Emil Benčík
Ako sa rabín stal božím pisárom

Viac ako bohatstvo je múdrosť,
viac ako múdrosť je dobro.
Chatam Sofer

Ja, Solomon, kronikár obce židovskej v meste Pressburg, zaznamenávam na večnú chválu a slávu božiu, čo nasleduje. Odkedy náš mecén, dedičný pán Hradu prešporského, gróf Mikuláš Pállfy, poskytol nám práva, výsady a možnosť osídlenia v podhradí, naša obec sa rozmohla a zveľadila. Postavili sme si s božou pomocou dve synagógy, založili sme pohrebnú spoločnosť chevru, otvorili sme židovskú školu cheder a rabínsku školu ješivu. S vďačnosťou spomíname na blahodarnú činnosť nášho prvého rabína Jomtova Lippmanna. Žiaľbohu, po skone nášho posledného rabína Mešulama Egera naša osirelá náboženská obec už päť rokov nemá hlavného rabína. Napĺňa nás bolesťou, že ctihodní muži našej obce sa nevedia dohodnúť na novom rabínovi.

U prézesa židovskej obce Abraháma Hirscha-Lember- gera sa zišla rada starších, aby sa konečne dohodla a rozhodla, koho pozvú za hlavného rabína do Prešporku. Radia sa a škriepia celé popoludnie. Abrahám si nervózne potrháva bradu, ako vždy, keď je nervózny. Pokúša sa utíšiť rozhádanú spoločnosť.
„Páni, páni, ticho, prosím! Takto sa nikam nedostaneme. Navrhujem, aby sme oslovili rabína Akivu Egera z Poznane. Väčšina z vás ho pozná.“
„S tým nemôžem súhlasiť,“ ozval sa vydavateľ a kníhkupec Freyer, najväčší oponent prézesa a neúspešný kandidát na jeho miesto. „Baruch Fränkl-Taumín z Lipníku by bol určite lepší.“
Abrahám rezignovane mávne rukou, vie, že ani s týmto návrhom viacerí nebudú súhlasiť.
„A sme tam, kde sme boli – na začiatku.
Vplyvný člen rady zlatník a šperkár Jonatan Steiner predstúpi s ďalším návrhom.
„Keď sa nemôžeme zhodnúť ani na jednom, ani na druhom, navrhujem tretieho. Oslovme rabína Šulama Ullmanna z Fruschkirchenu a ja vám ručím, že neoľutujeme. Je to nielen múdry muž, ale aj statočný človek. Takého tu potrebujeme.“
„Áno, Šulam Ullmann je zaiste dobrý rabín, ale ja poznám ešte lepšieho a múdrejšieho.“ Pohľady sa uprú na hovoriaceho mladíka. Je to Daniel Steinschneider-Prostitz. Len nedávno sa stal pomocným rabínom v Prešporku.
„Kto je to, vrav, Daniel,“ vyzve ho prézes Abrahám.
„Môj bývalý učiteľ rabín Mojše Schreiber z Mattersdorfu pri Viedni.“
Ozvali sa hneď viacerí: „Nepoznáme ho, nepočuli sme o ňom.“
„A o Chatamovi Soferovi ste počuli?“
Niektorí prikývnu, iní pokrútia hlavou. Učiteľ a kronikár Solomon Berger sa hlási o slovo.
„Chatam Sofer je známy a uznávaný znalec a vykladač Tóry. Čítal som niektoré jeho učené traktáty.“
„Dobre, ale čo má Chatam Sofer spoločné s rabínom Schreiberom?“ spytuje sa Abrahám mladého rabína.
„To, že je to ten istý človek. Rabín Mojše Schreiber podpisuje svoje exegézy k talmudským traktátom a responzy k Tóre menom Chatam Sofer. Je to učený muž a zároveň dobrý rabín a skromný človek.“
Niekto z prítomných nadhodil.
„Nuž, pri pláci, ktorú mu môžeme ponúknuť, tá jeho skromnosť by bola zvlášť milo vítaná.“ Nikto však na to nereagoval. Danielov návrh všetkých zaskočil, ale napodiv, nikto neprotestoval, ale ani nevyjadril súhlas. Abrahám sa rozpačito rozhliada po ostatných.
„Neviem, neviem, učenci nebývajú praktickí ľudia, a my tu potrebujeme šikovného, činorodého muža, čo sa o všetko postará.“
Daniel sa ohradí.
„Rabín Mojše Schreiber je taký. Uvidíte, bude požehnaním nielen pre našu obec, ale aj pre mesto.“
Nikto nemá k tomu čo povedať. Mlčia.
„Zdá sa, že sa znovu nedohodneme a ostaneme bez hlavného rabína a ješiva bez direktora,“ podotkne roztrpčene Abrahám. „Máme štyroch kandidátov – čo keby sme žrebovali?“
„Čože?“
Abrahámov prekvapujúci návrh členov rady prekvapil a rozosmial.
„To tu ešte nebolo, ťahať rabína z klobúka ako kúzelník zajaca.“
Freyer ho však nečakane podporil.
„Nedbám, Avrohom, nech rozhodne osud. Dajme lístky s menami do klobúka a ty, Daniel, vytiahni toho pravého. Nech to bude tvoja rabínska ruka, ktorá rozhodne.“
