Karol Sidor patrí k mladej slovenskej generácii, ktorá sa narodila na prelome 19. a 20. storočia a výrazne formovala moderné slovenské dejiny. Bola to generácia plná ideálov a snov, niekedy až rojčenia. Sidor tak ako stovky ďalších mladých ľudí vstúpil do politického života po vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. Samozrejme tak ako každý politik a človek mal svoje pozitíva a negatíva.

Pozitívom bolo, že svoje schopnosti venoval obhajobe svojbytnosti slovenského národa, o ktorú bolo potrebné bojovať aj v podmienkach ČSR. Ako politik Hlinkovej slovenskej ľudovej strany presadzoval samosprávu – autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Usiloval o politické zjednotenie Slovákov za program autonómie a vo svojej dobe pomerne úspešne prekračoval konfesionálne bariéry medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi. Ako pozitívum vnímam Sidorovu všestrannosť. Nebol iba úzko zameraný politik a človek, ale aj dramatik, novinár, redaktor, spolkový činiteľ, organizátor študentského života a v neposlednom rade dobrý a pozorný manžel a otec. Samozrejme, aj negatív bolo dosť. Tie vyplývali jednak z jeho povahových vlastností, ale aj z dobového pohľadu na niektoré politické otázky a problémy.

Sidor inklinoval skôr ku konzervatívnym autoritatívnym systémom, vychádzajúcim z kresťanskej a národnej myšlienky. Istým vzorom mu bolo blízke Poľsko. V tomto smere preňho ako pre slovenského katolíckeho politika bola smerodajná mienka Svätej stolice, ktorá v tom čase odmietala liberálnu demokraciu. Dobovo podmienený bol uňho aj vzťah k Židom, ktorých vnímal skôr ako prekážku v presadení slovenského národa na vlastnom území. Radikálne krídlo HSĽS ho považovalo aj v tomto smere za určujúcu osobnosť. Aj preto sa v krízovom roku 1938 slovenské vysielanie Ríšskeho vysielača Viedeň končilo zvolaním „So Sidorom, proti Židom“. Jeho meno je spojené práve s prípravou prvého „židovského zákona“ na Slovensku. Neskôr, počas svojej diplomatickej misie vo Vatikáne pochopil, že postoj k Židom na Slovensku vyústil do nehumánnej akcie. Za Sidorove negatívum považujem jeho silný egocentrizmus. Sám sa považoval za nástupcu A. Hlinku a v tých, ktorí to spochybňovali videl konkurentov. Za najväčšieho z nich považoval J. Tisa. Práve pri súperení s ním a jeho prívržencami si vyberal autoritatívne prostriedky mimo rámca vtedajších politických štruktúr (Hlinkova garda, Slovenské národné výbory). Práve spolupráca Sidora s Tisom mohla veľmi pomôcť Slovensku v ťažkom období. Verný obraz o Sidorovi a jeho vnútornom svete sa dá urobiť z dosiaľ publikovaných dvoch zväzkov jeho vatikánskych denníkov, ktoré vydal Ústav pamäti národa.

Žurnalista vs. politik

Sidor viac vynikol skôr ako politický žurnalista, než ako klasický politik. Ako žurnalista vystupoval prakticky od roku 1918. Bol novinárom prevažne opozičných novín. Jeho články sa vyznačovali kultivovaným štýlom, upútali vecnosťou a vystihnutím podstaty problému. Možno povedať, že išli pod kožu. V redakcii denníka Slovák sa Sidor cítil vo svojom živle. Jeho novinársky talent sa prejavil v tom, že napísal dva zaujímavé cestopisy – jeden o Poľsku, druhý o Podkarpatskej Rusi. V mnohom suploval aj historikov. Stačí spomenúť jeho knižku o tragédii v Černovej, objemný životopis A. Hlinku, alebo významnú dokumentačnú publikáciu Slovenská politika na pôde pražského snemu. Jeho politické pozície v straníckej štruktúre HSĽS neboli významné, udržoval si ich najmä vďaka šéfredaktorstvu Slováka a úzkymi kontaktmi s mladou generáciou. Nezabúdajme, že noviny boli v tom čase stále najdôležitejším mienkotvorným médiom. Až v roku 1935 ho zvolili za poslanca poslaneckej snemovne v Prahe.

