Milosrdenstvo je slovo nielen zložené, ale tiež preložené; je to napodobenina latinského výrazu (misericordia). Milosrdný je ten, kto má „milé srdce“. Toto je však pojem veľmi široký, preto ho autori zúžili do tejto definície: „Milosrdenstvo je súcit s cudzou biedou, smútok nad ňou.“

SÚCIT S CHYBUJÚCIMI

Rozumný súcit sa prejaví vtedy, keď ide o skutočné nešťastie, keď niekoho stretne skutočné zlo. Kresťania považujú za najväčšie zlo hriech. Máme mať teda súcit s tým, kto kradne, luhá, kto zabíja? Veď je vinný vlastnou vinou! Kresťanská morálka si už od najstarších dôb pomáha rozlíšením medzi hriechom a hriešnikom. Svätý Ján Zlatoústy sa v jednej svojej homílii veľmi rozhorlil proti kacírom, proti tým, ktorí zo zloby kazia Božiu pravdu a mätú dobrých ľudí. Vzápätí sa však zľakol, že zašiel až príliš ďaleko a ospravedlňuje sa. Ten hnev - ako hovorí – je namierený proti bludu; nie proti kacírom. Keď človek klesne tak hlboko, že sa stane kacírom, treba sa zaňho modliť a plakať nad ním, a nie nenávidieť ho.

Ako sa má súcit s hriešnikom prejaviť? Teoreticky je ľahké rozlíšiť hriešnika od hriechu. Prax býva ťažšia; býva pre nás ťažké mať súcit s hriešnikom, zvlášť, ak ide o ťažkého hriešnika. Svätý Tomáš Akvinský nám chce uľahčiť styk s chybujúcimi, na ktorých by sme sa inak hnevali, touto úvahou: Je síce pravda, že s hriechom a vinou nemôžme mať súcit. Ale hriech „i vina sama je už niekedy trestom“. Je totiž následok niečoho, čo predchádzalo. Zvrhlý chlapec, ktorý nikdy nepoznal rodinné prostredie, je skutočne chudák a právom ho ľutujeme, i keď kradne a luhá. Pán Ježiš sa modlí za tých, ktorí ho ukrižovali, lebo „nevedia, čo robia“ (porov. Lk 23, 34); podobne sv. Štefan prosí, aby Boh „nezapočítal za hriech“ nenávisť jeho krajanom, s ktorou ho kameňovali (Sk 7, 60).

Tým skôr máme mať súcit s chybami blížneho, za ktoré nemôže, ktoré vyplývajú z jeho nešťastnej povahy, z nenapraviteľných zlozvykov. Zdravý človek prirodzene cíti súcit so slepcom, ihneď uvoľní miesto chorému. Ten, kto má šťastnejšiu, veselú povahu, by mal byť rovnako ústupný a súcitný k tomu, kto sa nedokáže zabávať, kto odpudzuje svojou nevľúdnosťou, namosúrenosťou, či nudnou rečou. Často sú títo ľudia práve preto takí nespoločenskí a nesympatickí, že trpia pocitom menejcennosti, že im dá kdekto najavo, aké ťažké je byť v ich prítomnosti. I v tomto prípade by malo platiť napomenutie sv. Pavla: „Neste si vzájomne bremená“ (Gal 6, 2). Kto na vlakovom nádraží drží vo svojej ruke ľahučký kufrík, má pomôcť do vlaku tomu, kto si nevie poradiť so svojou ťažkou batožinou. Nešťastná povaha je veľmi ťažká batožina, ktorá sa bez pomoci iných neunesie.

SÚCIT S NEMOCNÝMI, CHUDOBNÝMI A S PRÍRODOU

Nikto nepochybuje o tom, že máme mať súcit s chorými, s tými, ktorých postihlo nešťastie. „Ak trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy“ (1Kor 12, 26). I mladí, zdraví chlapci a dievčatá, by sa mali naučiť navštevovať nemocných a poslúžiť im. Má to veľký význam i pre rozvoj ich osobnosti. Mnoho tzv. problémov mladistvých a vnútorných kríz vzniká prílišným sústredením sa na seba. Styk s bolesťou druhého odvádza pozornosť od sebeckej uzavretosti; očisťuje a uľavuje v srdci.

Hmotná bieda je v dnešnom svete väčšia, než si to možno uvedomujeme. Až trom štvrtinám ľudstva chýbajú tie najpotrebnejšie veci k životu. K tejto biede kresťania nesmú byť ľahostajní.

Dnes existujú rozličné spolky pre ochranu zvierat, pre ochranu lesov, prírodných krás. Jemný človek má akúsi úctu a jemnosť ku všetkému, čo existuje. Týranie zvierat prezrádza zvrhlú náklonnosť a má sa trestať, zvlášť u detí. Naopak je potrebné vyvarovať sa každej prehnanej sentimentality. Zvieratá nie sú osoby, ale veci. Slúžia človeku. Nie je nemorálny lov a zabíjanie zvierat. Nesmie sa však pritom spúšťať zo zreteľa, nakoľko je to potrebné, užitočné, ako aj dbať na spôsob, akým sa to deje.