„A čo, keď vytiahnem svojho kandidáta Mojšeho Schreibera? Poviete, že švindľujem?“
„Zaviažeme ti oči, dobre?“
„Netreba, zažmúrim ich, dobre?“
Daniel vytiahol z klobúka lístok a podal ho prézesovi Abrahámovi. Ten pozrel na meno na lístku a zhíkol od prekvapenia.
„Tak toto je naozaj neuveriteľná náhoda – alebo božie znamenie. Vyšiel nám Mojše Schreiber.“
„Je to božie znamenie, Avrohom,“ ozval sa potešený Daniel. „Vďaka bohu. Hovorím vám, nebudeme ľutovať.“.
Dohodli sa, že za rabínom Schreiberom pošlú do Matersdorfu Daniela.
O tri dni na to zaklopal Daniel na Schreiberovom dome v Matersdorfe. Nikto mu neotváral. Posadil sa teda na podstienok a čakal. Neskoro popoludní sa na chodníku objavila drobná bradatá postava v čiernom chaláte a rabínskom klobúku
„Šolem alejchem, rabbi,“ pozdravil Daniel.
„Šolem,“ odpovedal prichodiaci muž a prizrel sa Danielovi.
„Nepoznávaš ma, rabbi Mojše? Tak som sa zmenil? Som Daniel, tvoj žiak z Prostějova, pamätáš? Keď si stal rabínom v Stržniciach, prišiel som ta za tebou, aby si ma mohol ďalej vyučovať.“
Schreiberova zachmúrená a unavená tvár sa rozjasnila a oči ožili.
„Si to ty, Daniel, alebo sa mi to len sníva? Kde sa tu berieš? Čo ťa ku mne priviedlo?“
„Túžba znovu vidieť svojho učiteľa a jeho krásnu manželku Malchev.“
„Žiaľbohu, doma ju neuvidíš. Malchev je chorá. Práve idem z nemocnice.“
„To mi je ľúto.“
Mojše Schreiber sa oženil s mladučkou Malchev v Prostějove. Malchev bola sestrou jeho priateľa, prostějovického rabína Hirša Jarwitza. V tom čase bol Mojše pomocníkom rabína Nossona Adlera v Boskoviciach. Keď sa oženil, presťahoval sa k švagrovi Hiršovi do Prostějova a prijal miesto rabína v neďalekých Stržniciach. Po piatich rokoch mu ponúkli miesto v Mattersdorfe pri Viedni a on ho prijal.
Vošli do prázdneho domu, usadili sa v pološere miestnosti so stiahnutými záclonami.
„Ani nevieš, Daniel, akú radosť si mi urobil svojou návštevou. Koľko ráz sme s Malchev spomínali na teba. Bol si mojím najlepším žiakom. No vrav, ako sa ti darí? Ešte stále si na Morave?“
„Nie, uchytil som sa v Pressburgu.“
„Ach, v Pressburgu na Dunaji. Takže tróniš v korunovačnom meste uhorských kráľov. Žiaľ, nemal som príležitosť pobudnúť tam.“
„Pressburg je zvláštne mesto, rabbi Mojše. Maďari ho nazývajú Pozsony a uhorskí Slováci Prešporok. Hovorí sa tam tromi jazykmi. So Slovákmi sa poľahky dohovoríš svojou moravskou češtinou.“
„Viem, viem, Daniel. Úprimne vám závidím vašu ješivu. Rabín Jicchak ha-Levi Landau ju pozdvihol na vysoký stupeň vzdelanosti. Obdivujem jeho spisy Imre resewe a Maine ješua. A poznám aj dielo Chinduša halachat maharam Barby od druhého riaditeľa ješivy rabína Meira Barbu. Môžete byť hrdí, akú prestíž získala pressburská ješiva v židovskom svete.“
„Mám česť vyučovať na ješive. Žiaľ, už päť rokov nemáme hlavného rabína a direktora Ješivy, a to nás veľmi trápi, rabbi Mojše.“
„Aj ja mám trápenie, Daniel. Malchev si tu nevie zvyknúť, a ešte aj tá choroba! Chceli sme už odísť. Dostal som ponuku tam od vás – z Nového mesta nad Váhom, poznáš to tam?
„Poznám. Prečo si to miesto neprijal?“
„Lebo práve vtedy postihlo Matersdorf veľké nešťastie.“
„Požiar, však? Videl som cestou sem zhoreniská.“
„Tak veru, tretina domov vyhorela. Svedomie mi nedovolilo, opustiť svojich ožobráčených súvercov. Potrebujú moju pomoc.“
„Chápem ťa, rabbi Mojše. Ale už sú na tom lepšie, však? Ja ti prinášam pozvanie od našej náboženskej obce. Ponúkame ti miesto hlavného rabína a riaditeľa Ješivy v Pressburgu.“
Mojše Schreiber sa prekvapene zahľadel na Daniela.
„Tak to je pre mňa ohromné prekvapenie. Ako k tomu došlo?“
„Jednoducho,“ zasmial sa Daniel. „Vytiahli sme ťa z klobúka.“
„Nežartuj, Daniel.“
„Nežartujem. Taká je vôľa božia, aby si sa stal naším učiteľom a sudcom. Aká bude tvoja odpoveď?“
„Musím to povedať Malchev a opýtať sa jej.“
Po chvíli uvažovania dodá.
„Vlastne, nemusím sa jej spýtať, dopredu viem, čo mi povie. Poteší sa. Takže, poručeno bohu, skúsim to.“

