ale otazka Shakespearovho katolictva sa primarne netoci okolo jeho svatosti, ci mucenictva. V reformacnom Anglicku je dostatok mucenikov.
Napr. kardinala Jana Fishera. Vo svojej poslednej reci pred sudom, ktory ho za vernost Rimu odsudil na smrt obesenim, rozparanim a rozstvrtenim (kral mu neskor zmiernil trest ,,len" na statie) povedal:
,,Teraz hovorím priamo, čo si myslím o otázke kráľovskej supremácie. Vždy som si myslel a myslím si to aj teraz na konci, že Jeho Výsosť nemá právo požadovať takú nadvládu nad Kristovou Cirkvou, ako to urobila teraz. Nebolo počuť ani vidieť, žeby si nejaký mocnár pred ním uzurpoval toto právo. Ak sa teda kráľ pustil týmto neslýchaným smerom, určite tým vyvolá strašný hnev Najvyššieho na škodu vlastnej duše, ako aj na škodu mnohých iných..."
Ked ho este predtym prisli do vazenia presviedcat anglicki biskupi, ktori sa podriadili kralovi, aby urobil to iste a zlozil prisahu podla supremacneho aktu, tak len povedal, ze musia byt jednotni v odmietani utokov na Cirkev, ale ze aky priklad davaju ostatnym, a co od nich ocakavaju, ked sami ti, co by mali stat pevne, tak zradzaju.
Ako vela hodnostarov sa vtedy zlomilo? Inac, podobne to je i dnes, ked mnohi cirkevni hodnostari zradzaju Cirkev a Rim, ci uz v Nemecku, ci Rakusku a len nemnohi zostavaju verni, len s tym rozdielom, ze vtedy v Anglicku ich za vernost by cakala smrt, dnes len nedokazu zbabelo zniest kritiku liberalov a medii.
Alebo verejna poprava kartuzianov (Johna Haughtona, Augustína Webstera a Roberta Lawrenca). Pri poprave Johna Haughtona vybrali hruby povraz, aby sa hned nezadusil, odkopli stolicku. Potom prerezali povraz a John Haughton padol na zem a este zil. Potom z neho strhli habit a polozili ho na dosku. Potom kat ostrym nozom rozrezal odsudenemu brucho a vytrhol mu vnutornosti a hodil ich do ohna. Mucenik, ktory bol cely cas pri vedomi zvolal:
,,,Ó, najsvätejší Ježišu, zmiluj sa nado mnou v tejto hodine!‘“
Nakoniec, ked kat chytil do ruk jeho srdce, aby ho vytrhol, tak John Haughton zvolal:
,,„Dobrý Ježišu! Čo urobíš s mojím srdcom?“
Ostatni mucenici, ktori to videli na vlastne oci, isli rovnakym sposob na smrt po nom. Pritom stacilo ,,tak malo", aby sa zachranili- zlozil prisahu v duchu supremacneho aktu.
Takze mozno nebol Shakespeare hrdinom, zrejme nebol ani svatcomco ale my dalsieho mucenika, ani svatca v Anglicku nepotrebujeme, mame ich dost.
Otazka Shakespeara sa toci okolo anglickej identite, on je jednym zo symbolov anglickej identity. V najnovsej dobe politicka moc v Anglicku hlasala, ze anglicka identita je angikanska. A o tom je ta otazka- ako spravne poukazuje i clanok. Je to o tom, ze anglicka identita nie je, a ani nikdy nebola tak anglikanska a protestantska ako sa tvrdilo.

to, ze anglikani sa vracaju do Cirkvi je pozitivne a je to vysledok skutocneho ekumenizmu- navratu oddelenych bratov do pravej Cirkvi. Som rad, ze Sv. Otec prejavil zhovievavost, napr. i voci anglikanskym obradom, atd.
To je pravy ekumenizmus, ktory priniesol i plody. Na rozdiel od nepraveho ekumenizmu, kde sa len tara, stretavaju sa delegacie, priblizuju sa stanoviska,a ziadne vysledky to neprinasa. Kde sa ustanovuju zbytocne komisie, ktore sa snazia dokazat, ze sporne veci vlastne chapu rovnako katolici i protestanti, co je nezmysel, lebo ked nieco nechapali rovnako, tak nechapali- to sa dodatocne neda zmenit. Na zaklade takej logiky boli pomaly mucenici v reformacnom Anglicku ti, co vlastne nepochopili, ze zradit vernost Rimu znamena to iste ako ju zachovat. To je velmi neuctive k nim, mali by sme si ich vazit a vazit ich pamiatku, a nie ju znevazovat tym, ze sme ochotni viest dialog o nespochybnitelnych pravdach katolickej viery (napr. vo vnutri Cirkvi, ked tolerujeme ich spochybnovanie), diskutovat o postaveni a ulohe papeza (napr. v ramci ekumenizmu), co sa dnes deje.
A ano, som presvedceny v postupny navrat oddelenych bratov v Europe spat do jedneho ovcinca Panovho, navrate ku katolikom, co je krasne