„O vzťahu medzi kresťanstvom a judaizmom, sa nehovorí veľa v našich kostoloch,“ začal svoju prednášku Mons. Bert van Megen. „Počuť len málo o židovskom pôvode našej viery a o tom, ako doležité je, aby sme my kresťania rozumeli, v čom spočívajú naše židovské korene a aký veľký význam má pochopenie nášho vzťahu, so židovským národom.“

Prenasledovanie Židov a ich smrť v koncentračných táboroch poznačili novodobé vzťahy medzi kresťanstvom a judaizmom. A tak rozprávať o tomto vzťahu je nesmierne delikátne, na druhej strane veľmi potrebné.

Naši starší bratia
Židovský filozof Fakenheim povedal, že „útok, s akým zasiahli noví pohania (nacisti) obe naše viery – židovskú i kresťanskú, spôsobil, že to, čo ich počas dvoch tisícročí delilo, muselo nevyhnutne skončiť. Muselo vzniknúť nové puto medzi dvoma zmluvami.“
Neskôr na sympóziu v Ríme pripomenul, že „holokaust bol útokom na zmluvu s Abrahámom. Ale či Boh Abrahámov nie je aj Bohom kresťanov? A či Izmael (u mohamedánov) nie je synom patriarchu? Útok nacistov na Židov bol skúškou aj pre kresťanov a mohamedánov, ale oni ju nerozpoznali.“ Fackenheim tu pripomína myšlienku o Izákovom spútaní, podľa ktorej „v Osvienčime neboli zachránené milióny mladých Izákov, lebo „ich mladší bratia“ (kresťania a mohamedáni) nezasiahli. Riskovali tak, že vyhynie olivovník, na ktorý boli sami zaštepení.“
Na túto myšlienku nadviazal aj pápež Benedikt XVI., keď v koncentračnom tábore Birkenau pripomenul: „títo násilní zločinci chceli vyhubením tohto národa zabiť Boha, ktorý povolal Abraháma... Ak je tento národ už len svojou existenciou svedectvom o Bohu, ktorý sa prihovoril človeku a ujal sa ho, potom mal byť tento Boh konečne mŕtvy. Zničenie Izraela malo napokon zničiť korene, z ktorých vyrastá aj kresťanská viera...“
Holokaust tak prinútil kresťanov, aby sa znova zaoberali svojím postojom k judaizmu, svojimi židovskými koreňmi, úlohou Židov v kresťanskej ekonómii spásy a aby znova interpretovali Sväté písma zdedené zo židovskej tradície.

Jednota cez kríž
Po II. svetovej vojne sa začala neformálna diskusia o prehodnotení postoja Cirkvi voči Židom. Nepriamo s tým začal pápež Ján XXIII. Bolo to nové obdobie, iné než predchádzajúce obdobia, počas ktorých sa vzťahy medzi Židmi a kresťanmi vyznačovali všetkým iným, len nie bratstvom a priateľstvom.
V dokumente Nostra aetate sa píše, že „Kristova Cirkev skutočne uznáva, že počiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným spasiteľným plánom Božím. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú podľa viery deťmi Abraháma, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu, a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom, ako v predobraze, naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva.“
Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom tohto ľudu, s ktorým Boh uzavrel túto zmluvu. „A rovnako nemôže zabudnúť, že sa živí z koreňov tej šľachetnej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti olivy planej, to jest pohania. (Rim 11, 17 – 24). Cirkev skutočne verí, že Kristus, zmieril Židov s pohanmi skrze kríž, a tak z dvoch urobil jedno (por. Efez 2, 4 – 16).“
Dokument o Cirkvi Lumen Gentium zas pripomína, že „Židia zostávajú Božím ľudom a dary a povolanie, ktoré dostali, sú neodvolateľné. A tak Cirkev očakáva ten deň, keď všetky národy budú slúžiť pánovi pod tým istým zákonom.“