Ja, Solomon, kronikár obce židovskej v meste Pressburg, zaznamenávam na večnú chválu a slávu božiu, čo nasleduje. Dňa dvadsiateho prvého októbra roku tisíc osemsto šesť sme privítali nášho nového hlavného rabína a direktora ješivy Mojšeho Schreibera s manželkou Malchev. Hoci vyzerá navonok ako človek plachý a nevýbojný, v jeho srdci plápolá oheň plamennej viery a tá nenechá nikoho ľahostajným. Ďakujeme bohu, že nám ho poslal. S radosťou zapisujem jeho meno do kroniky našej obce k menám rabínov, na ktorých by naši potomkovia nemali nikdy zabudnúť.

Prézes Abrahám-Hirsch Lemberger predstavil nového hlavného rabína rade starších.
„Tak, vitaj u nás v Pressburgu, rabbi Mojše. Veľa dobrého sme počuli o tebe. Je pre nás cťou, že budeš naším učiteľom, dajanom a direktorom ješivy. Sme radi, že máme medzi sebou takého horlivého šíriteľa viery a prísneho ochrancu a obrancu zákonov božích ako si ty, brat Mojše.“
Mojše Schreiber bol dojatý takýmto vrelým privítaním. Ohradil sa.
„Preceňuješ moje cnosti a schopnosti, prézes Avrohom. Som iba skromným učiteľom a vykladačom písma božieho. Vy ste tu však mali už mnohých slávnych učených rabínov predo mnou.“
„Príliš si skromný, rabbi Mojše. Teba považujú právom za nasledovníka a pokračovateľa veľkého rabína Jeruzalema Jochana ben Zakkaia.“
„Rabín Zakkaia je môj nedostižný vzor. Nikto nevykonal pre zachovanie viery našich otcov toľko ako on. Kdeže sa mu ja môžem rovnať.“
Abrahám si všimol obnosený a ošúchaný odev rabína Mojšeho.
„Žiaľ, nemôžeme ti poskytnúť také podmienky a takú plácu, akú by si si zaslúžil. Budeme ti povďační, ak sa uskromníš s tým, čo sme ti sľúbili.“
Mojše sa usmial.
„Ja toho veľa nepotrebujem. Dúfam len, že ma nenecháte umrieť hladom a chodiť bosého. No nemusíte mať výčitky svedomia, ponúkli ste mi viac, ako si myslíte. Ponúkli ste mi ješivu a jej žiakov – a tiež podporu pre moju prácu. To je viac ako peniaze. Za to vám, bratia, ďakujem.“
„Nie ty nám, ale mi tebe ďakujeme, rabbi Mojše.“

Ja, Solomon, kronikár obce židovskej v meste Pressburg, zaznamenávam na večnú chválu a slávu božiu, čo nasleduje. S nebývalým záujmom sa v učenom svete stretlo osemzväzkové dielo nášho rabína Mojšeho Schreibera, nazvané Chidušet Torat Mojše – Výklad Mojžišovej Tóry. Vyšlo, tak ako predchádzajúce spisy Mojšeho Schreibera, pod menom Chatam Sofer. Chatam je akronym z prvých písmen názvu jeho spisov Chidušet Torat Mojše – Ch-T-M, čiže chatam, a to v hebrejskom jazyku znamená pečať. A Sofer je hebrejský preklad jeho priezviska Schreiber. Chatam Sofer teda znamená pisár s pečaťou. On aj svojím menom chce potvrdiť, že Tóra je opatrená pečaťou, a teda uzavretá, nedotknuteľná a nemenná.

