Po náuke o čnostiach (aretologii) bude vo viacerých nasledujúcich článkoch nasledovať náuka o zle, či Zlom (demonologia). Začneme Zlom s veľkým „Z“, pretože na začiatku každého zla, ktorého koreňom je hriech, je nejakým spôsobom prítomný zlý duch – duchovná bytosť, ktorá má rozličné mená: diabol, Satan, pokušiteľ atď. Dnes sa budeme venovať otázke: Čo o ňom hovorí Písmo?

Keď čítame Starý zákon, s prekvapením zisťujeme, ako málo sa v ňom hovorí o diablovi, v porovnaní s pohanskými knihami okolitých národov vtedajšej doby. Svätopisci mnohé z tých vecí, ktoré pohania pripisovali činnosti démonov, vzťahujú na činnosť samotného Boha. On zosiela na ľudí pohromy, nemoci, smrť. A ak aj Písmo na stránkach Starého zákona hneď v knihe Genezis hovorí o diablovi, tak ho zobrazuje v symbolickej forme – ako hada. Prečo je to tak? Posvätní spisovatelia sa úzkostlivo chránili toho, aby čo i najmenším spôsobom vzbudili dojem, že okrem jediného pravého Boha existuje ešte iné božstvo. Vieme, že v dobe keď tieto texty Starého zákona vznikali (5. st. pred Kristom) bol ešte stále živý dualizmus – dve rovnocenné protikladné božstvá.

Napriek uvedenému je zrejmé i zo Starého zákona, že dejiny ľudstva a zlo, ktoré je v nich tak hmatateľne prítomné, sa nedajú vysvetliť bez vplyvu Zlého ducha. Nie je to však žiadne božstvo, ako už bolo povedané, je to had, jedno z poľných zvierat, ktoré stvoril Boh (porov. Gn 3, 1). Je to však tvor chytrý, má lepšie vedomosti než prví ľudia, vie, ako uškodiť človeku, či ničiť Božie dielo (porov. Gn 3, 2-5). Vystupuje ako priateľ a advokát človeka, ktorý ho bráni pred svojvôľou a panovačnosťou Boha; no jeho cieľ je jasný – odviesť človeka od Boha, dostať ho do svojho područia. A ozaj sa mu to aj podarí: človeka strhne na svoju stranu a „pomôže mu“ stratiť raj. Avšak hoci trest Boží postihne i človeka, predsa len na prvom mieste padá na „hadovu“ hlavu (porov. Gn 3, 14).

Aj Nový zákon je zdržanlivý v hovorení o Zlom. No i tu vystupuje už od začiatku. Ako pokúšal prvého človeka na úsvite jeho dejín, tak pokúša i nového Adama hneď na začiatku jeho verejného vystúpenia (porov. Mt 4, 1nn). A pokúša ho podobnou formou ako to robil v raji: aj Ježišovi ponúka príjemnejšie riešenie problémov sveta, než je/bude to, na ktoré sa chystá. Ježiš je v pokušení postavený pred zásadnú voľbu: má si vybrať medzi cestou Božou, ktorá je cestou bláznovstva a pohoršenia, nakoľko je to cesta kríža (porov. 1Kor 1, 23), alebo cestou ľudskejšou, rozumnejšou – takou, ktorá by spĺňala očakávanie ľudí, ku ktorým sa chystá ísť. Kristus, na rozdiel od Adama, však jeho návrh radikálne a rázne odmietne. Aj po tomto vstupnom „vystrčení rožkov“ diabol potom Krista pokúša a bojuje proti nemu, ale nikdy neuspeje. Ba vidíme, ako diabol pred Kristom vždy kapituluje a odchádza z boja ako porazený. Až nakoniec smrťou na kríži robí Kristus diabla bezmocným (porov. Hebr. 2, 14). To iste neznamená, že by diablova moc viac nebola prítomná vo svete. Jeho sloboda zvádzať ľudí a ničiť Božie dielo mu je ponechaná; ale jeho moc bola zlomená nad tými, ktorí sú s Kristom jeden duch.

Písmo sväté začína správou o vplyve Zlého ducha, a podobne i končí. Posledná kniha Nového zákona Apokalypsa, v 12. kapitole, končí ľudské dejiny veľkolepou scénou: boj Cirkvi s drakom („starým hadom“), symbolom Antikrista, ktoré končí definitívnym víťazstvom Božím nad diablom.