Moderný človek nerád hovorí, či počúva o bázni Božej, o strachu zo smrti, o súde, o pekle. Pripomína mu to stredovek. Zdá sa mu vhodnejšie a primeranejšie stupňu náboženského vývoja človeka evanjeliové učenie o láske, ktorá vyháňa strach zo súdu (porov. 1Jn 4, 18).

Ako sa zdá, ani spoločensko-psychologické dôvody nie sú na strane bázne. Ani pri výchove detí, ani pri organizovaní spoločného života v štáte, sa hrozbami nedosiahne žiadaných výsledkov v mravnom pokroku. Poukazuje sa na to, že „atmosféra strachu“ prevláda u náboženských primitívov. Čím vyspelejší je pojem služby Bohu, tým menej sa tu vyskytujú hrozby a tresty. I to je pravda. A predsa...  

Predsa len by sme mohli dôjsť k nesprávnemu záveru o dvojakej pravde, o dvojakom náboženstve, pre ľudí jednoduchých a pokrokových - v zmysle Voltairovho posmešku: „Ja už v čerta neverím, ale som rád, že zatiaľ v neho verí môj krajčír!“ Už v prvých dobách kresťanstva chcel bludár Marcion uľahčiť svojím stúpencom svedomie. Vyškrtol všetky hrozby a tresty zo Starého zákona, ktoré podľa neho už dnes neplatia.

Čo hovorí o bázni Božej kresťanská náuka? Veríme tomu, čo je v Písme vyjadrené  vetou: „bohabojnosť je počiatok múdrosti“ (Ž 111, 10). Blahoslavenstvo Starého zákona toľkokrát zdôrazňované, sa číta v žaltári: „Blažený človek, ktorí sa bojí Pána“(Ž 112, 1). Keď v 11. storočí museli mnísi na Východe utekať pred Saracenmi zo svojich kláštorov, nemohli si so sebou brať celé kláštorné knižnice. Nikon z Čiernej hory (v Malej Ázii, blízko Antiochie) dostal dobrý nápad: zostaviť výber hlavných myšlienok zo spisov Otcov, ktoré sú pre duchovný život nevyhnutné. Medzi nimi čítame: „Je to veľký klam Satanov vziať ľuďom bázeň pod zámienkou, že Boh je dobrotivý. Nestarajú sa potom o svoju nápravu, pokračujú vo svojom omyle a vtiahnu do záhuby i iných.“

Všetci askéti dobre vedeli, že základom kresťanského života je láska. A predsa je až prekvapujúce, ako pomerne málo o nej hovoria. Pocity bázne totiž považujú v duchovnom živote za dôležitejšie - hlavne u začiatočníkov. Podstata hriechu je podľa sv. Bazila „zabudnutie na Boha“. Človek, ktorý sa nebojí, myslí len na svet. Strach z Božieho trestu nám ako pákou zdvíha myseľ hore k Bohu.

V katechizmoch sa uvádza tzv. šesť hlavných právd. Z nich prvá sa týka viery v jedného Boha, druhá však už má vzťah k bázni Božej. Je totiž potrebné veriť, „že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmieňa a zlých tresce“. Potešiteľné je uistenie, že každý dobrý skutok bude odmenený. Menej príťažlivá je však pravda, že Boh taktiež potresce všetko zlo. Najväčšou slabosťou ľudskej spravodlivosti je jej neschopnosť dosiahnuť úplné vyrovnanie. Len málo z toho, čo sa prihodí, príde pred spravodlivý ľudský súd. Preto sa zobrazuje so zaviazanými očami. Tak sa stáva, že človek žije v klamnej istote, že sa dá veľa veci zatajiť, premlčať, zabudnúť. Oživená viera v Boha rozptyľuje túto ilúziu.