V Danielovi našiel Mojše nielen horlivého žiaka, dobrého pomocného rabína, ale aj oddaného priateľa.
„Povedz, učiteľ môj, v čom ti môžem pomôcť? Čo potrebuješ?“
„Čo potrebujem, Daniel? Pokoj potrebujem a trochu zdravia, nič viac. Všetky svoje chabé sily a schopnosti chcem venovať študovaniu a výkladu Tóry a talmudu.“
Najviac času a síl však venuje Ješive. Učí budúcich rabínov múdrosti poznania a tajomstvám viery. „Múdrosť je viac ako bohatstvo, a dobro je viac ako múdrosť. Láska k pravde a dobru znamená aj nezmieriteľnosť voči krivde a zlu.“
Často chodieva za ním jeden z jeho žiakov – Lazár.
„Rabbi Mojše, čítam tvoje exegézy a responzy k piatim knihám Mojžišovým. Obdivujem tvoju vzdelanosť a oddanosť božiemu učeniu.“
„Lejzar, som len slabý a krehký človek. Vedomý som si svojich nedokonalostí, a preto som si už v ranej mladosti predsavzal, že venujem svoj život sebazdokonaľovaniu sa a hľadaniu pravdy.“
„Pre nás si príkladom učenosti a obetavosti.“
„Slúžiť bohu a ľuďom nepovažujem za obetu, ale za česť a najväčšiu odmenu.“
„Chcel by som mať tvoju oduševnenosť, vieru a schopnosť chápať a vysvetľovať podstatu nášho učenia a bytia, učiteľ môj.“
„Ale veď ty máš jedno i druhé, Lejzar. Patríš k najhorlivejším a najnadanejším žiakom v ješive. Bude z teba dobrý rabín.“
„Mnohé veci si však neviem vysvetliť. Boh si vyvolil náš národ, prečo nás teda tak trestá? Čím sme sa previnili? Sme vari horší ako iné národy?“
„Trestá nás preto, Lejzar, lebo nás miluje.“
„A za to si zaslúžime trest?“
„Naši predkovia uzavreli s bohom zmluvu a my sme tú zmluvu porušili. Boh nás trestá za naše hriechy, ale zahynúť nám nedá, lebo nás miluje.“
„Aj tak je to ťažko pochopiť.“
„Ak máš pochybnosti, Lejzar, hľadaj odpoveď v Tóre. Prorok Izaiáš nás nabáda: Odstráňte zlo zo svojho konania, aj z pohľadu svojich očí. Prestaňte robiť zlo, naučte sa konať dobro. Dodržiavajte právo, buďte spravodliví, zavrhnete násilie. Je to ťažké pochopiť, Lejzar?
„Pochopiť nie, ale žiť podľa toho je ťažké, rabbi Mojše“.
„No vidíš, práve preto nás boh trestá.“
Rabín Mojše Schreiber našiel v meste na Dunaji všetko, po čom túžil – žičlivé a tolerantné prostredie, horlivých žiakov i skutočných priateľov. Vie sa tu s každým dohovoriť po nemecky, po maďarsky i po slovensky. Len dve veci ho trápia – zhoršujúci sa zdravotný stav manželky Malchev a rozmáhajúce sa kacírstvo odštiepencov neolitov.
Blíži sa však nečakaná pohroma. Začiatkom leta roku 1809 vojská cisára Napoleona sa dostali až k Bratislave a začali ostreľovať mesto z ťažkých mažiarov z pravého brehu Dunaja. V meste sa vznietili požiare, v troskách domov hynuli ľudia. Obyvatelia Bratislavy v panike opúšťajú mesto. Daniel nalieha na svojho učiteľa.
„Rabbi Mojše, mali by sme presťahovať ješivu na bezpečnejšie miesto!“
„Ale kam, Daniel, kam?“
„Našiel som vhodné miesto vo Svätom Jure pri Prešporku.“
„Keď je tak, nedbám, presťahujme sa.“
Mojše Schreiber však dlho v Jure nepobudol. Dozvedel sa, že vojaci zatkli viacerých Židov. Obvinili ich z pašovania zbraní a hrozí im trest smrti zastrelením.
„To nemôžeme pripustiť, Daniel!“
„A čo chceš urobiť, rabbi Mojše?“
„Pôjdem za veliteľom a pokúsim sa vymôcť, aby ich prepustili.“
„Ale to je nebezpečné. Môžu ťa zatknúť.“
„Poručeno bohu, pôjdem, nech bude, ako bude.“
