O prípade sme sa rozprávali s jedným z donedávna obvinených bratov Remigiuszom P. Górskim (27), ktorý je občanom Poľska, ale už roky žije na Slovensku.

Obvinenie zo zneužívania maloletých prokurátor stiahol. Skutok sa nestal. Chlapci zmenili výpoveď. Prečo? Čo sa stalo?
Začalo sa to tým, že teta chlapcov prišla na sociálku, kde prezradila, že sa jej chlapci priznali, že si všetko vymysleli. Tam jej povedali, aby s tým šla na políciu, tak šla. Vzali ich ešte raz na vypočúvanie a chlapci sa priznali.

Ako si to vysvetľuješ?
Neviem. Vraj to zhodili zo strachu na nás, lebo sa im niekto vyhrážal.

Nerobili ste na nich tlak vy, aby zmenili výpovede?
My sme s nimi vôbec neprichádzali do kontaktu.

Neovplyvňovali ste ich nijakým spôsobom?
Nie, ak by sme to urobili, šli by sme sa mreže.

Čiže nikto od vás sa im nevyhrážal?
Nie, to určite nie.

Nemáš pocit, že boli chlapci niekým ovplyvnení, keď zmenili výpovede?
Rodina je celá asociálna, ale neviem, čo sa mohlo stať.

Vráťme sa na začiatok prípadu. Celé sa to začalo prehliadkou kláštora v Bratislave. V tom čase ste vy traja neboli v bratislavskom kláštore. Vedeli ste, že sa niečo deje a že si pre vás príde polícia?
Boli sme vtedy v kláštore v Hlohovci, mali sme tam prednášky z františkánskej špirituality a bolo nám povedané, že 12. mája sa pre nás chystá veľké prekvapenie. Provinciál nechcel prezradiť, o čo ide. Ešte deň predtým volal, že dôjde zajtra ráno, aby sme boli pripravení. Lenže ráno nikto nedošiel.

Zisťovali ste prečo?
Volali sme do kláštora, ale dozvedeli sme len to, že príde neskôr, pretože majú nejakú policajnú prehliadku izieb. Netušili sme o čo ide. Okolo desiatej hodiny prišli šiesti policajti v civile na troch civilných autách, šli priamo za predstaveným a on nám potom povedal, že sa chcú stretnúť s nami troma. Potom mi policajt povedal, že si mám vziať všetky svoje veci, pretože musíme ísť na policajnú stanicu do Hlohovca. Opýtal som sa prečo, odpovedal, že nevie.

Čiže oni vás neinformovali, z akého dôvodu vás berú na stanicu?
Nie. Zobrali nás každého do jedného auta na policajnú stanicu a povedali, že máme čakať, že prídu pre nás policajti z Bratislavy.

Kde ste čakali?
Každý z nás už bol sám, druhý brat sedel za mrežami, ja som čakal v jednej miestnosti a o treťom som vôbec nič nevedel. Neskôr za mnou došiel jeden policajt s mojimi vecami. Čiže on sa potom ešte vrátil do kláštora, urobil si prehliadku mojich vecí bez môjho vedomia, bez mojej prítomnosti.

Nevedeli ste o tom, že vám zhabali všetky veci?
Nie, až potom mi to povedali.

Čo sa dialo potom?
O hodinu na to došli šiesti uniformovaní policajti z Bratislavy na policajných autách. Prikázali mi dať si ruky dopredu a nasadili mi putá. Pýtal som sa prečo, nepovedali mi to.

Poučili ťa o tvojich právach?
Nie, mal som si len dať ruky dopredu. Každého z nás vzali v putách do iného auta.

Mohli ste sa aspoň skontaktovať s právnikom, alebo vašim nadriadeným?
Nie, vôbec sa so mnou nebavili, ani mi neodpovedali kam idem. Či do kláštora, alebo kam. Doviezli nás do Bratislavy. Tam som pripútaný čakal a stále som nevedel prečo. Potom nás vzali k jednému policajtovi z kriminálnej polície, ktorý mi povedal, prečo som tu.

