In: Benedikt XVI. (Ratzinger, Joseph): Úvod do kresťanstva. (Výber z myšlienok). Trnava, Dobrá kniha 2007, s. 273-278.

... vyslovme to, kde nás najviac tlačí topánka. Ak si nič nezatajujeme, určite sme v pokušení povedať, že Cirkev nie je svätá, ani katolícka: samotný Druhý vatikánsky koncil presadil, aby sa nehovorilo iba o svätej ale aj hriešnej Cirkvi; ak bol za toto kritizovaný, tak len v tom zmysle, že bol priveľmi zdržanlivý, taký je silný dojem hriešnosti Cirkvi v našom vedomí. … Storočia cirkevných dejín sú také preplnené ľudskými zlyhaniami, že dokážeme pochopiť drsnú víziu Danteho, ktorý videl vo voze Cirkvi sedieť babylonskú smilnicu, a zdajú sa nám celkom pochopiteľné slová parížskeho biskupa Viliama z Auvergne (13. stor.), ktorý sa nazdával, že každý, kto vidí zdivočenosť Cirkvi, musí stŕpnuť. “Cirkev už nie je nevestou, ale divý netvor so zohavenou tvárou.”

Tak ako svätosť, aj katolicita sa nám zdá otáznou. Celistvé Ježišovo rúcho sa nám vidí rozkmásané medzi škriepiace sa strany, jediná Cirkev je rozdelená na mnohé cirkvi, z ktorých si každá viac alebo menej intenzívne nárokuje, že je celkom v práve. A tak sa Cirkev stala dnes hlavnou prekážkou viery. Ľudia v nej dokážu vidieť iba ľudskú honbu za mocou, malicherné divadlo tých, čo v domnienke, že úradne spravujú kresťanstvo, svojím konaním najviac stoja v ceste skutočnému duchu kresťanstva.
Niet teológie, ktorá by mohla čistému rozumu vyvrátiť takéto myšlienky, a naopak, takéto myšlienky nikdy nevychádzajú iba z rozumu, ale aj zo zatrpknutosti srdca, ktoré sa sklamalo vo svojich vysokých očakávaniach a teraz v chorej a narušenej láske cíti iba krach svojej nádeje. …

Cirkev sa vo vyznaní viery nenazýva “svätou” preto, že by všetci jej členovia boli svätými, bezhriešnymi ľuďmi – tento sen, ktorý sa nanovo objavuje v každom storočí, nemá miesto v triezvom svete nášho textu, hoci dojímavo vyjadruje túžbu, ktorá človeka neopustí, až kým skutočne nezíska nové nebo a novú zem, ktoré mu tento čas nikdy nemôže dať. Už tu môžeme povedať, že najostrejší kritici Cirkvi v našich časoch tiež nevedomky žijú z toho sna a preto, že sú sklamaní, s buchotom zamykajú dvere domu a vyhlasujú ho za klamársky. … Svätosť Cirkvi pozostáva v tej moci posväcovania, ktorú v nej napriek ľudskej hriešnosti Boh uskutočňuje. … Nový zákon už nespočíva vo vzájomnom dodržiavaní dohody, ale Boh ho dáva ľuďom ako milosť a zmluva zostáva v platnosti aj napriek ich nevernosti. Nová zmluva je výrazom Božej lásky, ktorá sa nedá znechutiť nehodnosťou človeka ale vždy nanovo sa mu dáva, práve ako hriešnika ho Boh vždy nanovo prijíma, obracia sa k nemu, posväcuje ho a miluje.
Na základe Pánovho neodvolateľného sebadarovania sa Cirkev neprestajne posväcuje a je v nej prítomná Pánova svätosť medzi ľuďmi. Ale je to skutočne Pánova svätosť, ktorá je tu prítomná a vo svojej paradoxnej láske si volí za nádoby svojej prítomnosti špinavé ruky ľudí? Je to svätosť, ktorá ako Kristova svätosť vyžaruje uprostred hriechov Cirkvi. Aká plná protikladov je tvár Cirkvi, v ktorej sa tak často sprítomňuje božské v nehodných rukách … práve vo svojej paradoxnej štruktúre, ktorá pozostáva zo svätosti a hriešnosti, je Cirkev vo svete podobou milosti.