A tak sa rabín Mojše vybral do obliehaného a ostreľovaného mesta. Kompou sa prepravil na druhý breh Dunaja do Petržalky. Tam sa bol hlavný vojenský stan. Predviedli ho pred generála.
„Vy ste kto?“ spýtal sa stroho generál bez toho, aby si ho bližšie všimol.
„Som hlavný rabín v Pressburgu, pán generál.“
„Čože? Rabín?“ generál sa prekvapene na neho zahľadel. Vidí pred sebou drobného človiečika s ryšavou bradou a dlhými pajesami. Na vychudnutej tvári sa vynímajú žúžoľovito čierne iskrivé oči.“
„Teda rabín!“ zopakuje a zvýši hlas, „aj vy handlujete so zbraňami?“
„Nikdy som nedržal v ruke zbraň, pán generál.“
„A čo vlastne chcete?“
„Chcem vás pokorne poprosiť, pán generál. aby ste prepustili mojich nevinných súvercov.“
„Čože!“ generálov pohľad stvrdne. Strmo sa postaví. „Vy žiadate, aby som prepustil tých zločincov! Ako sa voláte?“
„Mojše Schreiber“.
„Mojše Schreiber? Mojše Schreiber,“ opakuje. „A odkiaľ pochádzate? Nie náhodou z Frankfurtu?“
„Áno, narodil som sa vo Frankfurte nad Mohanom.“
Generál pristúpi k Mojšemu. Premeriava si ho od hlavy k päte.
„Mojše Schreiber z Frankfurtu. Je to možné? Nemýlim sa? Si to naozaj ty, Mojšele? Nepoznáš ma?“
„Nie, pán generál.“
„Som Hans. No... tvoj sused z Frankfurtu. Bývali sme predsa na jednej ulici, nepamätáš?“
„Hans?“
„Človeče, nemôžem tomu uveriť. Vieš, koľko som si ja vytrpel pre teba!“
„Pre mňa? Nechápem.“
„Veď vieš, aký som bol nespratník. Učenie mi liezlo krkom von. A rodičia mi do omrzenia dávali za vzor práve teba: Pozri, Hansi, na toho krpatého Schreibera, aké je to poslušné a múdre decko! Z neho bude raz rabín. A čo vyrastie z teba?“
„Generál,“ dopovie Mojše s úsmevom.
„Máš pravdu, na nič iné som nebol súci,“ obaja sa rozosmejú.
„Poď, posaď sa, Mojšele, a vrav, čo, preboha, robíš v tomto meste?“
„Veď som ti povedal, Hansi, som tu hlavným rabínom.“
„Takže sa splnila predpoveď mojich rodičov. A vieš, že ja si dobre pamätám aj na tvojich? Tvoja mama sa volala, počkaj... volala sa Reisel, nie? A otec Šmuel Schreiber. To priezvisko mu sedelo, veď bol pisárom, pisárom Tór. Volali sme vás Tórschreiberovci.“
„Áno, to je pravda.“
„Veď sa posaď, Mojšele, porozprávame sa.“
Z Hlavného vojenského stanu v Petržalke odchádzal Mojše v sprievode generálovej čestnej stráže. Stráž ho odprevadila až na druhý breh Dunaja. Na generálov rozkaz prepustili všetkých zatknutých Židov. Mojše Schreiber opísal neskôr svoje zážitky z čias obliehania Bratislavy Napoleonovým vojskom v knihe pamätí a spomienok Zichoron.
Život Mojšeho Schreibera v Prešporku uplýval pokojne v každodenných povinnostiach, starostiach i radostiach. Najväčšie trápenie, najväčšiu bolesť a rozčarovanie mu spôsobil rozkol v židovskej náboženskej obci. Spolu s priateľom Abrahámom sa radili, čo robiť, aby zabránili šíreniu myšlienok „falošného proroka“ reformistu Haskala.
„Poznám jeho učenie, Avrohom. Jeho stúpenci sa vyhlasujú za obnoviteľov viery a pritom sú hrobármi skutočnej viery a jednoty dietok Izraela. Vnášajú rozkol medzi nás. Žiaľ, aj u nás nachádzajú čoraz viac vierolomných. Pokúšajú sa získať na svoju stranu aj učiteľov a žiakov Ješivy.“
„Čo budeme robiť, Mojše?“
„Nedovolím, aby ktokoľvek v našej náboženskej obci a v ješive rozširoval zhubné učenie týchto neologických kacírov.“
„Budem ťa v tom podporovať, Mojše.“