Po akom čase, ako vás odviedla polícia z kláštora, ste sa dozvedeli dôvod?
Po troch hodinách. Tri hodiny som mal obmedzenú slobodu a netušil som prečo. Od momentu ako nás vzali, sme sa nevideli, až do druhého dňa večera, keď nás pustili z cely predbežného zadržania.

Čo ti napadlo ako prvé, keď vás vzali?
Nevedol som, o čo ide. Bol som v šoku, lebo som sa prvýkrát ocitol v podobnej situácii.

V Bratislave sa k vám ako správali?
Vzali ma na vypočúvanie. Policajt nám povedal, že sme tu desiati zadržaní, nie len traja. Mysleli si, že by som povedal ešte nejaké iné mená. Chceli vedieť veci z kláštora, život v kláštore. Keď mi povedali mená chlapcov, nevedel som najprv ani o koho ide.

Čiže oni ti hneď povedali mená chlapcov aj čo tvrdia?
Áno.

Napadlo ti v tom momente, že sa zneužívanie v kláštore mohlo naozaj odohrávať?
Nie, to neprichádzalo do úvahy.

Nepochyboval si vôbec o tom, že si tu omylom a mal tu byť nejaký iný spolubrat?
My sa už natoľko poznáme, že keď som na izbe a niekto ide po chodbe, ja presne viem, kto. Takže by sme si to všimli.

Čo ti teda napadlo ako prvé, že sa deje a prečo sa to deje?
Že to je pomsta za to, že sme im odmietli daváť pomoc.

Ako dlho trvalo vypočúvanie a celý proces v Bratislave?
Od jednej hodiny do polnoci. Čakal som, kým vypočujú spolubratov a potom som prišiel na rad ja. Okolo polnoci ma vzala hlavná vyšetrovateľka, podpísal som papier, kde som podozrivý. O desať minút som už bol obvinený.

Na základe čoho rozhodli o tom, že si obvinený?
Na základe výpovedi dvoch chlapcov a ich tety. A rekognícii, ktorá prebehla v čase, už keď sme boli zadržaní. Pričom v spise sa píše, že som sa zúčastnil rekognícii osobne, na ktorej som sa nezúčastnil.

Tú noc ste strávili v base, ako sa k vám správali?
Každý z nás bol zvlášť. Čakal som obrátený k stene s putami na rukách. Potom ma vzali do miestnosti, kde mi vzali všetky veci. Odtiaľ do klietky zo skla, kde som sa musel úplne vyzliecť a robiť drepy.

Potom ťa zavreli do cely?
Áno, bola tam posteľ, záchod, kamery, stôl.

Bol pri vypočúvaní advokát?
Pri prvom nebol, až pri druhom.

Upozornili ťa na to, že máš na neho právo?
Až po vypočutí. Vedel som, že mám na to právo, ale bol som v takom šoku, že som to neriešil.

Keď vás na druhý deň pustili, dialo sa niečo?
Človek mal pocit, že nás odpočúvajú, že nás sledujú. Dokonca raz večer sme sedeli na izbe, rozprávali sme sa a o polnoci sme videli vonku sedieť človeka v červenom aute s ďalekohľadom a sledoval nás.

Keď vás pustili, šli ste do kláštora. Ako sa k vám správali bratia? Nepodozrievali vás, že ste skutočne niečo urobili?
Do kláštora sme došli okolo jedenástej večer. Šli sme hneď za provinciálom. Všetci bratia boli v tom čase v kaplnke a modlili sa za nás. Mali celonočnú adoráciu. Bol to úžasný okamih v mojom rehoľnom živote. Prišli sme k nim, bol plač a slovo potešenia, prejav dôvery a povzbudenie pre nás. Tento okamih zmenil môj život a inak sa teraz pozerám na ľudí.

Určite ste sa rozprávali medzi sebou aj o dôvode. Ako si to vysvetľovali bratia?
Že to vyzerá ako pomsta. Nikto si nevedel vysvetliť, čo by to malo byť.