V živote sv. Efréma sa číta o tom, ako sa zišiel vo väzení s tromi ľuďmi nespravodlivo odsúdenými. Rozprávali si svoje zážitky. Nakoniec všetci prišli na to, že sa do väzenia dostali pre vlastnú vinu, dávno zabudnutú. Vtedy unikli zaslúženému potrestaniu, dnes trpia len zdanlivo nevinne. Podobnú skúsenosť prežívame raz za čas všetci. Nie je snáď ťažká sociálna situácia na Slovensku, hoci po 20 rokoch od pádu komunizmu, aj dôsledkom zanedbávania dobrého za komunistického bezprávia?!...

Na druhej strane poctiví a statoční ľudia radi preukážu nejakú službu a ani na chvíľku nepochybujú o tom, že im to Boh pri inej - nečakanej - príležitosti odplatí, či už tu na zemi, ale istotne v nebi. Pekne to vyjadruje staré ľudové poďakovanie: „Pán Boh zaplať!“ Čestný človek sa taktiež nepomstí za krivdy. Je presvedčený, že toho, kto mu ublížil „si nájde Boh“. Bázeň Božia je teda základom hlbšej a opravdivejšej spravodlivosti. V Starom zákone sa čestný a dobrý človek nazýva jednoducho „spravodlivým“, alebo „muž, ktorý sa bojí Pána“.

Bývalo preto zvykom ľudových kazateľov rozvádzať témy, vzbudzujúce strach z Božích trestov, ako sú smrť, súd, očistec, peklo. A predsa hodnota takých príliš živých vykresľovaní môže byť niekedy dogmaticky pochybná a psychologicky neúčinná. Svätý Bazil preto rozlišuje dvojaký strach z Božích trestov: „Nie každý strach je dobrý a spasiteľný... Posväcuje nás bázeň, ktorá vzniká v duši vedome a nie pod vplyvom vášne.“

V slovenčine môžeme použiť dve slová: bázeň a strach. Bázeň Božia nie je nervová slabosť, vyvolaná divokými predstavami. Znamená prakticky to, že vážne veci berieme vážne, a naopak, nerobíme si nič z toho, čo nie je dôležité. O Bázni Božej hovoria duchovní autori, že „očisťuje dušu i telo“ (sv. Bazil). Ako sa malé lásky stratia pred láskou veľkou, tak i bázeň z Boha zatlačí všetky ostatné strachy: zo zvierat, zo živlov, z ľudí i zo zlých duchov. Slabosťou je báť sa i diabla. Sv. Ján Klimak sa posmieva zlodejom, ktorí utiekli od krádeže, pretože tam štekali psi; ale nebáli sa, že ich vidí Boh. Rovnako prísny je však tento spisovateľ voči tým, ktorí sa boja budúcnosti, ktorí sa nechcú dať potešiť pre svoje hriechy. Javí sa tu pýcha a nedostatok viery v Boha.

Otcovia upozorňujú na to, že „Bázeň je počiatok múdrosti“, tak ako je to uvedené v Písme (Prís 9, 10; Ž 111, 10). Bázeň je akoby prvý stupeň duchovného života. Pseudo-Makários rozlišuje tri veky duchovného rastu. Deti sa boja metly, začiatočníci robia dobro preto, aby ich Boh nepotrestal. Mladíci sa chovajú pekne k otcovi, preto aby im odkázal dedičstvo. Pokročilejší kresťania pracujú pre večnú odmenu. Nakoniec sú tu dospelé deti, ktoré sa už metly neboja, dedičstvo majú už zaistené, poslúchajú otca jednoducho z lásky. V duchovnom živote je príkladom dospelosti sv. Anton Pustovník, ktorému sa ku koncu života pripisuje tento výrok: „Ja sa už Boha nebojím!“ Istotne že sa neodporúča, aby sme sa na tento stupeň duchovnej dospelosti zaradili sami. Práve preto askéti, z osobnej opatrnosti a zo skromnosti, radšej hovoria o bázni Božej než o láske. „Blažený človek, ktorý sa bojí Pána!“ (Ž 112, 1).