Ja, Solomon, kronikár obce židovskej v meste Pressburg, zaznamenávam na večnú chválu a slávu božiu, čo nasleduje
S ľútosťou musím zapísať, že našu obec postihlo veľké nešťastie. Rozkol je dovŕšený. Reformisti sa od nás definitívne odtrhli a založili si vlastnú náboženskú obec. Vybudovali si vlastnú synagógu a v Apponiho dome zriadili primärchule, ktorú podporil a navštívil dokonca katolícky arcibiskup Rudnay. Viedenský bankár Hermann Tadesco, pochádzajúci z Pešporku, venoval ich škole 25 tisíc florenov. Zlé časy prišli na nás. Náš rabín Mojše Schreiber a my všetci sme z toho zúfalí. Bože, drž nad nami svoju ochrannú ruku. Prézes Abrahám Hirsch-Lemberger vyhlásil na znak zármutku a žiaľu sedemdňový smútok kriah a šivah. Veriaci sediac na zemi sypú si popol na hlavu a prosia boha: Nedopusť, bože, aby dietky Izraela zablúdili, aby Žid išiel proti Židovi. Neopúšťaj nás, bože, v tomto nešťastí.

Mojšeho sa mimoriadne bolestne dotklo, že aj viacerí jeho priatelia a žiaci ješivy sympatizovali s neológmi a pridali sa k ním. Bol medzi nimi aj jeho najmilší žiak Lazár.
„Počul som, Lejzar, že aj teba zviedlo z pravej cesty učenie toho reformistu Mojsesa Mendelssohna. Čoraz častejšie ťa vidieť po boku odštiepenca Freyera. Je to pravda, že budeš učiť na ich primäschule?“
„Áno, je to pravda. Ty vieš, rabbi Mojše, že si ťa nesmierne vážim a obdivujem tvoju učenosť, tvoju neochvejnú vieru a pravdovravnosť a...“
„Prestaň s chválospevmi, Lejzar! Takže ma opúšťaš a budeš učiť v ich kacírskej škole.“
„Sľúbil som to Freyerovi. A uvažujeme aj o založení prvej dievčenskej židovskej školy v Uhorsku.“
„Ty si sa pomiatol na rozume, Lejzar! Ešte aj do hláv dievčat chcete vtĺkať tie zhubné myšlienky, ktoré nakoniec povedú k samozničeniu nášho národa?“
„Rabbi Mojše, vývoj sa nedá zastaviť. Musíme prispôsobiť náš život, naše myslenie a konanie dobe a miestu, kde žijeme. Boh predsa nežiada od nás, aby sme otrocky, do písmena, zachovávali a dodržiavali všetky predpisy, zvyklosti, rituály a formy správania ako naši dávni predkovia. Tí predsa žili v celkom iných časoch a v inej krajine, v úplne odlišných civilizačných podmienkach ako my. Nie, reforma neohrozí našu vieru, ani našu identitu. Len ju priblíži nášmu každodennému životu.“
„Nie, Lejzar, hlboko sa mýliš. Prenasledovali nás, vyhnali z bohom zasľúbenej krajiny, no nedokázali nás zničiť, nezanikli sme. A vieš prečo? Vieš, čo nás drží pri živote? Viera a oddanosť bohu, to, že sa držíme Tóry a talmudu, že sme ostali verní svojej histórii, kultúre a tradícii. Boh Mojžišov a Abrahámov žiada od nás, aby sme bezvýhradne a bezo zvyšku plnili zmluvu, ktorú naši predkovia s ním uzavreli. Tak je to, Lejzar.“
„Rabbi Mojše, my predsa nezavrhujeme vieru a božie učenie, iba niektoré zastarané a neživotné obrady, zvyky a formy, ktoré sú prekážkou v živote.“
„Je mi smutno na duši, keď takto hovoríš. Všetko nové je proti Tóre. Zradil si ma, Lejzar, pridal si sa k hrobárom našej viery. Naše cesty sa rozchádzajú. Nevieš si ani predstaviť, ako ma to bolí. Ty vieš, že som ťa mal rád ako vlastného syna. Veľmi si ma sklamal, Lejzar. Budem prosiť boha, aby ťa priviedol na správnu cestu. Napísané je: boh sa bude radovať z teba, ako sa radoval z tvojich otcov, keď budeš dodržiavať slovo svojho boha a príkazy jeho ustanovené v knihe Zákona, keď sa znovu navrátiš k svojmu bohu celým srdcom a celou dušou... Poznáš ten citát , Lejzar – Zasľúbenie bohu, piata kniha Mojžišova.“
„Rabbi Mojše, aj mne je nesmierne ľúto, že si nerozumieme, ale ver mi, nemôžem inak. Bol si mojím najlepším učiteľom a nedostižným vzorom. Do smrti budem za to ďakovať bohu, ktorému obaja slúžime. Pôjdem k bohu vlastnou cestou. Boh rozhodne, ktorá cesta je správna a privedie nás k nemu. Šolem alejchem, učiteľ môj.“
„Šolem alejchem, Lejzar.“

Ja, Áron, kronikár obce židovskej v meste Pressburg, zaznamenávam na večnú chválu a slávu božiu, čo nasleduje. Po smrti kronikára Solomona Bergera poverila obec vedením kroniky mňa, Árona Schimka. Podujímam sa teda s božou pomocou verne zaznamenávať dôležité udalosti nášho života, aby ostalo po nás svedectvo pre našich potomkov. Prichodí mi zapísať ako prvé, že dňa 17.októbra 1812 pobrala sa na večný odpočinok verná manželka nášho rabína Mojšeho Schreibera Malchev. Na cintorín pod Hradom sa prišli rozlúčiť so zosnulou zástupy smútiacich. Chvála jej životu, pokoj jej duši

Mojše po strate manželky Malchev upadol do smútku. V ťažkom žiali a trúchlení ho utešoval a povzbudzoval priateľ Abrahám.
„Nesmieš sa poddať bolesti a zúfalstvu, Mojše.“
„Mám päťdesiat rokov, Avrohom, a zostal som sám. Sám ako vyschnutý krík na púšti Sinaj. Nemám ženu, nemám deti, nemám rodinu.“
„Viem, ako ťa bolí, že nemáš syna, ktorý by pokračoval v tvojom diele.“
„Čo mám robiť, priateľ môj?“
„Päťdesiat rokov nie je ešte koniec života. Ožeň sa.“
„Čože? Ty žartuješ?“
„Prečo? Myslím to úprimne a celkom vážne. Prečo by si sa nemohol ešte oženiť? Potrebuješ predsa ženu, ktorá ti dá potomka a postará sa o teba. Strom, kým stojí a nevyschne, musí rodiť ovocie.“
„Nepoznám ženu, čo by sa za mňa vydala.“
„Ale poznáš, poznáš, Mojše, len si spomeň. Tá žena ťa už roky obdivuje a váži si ťa.“
„Máš na mysli Sáru, dcéru nášho priateľa rabína Akivu Egera z Poznane?“
„No vidíš, ako rýchlo si si spomenul. Sám si mi ukazoval venovanie, čo ti napísala do knihy svojho otca: S úctou a láskou veľkému učencovi, múdremu učiteľovi a dobrému človeku – vzdialená, ale verná obdivovateľka Sára.“
„Myslíš, že by sa za mňa vydala? Niečo iné je obdivovať a niečo iné milovať. A navyše, čo jej môžem ponúknuť? Žijem skromne, až biedne. Hovorí sa, rabín má len dve možnosti: buď bude múdry, alebo bude bohatý.“
„Ale ty si bohatý – duchom. Sme na teba hrdí. Skús šťastie, Mojše.“
Po dlhom nahováraní skúsil – a o rok sa Sára stala jeho ženou. O ďalší rok mu oznámila radostnú novinu: Mojšele, budeš otcom. Narodil sa im vytúžený a vymodlený syn a dali mu meno po praotcovi Abrahámovi a zároveň aj po priateľovi Abrahámovi Lembergerovi.