Do vrcholnej politiky sa dostal až v decembri 1938, keď prijal funkciu podpredsedu česko-slovenskej vlády v Prahe a následne, po odvolaní J. Tisu 11. marca 1939, funkciu predsedu slovenskej autonómnej vlády. Pretože bol nepohodlný vtedajšej nemeckej politike, ktorá doňho pôvodne vkladala svoje nádeje, musel krátko po vyhlásení Slovenského štátu odísť ako jeho diplomatický zástupca do Vatikánu. Svoj údel znášal trpko. Uvedomoval si, že je vyradený z politického diania a nemôže sa dostatočne venovať ani žurnalistike. Bol nútený pohybovať sa v diplomatických kruhoch, hoci na to nebol pripravený. Napriek všetkému však urobil veľa pre Slovensko v ťažkých vojnových časoch.

Keď sa povie marec 1939…

Možno ako čitateľ očakávate, že sa v prvom rade rozpíšem najmä o jeho postoji v marcovej kríze v roku 1939, keď ako predseda vlády autonómneho Slovenska odmietol nátlak skupiny nacistov z Viedne na okamžité vyhlásenie slovenského štátu. Sidorovo odmietnutie malo význam v tom, že sa otvorene postavil do cesty Hitlerovým plánom. Na druhej strane Sidor vypadol z vyššej politiky a tým automaticky uvoľnil cestu svojmu rivalovi Tisovi. V tom tkvie aj negatívum jeho rozhodnutia.

Oficiálna slovenská politika, ktorá nemohla byť iná ako pronemecká, sa totiž v osobe Tisa viac spojila s kňazstvom a cirkvou. Pre nacistov bol radikál a laik Sidor prijateľnejší než umiernený kňaz Tiso. Sidor si to uvedomoval. Bola to jedna z jeho životných dilem, ktoré mali priamy dosah na Slovensko. V apríli 1939, teda mesiac po vyhlásení samostatnosti Slovenska sa v liste svojmu priateľovi, novinárovi Konštantínovi Čulenovi zveril: „Keby v tú osudnú noc so mnou hovorili Nemci ako sa patrí hovoriť s ministerským predsedom Slovenska, a keby neboli hovorili tak ako keď mašingver strieľa, možno ja by som bol letel do Berlína a možno by som bol aktívny býval pri vyhlásení neodvislosti Slovenska. Takto mne ostala najtrápnejšia úloha: starať sa o hladké vyhlásenie samostatnosti.“

Dôležité bolo Sidorove rozhodnutie ostať verným veci slovenskej štátnej samostatnosti a širšie uvažoval nad stredoeurópskom federáciou. Odmietol všetky ponuky E. Beneša a jeho exilovej vlády, aby prešiel na druhú stranu ako zástupca slovenských katolíkov. Osobne to považoval za zradu. Pritom bolo známe jeho protinacistické zmýšľanie. Rovnako odmietol ponuku radikálnej skupiny okolo V. Tuku na návrat do slovenskej politiky. Zaujal olympský postoj možno vo vedomí, že príde jeho čas. Ten však neprišiel. Jeho predpoklad, že do strednej Európy sa dostanú vojská západných spojencov skôr ako Stalinova Červená armáda, sa nesplnil. Stredná Európa bola v sovietskej sfére vplyvu. Beneš sa dohodol so Stalinom. Slovenskí katolíci i Sidorová skupina, boli vyšachovaní z možnosti mať dôležité pozície v domácom odboji. Miesto mali len tí, čo sa boli ochotní dohodnúť s komunistami.

Za veľmi dôležité považujem Sidorove rozhodnutie vytvoriť slovenskú exilovú organizáciu pod názvom Slovenská národná rada v zahraničí v roku 1948. Tá sa prihlásila k myšlienke slovenskej štátnosti na demokratických základoch. Sidor svojim umierneným postojom v exile, ktorý vychádzal zo správneho predpokladu stabilizácie pomerov, vytvoril vhodnú bázu pre zachytenie veľkej skupiny slovenského exilu, a to aj tých politikov, ktorí pôsobili na Slovensku po vojne v rámci katolíckeho krídla Demokratickej strany. Sidorov predpoklad o potrebe slovenskej štátnej samostatnosti a súčasne širšej spolupráce národov strednej Európy sa potvrdil.

Róbert Letz
Autor je profesor histórie.