultúra anything goes – na všetkých rovinách od ideí, citov až po inštitúcie – však nie je prvou príčinou rozpadu klasických spoločenských väzieb a tradičnej morálky. Nepriateľ nie je v prvom rade vonkajší, ale vnútorný: liberálna kultúra sa presadzuje, lebo tradičná kresťanská kultúra zlyhala a zlyháva. Nie preto, že by kresťanstvo nebolo pravdivou vierou, ale preto, že ľudia jeho pravde nie sú schopní rozumieť. Preto, keď sa už tradičné inštitúcie nepresadzujú politicky donucovaním, lebo demokratická väčšina v nich prestáva vidieť univerzálnu hodnotu, mnohí radšej skĺznu k novým životným formám, ktoré, aj keď sú s tradičnými v rozpore, sú prijateľnejšie k ich predstavám a citom.

Tézou môjho príspevku preto je, že absencia kresťanskej kultúry na Slovensku nie je zapríčinená prienikom kultúrneho liberalizmu zvonku, ale že pravou príčinou je nedostatočná výchova a vzdelanie tu na Slovensku, a to aj v oblasti náboženstva a viery. Najskôr ukážem, prečo si myslím, že nesprávne chápaná viera nemôže zabrániť rozvoju liberálnej kultúry a potom stručne popíšem riešenie, o ktorom si myslím, že má zmysel.

Viera bez rozumu – ľahká korisť

Keď sú kresťania v morálno-etických otázkach pritlačení k múru, mnohí majú tendenciu odpovedať, že nesúhlasia napr. s potratmi, lebo sú konzervatívni a veriaci. Avšak viera, ktorá rezignuje na racionálne dôvody a chápe sa výlučne ako záležitosť srdca, s liberálnu kultúrou nie je v rozpore napriek tomu, že sa sama stavia do pozície jej úhlavného nepriateľa. V skutočnosti, viera oddelená od rozumu sa pre liberálnu kultúru stáva ľahkou korisťou. Takáto viera totiž môže byť nanajvýš záležitosťou súkromného života, je to však ten verejný, ktorý zaväzuje všetkých a ašpiruje na objektivitu a rozumnosť. Tým, že sa sama vzdala možnosti racionálneho kritéria výberu, redukuje sa iba na obyčajný názor a nedokáže čeliť prevahe mnohých iných, často na prvý pohľad lákavejších a menej náročných možností. Ako záležitosť zvyku a citu preto pomerne ľahko ustupuje silnejším citom, a to aj vtedy, keď tieto inklinujú k novým sociálnym formám, s ktorými je v rozpore.

Proces ústupu kresťanskej kultúry dobre a jednoducho popísal historik Christopher Dawson v troch etapách: prvou je podľa neho strata kresťanskej jednoty, ktorá začala v prvej polovici 16. storočia reformáciou. Druhou je rozdelenie ľudského života na dve sféry: na súkromnú, ktorá ľudí nezaväzuje, a do ktorej patrí náboženstvo, a na verejnú, ktorá zaväzuje zákonom, a táto deklaruje náboženskú toleranciu a postupne neutralitu. Tretia je logickým vyústením predchádzajúcej: náboženstvo a viera získavajú štatút názoru, naopak, verejná sekulárna sféra, získava štatút objektivity a rozumnosti (DAWSON, CH.: The Historic Reality of Christian Culture, 1960, s. 19). K týmto trom etapám možno pridať aj štvrtú: k náboženstvu sa do súkromnej sféry pridáva aj veľká časť morálky, verejná sféra a rozum už nedokážu povedať, ktorý spôsob života je vlastne morálne dobrý či lepší a všeobecne záväzná morálka sa redukuje na minimum.

„Verejná sféra a rozum už nedokážu povedať, ktorý spôsob života je vlastne morálne dobrý či lepší a všeobecne záväzná morálka sa redukuje na minimum.“

Štvrtý krok poukazuje na skutočnosť, že nie je to len viera ale aj rozum, ktorý trpí rozvodom viery s rozumom. Rozum bez pomoci viery sa už necíti dostatočne silný, aby si trúfol posudzovať svet hodnôt a noriem. Výsledkom je kultúrny relativizmus, ktorý však neašpiruje na objektívnu teóriu hodnotovej skutočnosti, ale odvoláva sa na demokratický a kultúrny konsenzus súčasných liberálnych demokracií. Ak už nemôžeme skutočnosť poznať, skúsme sa aspoň rešpektovať a byť k sebe slušní. Nie je však rešpekt, bez vzťahu k pravde v skutočnosti iba egoistickým apelom na to, aby si každý robil čo chce a nemiešal sa druhým do života?

Doteraz som hovoril o negatívnych dôsledkoch oddelenia rozumu a viery a že viera oddelená od rozumu nedokáže zvrátiť kultúrnu transformáciu, ale sama sa stáva jej korisťou. Čo teda môžeme urobiť, ak chceme aj v dnešnej liberálnej spoločnosti pestovať kresťanskú kultúru?