Ja, Áron, kronikár obce židovskej v meste Pressburg, zaznamenávam na večnú chválu a slávu božiu, čo nasleduje. Za rabínom Chatamom Soferom prichádzajú do Pressburgu rabíni a učení muži zo všetkých končín Európy, ba aj z Ameriky. Obracajú sa naňho o radu pri študovaní a výklade Tóry. Pod jeho vedením sa naša ješiva stala najuznávanejšou rabínskou školou v celom židovskom svete. Šíri vzdelanosť a dobro v duchu jej zakladateľa a jeho kréda „Tora vcedaka“ – Uč sa Tóru a konaj dobro! Chatama Sofera uznávajú ako veľkého učenca, teológa a humanistu aj inoverci. Cisár Ferdinand pri návšteve Pressburgu si želal, aby v uvítacej delegácii bol aj Chatam Sofer. Buď bohu vďaka za tohto veľkého muža, ktorý je našou pýchou.

Mojše prežil so Sárou devätnásť rokov. Bola mu veľkou oporou, chápajúcou manželkou a starostlivou matkou. Porodila mu ešte ďalšie tri deti. Rodina sa rozrástla a nepraktický, nevýbojný, zle platený Mojše mal čo robiť, aby ju uživil.
V marci roku 1832 Sára ochorela a zomrela.
Mojše druhý raz ovdovel. Zdalo sa, že bolesť a žiaľ ho zlomia. Chodí ako bez duše. Deň čo deň prichádza na cintorín na úpätí hradného svahu, kde sú vedľa seba pochované obidve jeho manželky. Kladie kamienky na ich hroby a, hľadiac na mútne vody Dunaja, modlí sa.
„Bože, vypočuj moju modlitbu a moje volanie nech sa dostane k tebe. V deň môjho nešťastia a súženia neskrývaj svoju tvár predo mnou, nakloň ku mne svoje ucho, keď k tebe volám, vypočuj ma čím skôr, lebo moje dni sa rozplynuli ako dym a kosti tlejú vo mne ako v pahrebe...“
Na cintoríne ho zastihol priateľ Abrahám.
„Všade ťa hľadám, Mojše, a ty celé dni vysedávaš na cintoríne. Nevrátiš im život.“
„To nie, ale tu, v hroboch našich predkov, sú uložené naše osudy, naša viera, kultúra a história. Z tohto miesta dovidím až do Jeruzalema, ba ešte ďalej – až k Dávidovi, Abrahámovi a Mojžišovi.“
„Áno, ale náš druhý Jeruzalem, Mojše, je tu, kde sme sa narodili, kde žijeme a umierame.“
„To je pravda, ale po smrti sa vraciame do lona predkov.“
„Mojše, musíš sa vzchopiť. Máš deti, tie ťa potrebujú. A potrebujú aj ženskú opateru. Chýba im ženská ruka, aj materinská neha a láska. Mal by si pohľadať deťom druhú matku a sebe opatrovateľku.“
„Avrohom, preboha, nefantazíruj, mám takmer sedemdesiat rokov. Veď by to bolo na smiech, ženiť sa v takomto veku.“
„Nejde o teba, ale o tvoje deti.“
„Postarám sa o ne sám.“
Mojše tri roky vzdoroval, nakoniec uznal, že oženiť sa so staršou vdovou, ktorá by ho doopatrovala a postarala sa o deti, by nebolo zlé. A tak sa aj stalo. Vdova po rabínovi Cti Hirschovi-Hellerovi z Altofeneru stala sa mu dobrou spoločníčkou a deťom starostlivou opatrovateľkou. Mojše sa mohol venovať svojim rabínskym a sudcovským povinnostiam a predovšetkým písaniu.
Roky sa míňali a „pressburger Weise“, bratislavský mudrc Chatam Sofer, šíril dobré meno svojmu mestu. V jednom z listov priateľovi rabínovi na Moravu napísal:
„Keď som prvý raz vkročil do veľkej synagógy na Zámockej ulici a postavil som sa za katedru v ješive, netušil som, že toto mesto mi prirastie k srdcu natoľko, že ho do smrti neopustím. Prešporok sa stal mojím druhým Jeruzalemom. Žijem tu, plniac tvoju vôľu, bože, už tridsaťtri rokov a tu spočinú naveky aj moje kosti.“
Zavše si zašiel na dlhšiu prechádzku k Dunaju, na Železnú studničku alebo do Karlovej Vsi. Raz sa mu vo vinohradoch prihovoril starý vinohradník.
„Ja vás poznám, vy ste židovský farár, rabín.“
„Rabín som, ale rabín nie je židovský kňaz.“
„Nie? A čo teda?“ čuduje sa starček.
„Rabín je učiteľ. Učiteľ viery. Vykladá žiakom i dospelým veriacim písmo sväté.“
„Písmo sväté? Bibliu?“
„Áno, Starý zákon máme spoločný. Aj pánaboha máme spoločného.“
„Alečo! A ja som si myslel, že vy, Židia, máte židovského boha a my kresťanského.“
Mojše sa pobavene usmial.
„A neučili ste sa na náboženstve, že boh je len jeden? Ako by teda mohli byť dvaja?
„Takže náš boh je aj váš boh?“
„Skôr opačne, ale to je nakoniec jedno. Je len jeden boh a my všetci sa k nemu utiekame, lebo všetci sme jeho deti.“
„To som nevedel.“
Starý vinohradník obdaroval Mojšeho strapcami hrozna.
Koncom leta 1839 Chatam Sofer ochorel a zaľahol. Cítil, že sa naplnil jeho čas. Pozval k sebe najstaršieho syna Abraháma a starého priateľa Abraháma Lembergera. Odovzdal im závet, ktorý napísal už pred tromi rokmi. Syna zaviazal, aby pokračoval v jeho diele.
„Sľúb mi, syn môj, že pôjdeš cestou, ktorou som celý život šiel ja, a ostaneš verný viere svojich otcov. Nedaj sa zvábiť novotami, ktoré nás vzďaľujú od boha. Hľadaj vieru a silu v Tóre, lebo tam je pravda aj cesta, aj cieľ. Sľúb mi to, Avrohom.“
„Sľubujem ti, otec. Nikdy sa neodkloním od tvojho učenia.“
„Viem, viem, syn môj. Buď vždy spravodlivý a nedopusť, aby sa komukoľvek diala krivda, lebo keď sa ubližuje jednému človeku, deje sa krivda všetkým. Pokoj vám.“
„Šolem alejchem“.

