Pseudokatechizmy hinduizmu, budhizmu a new age  ponúkajú reinkarnáciu ako svoju predstavu večného života. Čo na to kresťanstvo? Je celkom proti. Považuje takú eschatológiu /nauka o posledných veciach človeka/ nielen za škuľavú, ale i čaptavú. Prečo?

Lebo odporúčania tohoto ducha nie sú férové.

Je to duch darebáctva, ktorý si nič nerobí z prepadnutia žiaka v škole. Však príde on znova a doučí sa potrebnú látku. Je to zlozvyk odkladania na inokedy. Schudnutia, prestania s pitím alkoholu, uprataním si vo vzťahoch či vecí okolo seba. Je to zloduch lenivosti, ktorý si hlivie vo svojich nerestiach a odsúva boj proti nim na nejaký iný život. Je to aj jed zbabelej nezodpovednosti, ktorý za pecou čuší, keď sa treba ozvať a necháva si mučenícke svedectvo pravde asi na inú dobu. Je to duch ilúzie, ktorý nehorázne klame, že vraj sa tu budeme donekonečna zrodzovať, až kým vraj ráčime dôjsť k pochopeniu a rozlíšeniu čo je dobro a čo zlo. Je to duch okultizmu, ktorý ponúka ako 100 % účinné preháňadlo na akúkoľvek karmickú zápchu asi každá ortodoxná bosorka.

Je to duch utekania pred krížom. Veľmi rád ho ponecháva iným.

Byť poriadnym človekom a potom sa snažiť aj o svätosť sa mu vraj "ete nekce?"

A pre pánajána kedy s tým chce to rozmaznané decko začať!!??

Posledný Súd sa približuje. Beda nepripraveným, hovorí kresťanstvo.

Iné cesty sú v "pohode". Žiadne stresy. Máme vraj nekonečne veľa času, Bože! 

To sa deje aj v cirkvách medzi vo viere nedospelými, ktorí si zníženú zámku zo správania zvolili za doživotný ideál.

Slovo ktoré sa telom stalo a inkarnovalo sa na zem na to, aby nás v obrovskom zápase vykúpilo od moci zlého, tak tejto obrovskej Božej Láske reinkarnační apoštoli ako vesmírni hasiči odpovedajú chladivým súcitom?  Dávajú Krista  s neslýchanou ľahostajnosťou na jednu úroveň s inými nekompletnými osobnosťami alebo pobehajmi?

Či  je spravodlivé dať slnko na jednu úroveň s lampášmi?

Duch reinkarnácie je duchom tohto sveta. Je to duch zabávania sa. Postráda primeranú vážnosť alebo naopak je to duch vážnosti až smrtonosnej. Preto to nemôže byť duch kresťanstva. Je vlastne jeho opakom. Jeho hrdinovia netúžia po Otcovom pálaci, ale po ďalšom pobyte na planéte, kde prostitútka zarába 1O x viacej ako zdravotná sestra. A kde zabiť proroka je bežnou prevádzkou toho, kto tu vládne...

Preto takto tvrdšie píšem, aby to zatriaslo tými, čo reinkarnáciu, čiže falošnú nádej, že sa tu budeme neustále opakovane zrodzovať, považujú za akože normálnu.

Inkarnácia /vtelenie/ Krista v konkrétnom čase a mieste a Jeho radikálne plnenie Otcovho plánu je jasný antidarebácky štýl. Ježišov učeník, ak nechce stratiť svoju identitu, sa má tohto štýlu verne držať. My by sme sa nemali pútať iba  na túto zem, lebo tá má veľmi ďaleko od normálnosti. Tento svet niekedy pripomína blázinec inokedy polepšovňu a asi najčastejšie cirkus. Pohŕda Duchom Svätým a preto nemá pravú radosť. Zháňa si náhražku v rôznych zábavných umelinách. Miesto prirodzenej tváre má sto grimás. Alebo pod vyškerenou maskou zúfalstvo, ako raz napísal pápež B XVI. 

Naša vlasť je v nebi.

Otcov príkaz je večný život / Jn 12, 50/ 

Reparáty v ďalšej pozemskej destinácii sú čarovným lákadlom falošnej a krutej matky, karmy Baby Jagy, z ktorého sú potom ľudia veľmi nepríjemne rozčarovaní.

Túto falošnú verziu  večného života nazval Ježiš presne, ako večné trápenie.

A priniesol na ňu aj spoľahlivý liek : žité evanjelium.