Kto by netúžil mať skutočného priateľa? Takého človeka, ktorému by sa mohol so všetkým zdôveriť bez obáv, že to zneužije. Takého človeka, ktorý by ho prijal aj s jeho chybami. Človeka, ktorému by mohol povedať aj to, čo sa mu na ňom nepáči, bez toho že by sa preto na neho nahneval. Kto by netúžil mať takého priateľa, ktorý by to krásne a čisté, čo vlastním, nepošpinil, ba naopak by mi to pomohol uchrániť si a rozvinúť?!

O priateľstve rozmýšľali mnohí ľudia. Jeden z otcov európskej filozofie, Aristoteles, rozdeľuje priateľstvo do troch skupín: priateľstvo zo zisku, priateľstvo pre zábavu a priateľstvo z čnosti. Prvé dve nie sú podľa neho pravými. Nemilujú sa tu totiž osoby, ale veci, ktoré si navzájom sprostredkúvajú. Preto sú tieto priateľstvá také nestále. Rozpadajú sa len čo nádej na zisk a zábavu zmizla. Podľa Aristotela sa majú radi iba ľudia čnostní. Preto pravým priateľstvom je priateľstvo rodiace sa z čnosti.

O priateľstve hovorí taktiež Písmo sväté. Nádherný príklad priateľstva nachádzame vo vzťahu kráľovského syna Jonatána k mladému Dávidovi. Jonatánov postoj je o to obdivuhodnejší, že on je prirodzeným nástupcom na kráľovský trón, a napriek tomu, že o Dávidovi vie, že sa môže stať novým kráľom, nezanevrie na neho. Dôvodom jeho postoja je láska: „mal (Dávida) rád ako svoju vlastnú dušu“ (porov. 1Sam 18-20).

Charakter skutočného priateľstva mal i pomer Pána Ježiša k učeníkom. Ježiš im hovorí: „Už vás nenazývam sluhami... nazval som vás priateľmi“(Jn 15, 15). Tieto Ježišove slová sa vzťahujú aj na nás: aj my sme jeho priateľmi – pravda pod podmienkou, že zachovávame jeho prikázania.

O priateľstve písali taktiež cirkevní spisovatelia. Za zmienku stojí spomenúť myšlienku cisterciátskeho opáta Aelréda z Rievalu (13.st.). On bol presvedčený, že priateľstvo pochádza priamo od Boha a je stopou jeho dokonalej jednoty. Podľa Božieho plánu malo vo svete panovať priateľstvo medzi všetkými ľuďmi. Láska a priateľstvo boli vo svete – ako ho stvoril Boh – jedno. Hriech ich však rozdelil: vznikol egoizmus, žiadostivosť a iné neresti. A tak je teraz rozdiel medzi láskou a priateľstvom. Aký? Láska je univerzálna a preto ňou musíme zahŕňať všetkých ľudí. Priateliť sa však máme iba s čnostnými ľuďmi.

Možno niekoho pohorší, že by sme sa mali priateliť iba s čnostnými ľuďmi. Pamätám si, ako ma na rodičoch dráždilo, keď mi ako chlapcovi zakazovali kamarátiť sa s niektorými rovesníkmi. Teraz, viem, že v ich napomenutí predsa len bola pravda. Z prírody poznáme veľmi dobre tento jav: Jedno zlé jabĺčko je schopné nakaziť celú debničku dobrých jabĺčok. Opačný mechanizmus – že by dobré jabĺčka uzdravili jediné zhnité – nefunguje! (Isteže nemôžeme tento príklad aplikovať stopercentne na ľudský život, ale ani ho nemožno brať na ľahkú váhu.)

Čo je rozpoznávacím kritériom pre to, aby sme vedeli, že naše priateľstvo je dobré? Dobré je to priateľstvo, ktoré nás robí lepšími. Toto je zásada, ktorá by nám mala pomôcť rozlíšiť dobré priateľstvo od zlého.

Na záver ešte vymenujem 4 typy priateľstiev, ktoré sú zlé:
1. Priateľstvo „výlučné“. Niekto venuje celý svoj citový život iba jedinému človeku a pre ostatných mu už nezostane porozumenie a záujem.
2. Priateľstvo „stravujúce“. Pre priateľstvo sa nesmie zanedbávať štúdium, práca, povinnosti. Príliš častý styk s iným človekom je i strata času a energie. Ten, kto sa bez priateľa nezaobíde, stáva sa citlivý, sentimentálny, žiarlivý.
3. Priateľstvo „zmyslové“. Priatelíme sa len preto, lebo nás na priateľovi priťahuje jeho vzhľad, hlas a pod. To sa často vyskytuje u dospievajúcich. Ide často o sympatie povrchné, prchavé.
4. Priateľstvo „zmyselné“. Kde sa prebudia hrubé telesné sklony, tam už by sa o priateľstve nemalo vôbec hovoriť.

Priateľstiev tohto typu sa máme strániť, lebo nás nerobia lepšími; naopak sú nám na škodu.