Ja, Áron, kronikár obce židovskej v meste Pressburg, zaznamenávam na večnú chválu a slávu božiu, čo nasleduje. Dvadsiateho piateho dňa mesiaca tišri roku päťtisícšesto od stvorenia sveta vystúpil Chatam Sofer do domu boha a jeho telo spočinulo v hrobke medzi ostatnými rabínmi. Učitelia a žiaci ješivy zhotovili máre z dosák katedry, za ktorou on tridsaťtri rokov sedával a prednášal. Nárek mesta stúpal až k nebesiam a všetci, od mladíkov až po starcov, kráčali plačúc za rakvou. Z tristo žiakov a bývalých žiakov ješivy päťdesiati niesli pred rakvou jeho knihy a rukopisy. Oplakávať ho prišli mnohí rabíni i veriaci z celej krajiny. Nielen učenci, ktorí píšu Bikurej ha-itim, ale aj mnohí, ktorí nie sú synmi Izraela, hovoria, že odišiel k otcom muž, známy svojou múdrosťou a veľkosťou činov. Dcéra prešporská, bedákaj, smúť a nariekaj, pretože ťa opustil človek, ktorý bol korunou múdrosti! Tvár jeho pokryl prach Na jeho tumbu dala naša obec nápis:
„Na večnú pamäť bude spravodlivý muž spočívať nerušene v tomto dome, lebo bol korunou krásy Bratislavy a jeho pokolení. Bol korunou rabínov, otcom učencov, skutočným géniom, vynikajúcim znalcom babylonského a jeruzalemského talmudu. Bol pýchou nášho pokolenia. Pokoj tebe, náš učiteľ, náš pán Mojše Sofer, buď požehnaná tvoja pamiatka navždy“.
(Poviedka z knihy poviedok Emila Benčíka „Rebrík do neba“)

Mne sa poviedka Emila Benčíka o prešporskom rabínovi Chatamovi Sóferovi páčila, je v duchu myšlienky pápeža Jána Pavla Druhého o vzájomnom poznaní a pochopení kresťanov a židov, ktorých veľký pápež nazval staršími bratmi. Poznajme sa navzájom, tolerujme sa a zachovávajme si pritom svoju vieru. Ja,kresťanka, som nesmierne vďačná židovskému národu za Ježiša a rada sa dozvedám aj o ich náboženských, kultúrnych a historických tradíciach - a práve Chatam Sófer je jedným z nich, on žil medzi nami, je teda i súčasťou našej histórie.

Zaujímavým spôsobom sa rozvíja diskusia o vzťahu kresťanov a židov. To znamená, že článok pána Hupku je podnetný a inšpiratívny. Zaujímavá je aj poviedka Emila Benčíka o bratislavskom rabínovi Chatamovi Sóferovi, ktorí sa tiež zaoberal židovsko-kresťanskými vzťahmi v našom prostredí. Dovolím si pridať k tejto téme jednu historku, o ktorej som sa dočítala v poľskej tlači. V mestečku Zamošť žila pred vojnou židovská rodina Grinnerovcov. Mali dve deti, dvoch malých synov. Keď nacisti brali Židov do koncentračných táborov, podarilo sa im ukryť chlapcov v katolíckom kláštore. Rodičia zahynuli v Treblinke, synov zachránili mnísi. Starší syn sa dal pokrstiť a stal sa katolíckym kňazom. Bol farárom v meste Kurów. Druhý syn po vojne emigroval do Izraela a stal sa židovským rabínom v Haife. Obaja bratia naďalej udržiavali rodinné zväzky, navštevovali sa, cestovali spolu a prijal ich na audiencii vo Vatikáne aj pápež Ján XXIII. Nie je to pekný príklad tolerancie, vzájomnej úcty a pochopenia?