Do sŕdc všetkých nás je hlboko vštepený zmysel pre spravodlivosť. Naše srdce chce, aby bola potrestaná každá neprávosť, ale tiež, aby bolo odmenené každé dobro. Akú však máme skúsenosť so spravodlivosťou?

Nie každé dobro je odmenené, nie každé zlo je potrestané. Až príliš často sme svedkami toho, ako triumfuje nespravodlivosť. A pretože dožadovanie sa spravodlivosti komplikuje život, mnohí hovoria: „Urobme hrubú čiaru za minulosťou! Veď či nie je kresťanské odpustiť tomu, kto sa previnil?! Nehľadajme teda spravodlivosť, buďme radšej milosrdní. Majme súcit s cudzou biedou, veď aj my sme slabí a hriešni ľudia.“

Uvedený názor znie ušľachtilo. Cítime však, že v ňom nie je čosi v poriadku. Veď ak by sa každému zlodejovi odpustilo, bez toho, že by bol spravodlivo odsúdený a následne za to potrestaný, život by sa premenil na bezzákonnosť, kde vládne anarchia. Nikto by si nemohol byť pred nikým istý. Platilo by právo silnejšieho. Z tohto dôvodu antickí autori vychvaľovali Nemesis, bohyňu pomsty. Jej duch v človeku, t.j. túžba dopátrať sa každého zločinu a potrestať každú nespravodlivosť, je podľa Aristotela chvályhodná vášeň.

My kresťania však právom hovoríme, že pomstychtivosť je duch pohanský. No na druhej strane ani my nemôžeme skutočnosť natoľko zjednodušovať, aby sme pre milosrdenstvo zanedbávali spravodlivosť! Veď zachovať spravodlivý poriadok je lepší skutok lásky než zmäkčilá dobrota. Zbabelosť sa totiž prejavuje pod záštitou milosrdenstva zvlášť tam, kde sa vyhýbame povinnostiam, aby sme nemali nepríjemnosti, kde sa bojíme ublížiť tomu, na kom nám záleží, hoci tým trpia iní, na ktorých nám nezáleží.

Aj pri uplatňovaní milosrdenstva sa učíme od Boha. Nikto nemôže byť milosrdnejší než Boh. A predsa, ľudsky povedané: aj Božie milosrdenstvo má hranice, a jedenkrát sa odvráti od zavrhnutých. Presnejšie povedané, to nie ono sa odvráti od zavrhnutých, podobne ako ani slnko nemôže prestať svietiť. Božie milosrdenstvo však nepreniká tam, kde sa človek pred dopadom jeho lúčov zamuroval.

V Písme nachádzame veľa výrazov - prispôsobených našej ľudskej chápavosti - kde sa Boh hnevá, hrozí trestami, prísne trestá, prichádzajú pohromy, nešťastia, vojny. Pre ateistov sú tieto výrazy dôkazom proti existencii Boha. Naopak, pre nás veriacich, nás tieto výrazy poučujú o tom, že Boh nás vedie k dobrému, aj keď nás trestá.

Milosrdenstvo, súcit s cudzou biedou, podľa Božieho príkladu, teda nemôže byť chápané ako nejaká sentimentálna tolerancia voči každému zlu, ktorého sa človek dopustí, akési chlácholenie previnilca slovami: „Nič sa nestalo.“ Pravý súcit používa k náprave všetky prostriedky. Nebráni sa použiť ani tvrdé tresty, ak sú jediným rozumným riešením, ako niekoho napraviť. Veď či nekonajú tak aj rodičia, keď si nevedia rady so svojou ratolesťou? A musíme ich pochváliť za takýto prejav milosrdenstva voči svojmu dieťaťu. Pretože inak, keby mu všetko blahosklonne - bez požiadavky vykonať skutok pokánia – odpustili, by z neho v konečnom dôsledku vychovali hysterickú bytosť, a vlastne by mu oným „milosrdenstvom“ ublížili! Ani štátne úrady, ktoré by trpeli verejný neporiadok, ktoré by dovolili ľuďom voľne kradnúť, napádať nevinných, by neboli milosrdné. A tak nie sú milosrdní ani tí, ktorí chcú, aby sa za bezprávím, páchaným v minulosti z politických, či iných dôvodov, urobila tzv. hrubá čiara.

Z povedaného vidíme, že milosrdenstvo - ktoré preukazujeme blížnemu - má svoje hranice. A chápeme aj, z čoho sú oné hranice postavené: milosrdenstvo nemôže byť nikdy na úkor spravodlivosti. Hlavne nie vtedy, keď pri jej porušovaní trpia nevinní.

Je preto zvráteným milosrdenstvom nechcieť pomenovať zločiny a zločincov komunistického režimu. Pretože zanedbanie tejto spravodlivosti pôsobí ako zhubný nádor na celú našu spoločnosť. Ale tak podobne pôsobí nespravodlivá historická „veda“, keď sa dejiny interpretujú z ideologického hľadiska, a nie z hľadiska, ktoré sa aspoň čiastočne približuje objektívnej pravde.

Zmysel pre spravodlivosť vložený do nás volá po pravdivom milosrdenstve. Jedine milosrdenstvo uskutočňované v pravde je pravým milosrdenstvom, ktoré nedovolí zmeniť náš život na džungľu, kde vládne právo silnejšieho a chytráckeho človeka. Ale taktiež iba milosrdenstvo uskutočňované v pravde uchráni tento svet od nemilosrdného uplatňovania a farizejského zneužívania zákona.