Náboženstvo je pomer človeka k Bohu, nášmu cieľu, ideálu dokonalosti. Preto všetky čnosti a všetky dobré skutky sú prejavom zbožnosti. Napriek tomu existuje i samostatná čnosť zbožnosti (nábožnosti), o ktorej je potrebné hovoriť.

Pri čnosti zbožnosti ide o základný, vnútorný postoj, ktorý sa nie ľahko odhalí. I v slovenčine máme tri slová, ktoré majú rôzne zafarbenie odlišného významu: zbožný, pobožný, pobožnôstkarský. Kresťanstvo je predovšetkým náboženstvom ducha a pravdy, preto je kresťanská zbožnosť predovšetkým vlastnosť vnútorná. Ak sa príliš prejavuje navonok, hovorí sa skôr o „pobožnosti“. Pobožní ľudia chodia často do kostola, žehnajú sa pred krížom. Slovo „pobožnôstkársky“, „bigotný“, má nepekný zvuk. Vonkajšie prejavy zbožnosti sú tu veľmi okaté, premrštené, neúmerné, smiešne, i keď sú myslené dobre.

Sv. Tomáš Akvinský preto definuje zbožnosť podľa vnútorného postoja, ako „náklonnosť vôle ku všetkému dobrému“. Nejde tu teda o jednotlivé skutky, ale o celkový postoj. Ak je niekto nadšený športovec, môžeme s ním počítať, kedykoľvek bude športová slávnosť. Milovník hudby nezanedbá pekný koncert. O zbožnom človeku predpokladáme, že sa naňho môžeme obrátiť, kedykoľvek ide o niečo dobrého. Ak ide o podporu chudobných, o činnosť v katolíckom spolku, o liturgickú slávnosť, skutočne zbožný človek je ochotný pomôcť, kde len môže. Považuje to za svoju samozrejmú povinnosť. Pretože najvyššie dobro je Boh, zbožný človek je naklonený k tomu, aby sa s ním čo najčastejšie stýkal. Preto patrí ku zbožnosti na prvom mieste modlitba. V tomto zmysle je teda zbožnosť čnosť dôležitá. Sv. Tomáš ju zaraďuje ihneď po „božských“ čnostiach, pred tzv. čnosti morálne.

Zbožnosť - ako vnútorná vlastnosť duše nie je navonok viditeľná. A predsa sa nejakým spôsobom prejavuje. Keď by sa nijako navonok neprejavovala, bola by pochybná. V katolíckej cirkvi sú obvyklé isté formy vonkajšej zbožnosti. Nakoľko sú nutné a užitočné? Odpovede na túto otázku sú rozličné. Reformné hnutia sa obyčajne postavili vždy proti vonkajškovosti. Bohato zdobené oltáre, zlaté ornáty, obrady, procesie, kadidlo, to všetko sa zdá byť niektorým ľuďom zbytočné a dokonca škodlivé. Vraj to odvádza pozornosť od úprimnej, vnútornej zbožnosti, ktorá má byť vykonávaná v duchu a v pravde.

Hlavné pravidlo zbožnosti znie: Bohu musí slúžiť celý človek, ktorý sa skladá z duše i z tela. Z toho plynie, že pri zbožnosti sú nutne potrebné prejavy vnútorné i vonkajšie. Ježiš Kristus, neviditeľný Boh, sa zrodil viditeľne na zemi a založil cirkev, ktorá je taktiež viditeľná i neviditeľná, stará sa o pretvorenie jednotlivcov ale i spoločenstva. Preto i jej úkony majú i ráz sociálny, verejný.

V jednej morálnej príručke čítame takúto definíciu zbožnosti: „Je to nadprirodzená čnosť. Človek skrze ňu vyjadruje povinnú úctu k Bohu, pôvodcovi a cieľu celého nadprirodzeného poriadku. Tento svoj vzťah k Bohu, človek prežíva v symbolickom vyjadrení.“  Neviditeľného Boha si nedokážeme predstaviť inak, než obraznými pojmami: Otec, Tvorca apod. Nemôžeme sa s ním zatiaľ stýkať priamo. Svoje city a svoje rozhodnutia teda vyjadrujeme symbolom, vonkajším obrazom vnútorného zmýšľania: či už slovom, zdvihnutím alebo zopätím rúk, úklonom, pokľaknutím apod.

Táto potreba symbolov vždy úzko spájala náboženstvo s umením. V dejinách národov pozorujeme, ako umenie obrazov vzniká v obradoch rozličných kultov. Pre obrady teda platia podobné pravidlá ako pre umelcov: vonkajšie vyjadrenie musí byť opravdivé, dôstojné, primerané vnútornému obsahu. Hovoríme o bombastickosti tam, kde veľké vonkajšie gesto sprevádza malý vnútorný cit. Opak nazval Arne Novák priškrtenosťou, výrazovou nezrelosťou. Myšlienka má byť taká silná, aby si primerané vonkajšie vyjadrenie vynútila.

Tí, ktorí písali o modlitbe, sa samozrejme najviac sústredili na to, aby zdôrazňovali vnútorný postoj a city človeka. Origenes poukazuje i na hodnotu „vonkajšieho postoja“ pri modlitbe. Hovorí, že ten, kto sa modlí celým srdcom, nesie „na svojom tele obraz toho, čo sa odohráva v duši“. A svätý Bazil píše: „Všimni si, aký vplyv má sila duše na telo; ale si tiež všimni i to, ako veľmi závisí vnútorné zmýšľanie od držania tela!“

Je veľmi dôležité, keď sa už pri výchove detí dbá na to, aby sa pri modlitbe chovali správne: t.j. aby mali zopnuté ruky, aby pekne stáli alebo kľačali. Je len prirodzené, že sa nesmie zostať len pri nácviku týchto vonkajších foriem. Ale cesta do duše vedie z vonkajšieho sveta.