Jeden národ
Už viac nemožno povedať, že „Judaizmus je mŕtvym náboženstvom. Zaiste, pre kresťana je Starý zákon prehistóriou, ale nie mŕtvou. Starý zákon je účinný, má pre nás zmysel. Svätý Pavol v Liste Rimanom hovorí, že stály prísľub spásy a vykúpenia sa viaže na Ježiša Krista, a platí najprv pre Židov a potom pre pohanov. (Rim 1, 16). Podľa Pavla je Kristus mesiášom pre Izrael a pohania majú účasť na spáse skrze Jeho (Kristovo) tajomstvo (Rim 1,3; 9, 5; 15, 8).“
„Z Pavlovho obrazu je zrejmé, že Cirkev je nevyhnutne Cirkvou Židov a pohanov.“ A ako Mons. Megen pripomenul, „táto Cirkev sa zrodila z Ježišovej smrti na kríži. V Ježišovej smrti sme boli my pohania, to jest kresťania pokrstení, a preto sme aj v jeho smrti naštepení na dobrý olivovník. Ale ak boli niektoré ratolesti odlomené a ty, planá oliva, bol si naštepený na ich miesto a stal si sa účastným na koreni a miazge olivy, nevyvyšuj sa nad ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, nie ty nesieš koreň, ale koreň teba. (Rim 11, 17-18). V Kristovej smrti sa zjavila spása jediného ľudu - židovského a kresťanského.“ Holokaust napomohol tomu, že kresťanstvo začalo uvažovať o svojej identite ratolesti zaštepenej na olivovníku.

Spolu kráčať za spásou
„V knihe Numeri je opísaný obraz dvoch vyzvedačov, vracajúcich sa z Kanaánu, ako nesú spolu tyč, z ktorej visí ratolesť so strapcom hrozna.“ Cirkevní otcovia videli v tyči kríž, na ktorom visí Kristus, a vo vyzvedačoch obraz Izraela a Cirkvi. „Keďže vyzvedači kráčajú jeden za druhým, ten, ktorý ide prvý, pozerá iba pred seba, a tak je obrazom Izraela, národa, ktorý má nádej a očakáva Božie prisľúbenie. Druhý vyzvedač vidí toho, ktorý ide pred ním a sleduje horizont cez strapec zavesený na dreve. Druhý vyzvedač tak stvárňuje Cirkev, ktorá má v Kristovi (strapec na dreve) kľúč k pochopeniu starovekého Izraela a k pochopeniu prisľúbenia, ktoré bolo dané otcom.“
„Obraz síce ukazuje rozdiely medzi vyzvedačmi, ale zároveň je potvrdením kontinuity, jestvujúcej medzi dvoma národmi a to nielen prostredníctvom jedinej spoločnej ratolesti, ktorú obidvaja nesú, ale aj vďaka spoločnému horizontu, na ktorý upierajú svoj pohľad.“
„Dva národy, tak ako dvaja vyzvedači, budú musieť kráčať spolu v procese zmierenia, až do okamihu, kedy na konci vekov splynú do jedného národa. Pre kresťanov bude ten čas ovocím zmierenia, uskutočneného skrze Mesiášovo ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. On je tým vyzdvihnutým znamením pre všetky národy na univerzálnej púti do nebeského Jeruzalema.“

Podkladom tohto článku je prednáška, ktorú 14. decembra predniesol Mons. Bert van Megen v aule Teologickej fakulty Trnavskej univerzity (TF TU), ktorá stretnutie zorganizovala v spolupráci s teologickým diskusným krúžkom TF TU.

Tomáš Hupka
Autor je publicista a doktorand na TF TU
Zdroj fotografie: internet

Mons. Bert van Megen pochádza z Holandska, kde bol v roku 1987 vysvätený za kňaza. V rokoch 1990 – 1994 sa pripravoval na diplomatickú službu na Pápežskej cirkevnej akadémii a na Gregoriánskej univerzite, kde absolvoval doktorandské štúdium kanonického práva. Od júla 1994 pôsobí v diplomatických službách Svätej stolice, najprv v Sudáne, neskôr v Brazílii, Izraeli a teraz ako radca apoštolského nuncia na Slovensku. Popritom prednáša na cirkevných inštitúciách v rôznych krajinách.