Pomsta mierená proti Cirkvi alebo proti františkánskemu rádu?
Aj to prichádzalo do úvahy. Boli aj hlasy, že to bola pomsta zvonku na rehoľníkov.

V niektorých médiách odzneli informácie, že polícia zadržala v kláštore pornografické časopisy a filmy na CD.
To pustil bulvár a nevedeli sme na základe čoho. Pretože, keď nám polícia vrátila veci, nič podobné tam nebolo napísané. Takže neviem, z čoho vychádzali. Veď aj veci vrátila polícia bratom veľmi rýchlo. Naše veci poslali na expertízu preč, pretože polícia nemala stroje na vyšetrenie notebookov a mobilov. Do môjho mobilu napríklad nevedeli vojsť a pritom ho stačilo dať iba do nabíjačky.

V médiach sa tiež objavila informácia, že sa v kláštore našli miestnosti plné ejakulátov. Preukázala to expertíza?
Výsledky nič nepreukázali, žiadne podobné biologické stopy.

Vlastní kláštor nejaké kamery, o ktorých hovorili chlapci vo svojich výpovediach?
V žiadnom prípade. Máme jeden starý foťák, ktorý tiež zobrali na expertízu.

Vnímali ste chlapcov ako klamárov alebo skôr ako obete?
Na začiatku som ich bral ako klamárov. Ale po jednom posudku psychológa, ktorý hovoril o tom, že majú tendenciu klamať, ale že je možné, že boli obeťou a boli zneužívaní, som ich začal vnímať ako obeť.

Kontaktovali ste sa s nimi počas vyšetrovania?
Nie, mali sme to zakázané od polície.

Snažili sa kontaktovať oni vás?
Nie, ale po skončení celej veci sem prišla babka s jedným chlapcom a chceli sa ospravedlniť.

Ako poznačilo to, čo sa stalo, život v kláštore? Verejnosť bola rozdelená na dva tábory.
Bola jednota, ale bolo také zvláštne ticho. Každého sa to dotklo, každý sa vystrašil. Bulvár udrel na dôstojnosť každého z nás. Už to nebol taký veselý život.

Pocítil si možno aj zmenu správania k svojej osobe?
Nie, vôbec nie. Ale súcit bol.

Ako sa zachovala Cirkev? V médiách chýbala odozva Cirkvi.
V prvom týždni po tejto veci prišli provinciáli minoritov, kapucínov aj jezuitov a povedali, že sú s nami. Ale napríklad Katolícke noviny boli ticho, z čoho mi zostalo smutno. Ich správanie nebolo v poriadku.

Pokiaľ ide o predstaviteľov Cirkvi?
Konferencia biskupov Slovenska sa zachovala tak isto ako Katolícke noviny.

Chýbala vám podpora z ich strany?
Chýbala. Hlas KBS, ktorý sa ozval až po mesiaci, že zatiaľ nám dôverujú, ma urazil. Zatiaľ? To je čo?

Zmenil si svoj postoj k nim?
Nie, ja som im sľúbil poslušnosť, mám ich naďalej v úcte, ale rana zostala a keď sa aj zahojí, jazva zostane.

Ako to zmenilo tvoj život?
Veľmi. Dnes k sebe nepúšťam už žiadne deti. Nedôverujem im. Ani sa nepozerám na tú stranu, kde sú. Prvé dva mesiace som nemohol spávať, vždy sa mi snívalo o base. Začal som uvažovať nad psychológom, ale modlitby pomohli. Je to veľká skúška a bude sa to so mnou ťahať už celý život.

Ty si Poliak. Zmenil si pohľad na Slovensko po tom, čo sa ti stalo?
Slovensko beriem ako druhú vlasť. Veľa tepla som dostal od Slovákov, ale jednanie polície s ľuďmi je hlboko komunistické.

Martina Ruttkayová
Autorka je redaktorka Hospodárskych novín a spolupracovníčka Postoy.sk
Foto: Slávka Kubíková

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.