Inštrumentálny charakter vzdelávania

Ak je príčinou súčasného prudkého prieniku liberálnej kultúry nedostatočná a zlá výchova, potom transformácia takejto kultúry sa môže podariť iba cez zmenu súčasného spôsobu vzdelávania a výchovy. Kto chce psa biť, palicu si nájde. Kto sa kedy chcel v demokracii nechať dobrovoľne vychovávať? Pod výchovou si dnes predstavujeme proces nie nepodobný násiliu, ktorým nás chce určitá autorita donútiť k poslušnému vykonávaniu určitej predpísanej formy správania. Preto skôr ako o výchove sa dnes hovorí o vzdelaní, pod ktorým sa myslí nástroj, pomocou ktorého sa dokážeme uplatniť na trhu práce. Kým výchova nás chce zošnurovať, vzdelanie nám dáva krídla, keď nám zväčšuje možnosti výberu a uschopňuje nás pre voľbu. Keď však porovnáme súčasné vzdelávanie s klasickým vzdelávaním, tak zistíme, že to súčasné nám dáva na výber zväčša medzi rôznymi formami viazanosti.

Vzdelanie dnes totiž má takmer výlučne inštrumentálny charakter, keď má umožniť vykonávať určitú špecifickú profesiu. Oproti tomu v kresťanskej tradícii, ktorá čerpala z antických základov, vzdelanie nie je v opozícii voči výchove, ale obe sú súčasťou procesu, v ktorom sa človek disponuje na hľadanie pravdy a konanie podľa pravdy. Pretože len človek, ktorý pozná pravdu a koná podľa nej, stáva sa slobodný. Výchova a vzdelanie sa zameriavajú na celého človeka: disponujú jednak rozumové schopnosti objektívne poznávať skutočnosť a zároveň srdce, aby inklinovalo k tomu, čo rozum pozná ako dobré, pravdivé a krásne. Vzdelávanie už nemá iba inštrumentálny charakter, lebo poznanie môže byť cieľom o sebe. Pravdu, krásu a dobro totiž hľadáme najmä pre ne samotné. Kým teda klasická výchova a vzdelávanie v duchu slobodných umení robia človeka mikrokozmom, otvárajú ho skutočnosti a tým ho oslobodzujú od zajatia predsudkov a ilúzii o sebe samom a svojej kultúre, dnes prevažujúci model vzdelávania robí z človeka technicky výkonného a efektívneho služobníka dvoch pánov: svojich súkromných túžob a svojho šéfa v zamestnaní.

„Len človek, ktorý pozná pravdu a koná podľa nej, stáva sa slobodný.“

Ak sa dnes zameriame na slovenské vzdelávacie inštitúcie: na ktorých sa dnes pestuje klasické vzdelanie spojené s výchovou? Nie vzdelanie pre diplom, kariéru, slávu, ale hľadanie pravdy o svete, človeku, spoločnosti, o sebe samom?

Vybrať si lepší podiel

Na záver svojho príspevku, v ktorom som argumentoval za potrebu klasického vzdelávania podľa vzoru slobodných umení, chcem uviesť jednu námietku proti svojej téze a krátku odpoveď.

Proti akademickej transformácii súčasnej liberálnej kultúry možno namietať, že je nepraktická a elitárska. Námietka naráža na to, že filozofia je neužitočná pre praktický život a kresťanská kultúra potrebuje nové impulzy v prvom rade v praktickej stránke života. Aby kňazi, učitelia, právnici, novinári, ekonómovia boli jednak profesionálmi vo svojom odbore a jednak cnostní, veriaci ľudia. Praktický prístup od kresťana vyžaduje niečo také, ako tréneri zvyknú vyžadovať od legionárov – aby boli v tom, čo robia ešte lepší, ako domáci, resp. ako nekresťania. Ale ako nám filozofia pomôže riešiť praktické problémy dneška? Rozbujnený sociálny systém, nefungujúce súdnictvo, zdravotníctvo...

Kritici majú pravdu v tom, že filozofia nepodporuje schopnosti a zručnosti vedúce k praktickému úspechu. Aj keď je pravda, že filozofia by mala naučiť človeka lepšie myslieť a trénovaná myseľ je užitočná k riešeniam rôznych praktických problémov, predsa len platí, že hľadanie pravdy smeruje k tomu, čo je všeobecné, a že prakticky činným ľuďom človek venujúci sa štúdiu môže pripadať jednoducho neprakticky. Lenže určitý nedostatok praktickej skúsenosti je daň za to, čo je lepšie. Venovať sa hľadaniu pravdy a pracovať na svojom charaktere, rozvíjať svoje vyššie schopnosti patrí určite k tomu najlepšiemu, čo môže človek, a to nielen počas svojho dospievania, robiť, ak to životné okolnosti, situácie či povinnosti nezariadia inak. Lebo nie vždy je situácia priaznivá k tomu, aby sa človek mohol venovať kontemplatívnemu životu, ktorým je štúdium – musia sa nájsť takí, ktorí sú pripravení pre tento cieľ priniesť obete.

Juraj Šúst
Autor pôsobí v Kolégiu Antona Neuwirtha.

Článok je skrátenou verziou príspevku, ktorý odznel na konferencii Hanusove dni v septembri 2010 v Spišskej Kapitule.

Foto: theambroseschool.org, thewriterbabeseries.com, flickr.com

 
  pošli na vybrali.sme.sk