… Ľudský sen o spasenom svete si predstavuje svätosť ako nedotknuteľnosť hriechom a zlom; vždy však pritom zostáva určitý spôsob čierno-bieleho myslenia … Už Kristových súčasníkov pohoršovalo na jeho svätosti to, že jemu práve táto črta odsudzovania úplne chýbala – ani oheň nedovolil privolať na neverných, ani nedovolil horlivcom vytrhať kúkoľ, ktorý ich chcel zadusiť. Naopak táto svätosť sa prejavila práve v jeho spojení s hriešnikmi, ktorých priťahoval do svojej blízkosti, to spojenie bolo také úzke, že sám sa stal “hriechom”, niesol kliatbu zákona na popravu – mal dokonalú účasť na osude márnotratných … On zobral hriech na seba a urobil ho svojím údelom, a tak ukázal, čo je skutočná “svätosť”; nie oddelenie sa, ale zjednotenie, nie súd, ale vykupujúca láska. Nie je Cirkev jednoducho pokračovaním tohto Božieho zostúpenia do ľudskej úbohosti; nie je ona pokračovaním Ježišovho stolovania s hriešnikmi, jeho zmiešaním sa s biedou hriechu, až sa dokonca zdá, že v ňom zaniká? Neobjavuje sa v nesvätej sviatosti Cirkvi, navzdory ľudským očakávaniam čistého, skutočná Božia svätosť, ktorá je láskou, láskou, ktorá sa neudržuje čistou vo vznešenom odstupe, ale zmiešava sa so špinou sveta, aby ju premohla? Nevyplýva z toho, že svätosť Cirkvi nie je nič iné ako vzájomné nesenie si našich bremien, ktoré vyplýva jednoducho z toho, že Kristus ich vzal všetky na seba?

Priznávam sa: Práve táto nesvätá sviatosť Cirkvi je pre mňa veľkou útechou. Veď pred svätosťou, ktorá by bola bez poškvrny a ktorá by na nás pôsobila len tak, že by nás súdila a spaľovala, by človek musel zmalomyseľnieť. A kto môže tvrdiť, že nepotrebuje, aby ho druhí znášali, ba priam niesli? A môže niekto, kto žije z toho, že ho druhí znášajú, sám odoprieť toto znášanie? Nie je to jediná protihodnota, ktorú môže ponúknuť, jediná útecha, ktorá mu zostáva, že znáša iných ako iní znášajú jeho? Svätosť Cirkvi sa začína znášaním a vedie k neseniu, kde však už niet znášania, prestáva i nesenie a existencia, ktorá takto zostala bez opory, môže padnúť do prázdna. ... ku kresťanskej existencii patrí prijať nemožnosť autarkie (sebestačnosť) a vlastnú slabosť. Tam, kde naberá kritika Cirkvi jedovatú horkosť, ktorá sa dnes už stáva žargónom, tam v podstate vždy pôsobí skrytá pýcha. Žiaľ k tomu sa pridružuje i duchovná prázdnota, v ktorej už vôbec nevidno svojráznosť Cirkvi, v ktorej sa Cirkev považuje už iba za istý druh účelového politického útvaru, ktorého organizácia sa pociťuje ako biedna alebo brutálna, akoby vlastná podstata Cirkvi nespočívala mimo akejkoľvek organizácie, v úteche slova a vo sviatostiach, ktoré poskytuje v dobrých i v zlých časoch. Skutočne veriaci nepripisujú priveľkú dôležitosť boju o reorganizáciu cirkevných foriem. Žijú z toho, čo Cirkev skutočne vždy je. A keby sme chceli vidieť, čím Cirkev naozaj je, museli by sme ísť k nim. Lebo Cirkev nežije najintenzívnejšie tam, kde sa organizuje, reformuje, riadi, ale v tých, čo jednoducho veria a v nej prijímajú dar viery, ktorý sa im stáva životom. Iba ten, kto skúsil, ako navzdory nestálosti svojich služobníkov a foriem Cirkev dvíha ľudí, ako im dáva nádej, vlasť, ukazuje cestu do večného života – iba ten, čo toto zažil, vie, čo Cirkev bola a je.

Tým sa nechce povedať, že by malo všetko zostať po starom a že všetko treba znášať tak, ako to je. Znášanie môže byť aj veľmi aktívnym prístupom, zápasom o to, aby sa Cirkev sama stávala čoraz viac znášajúcou a nesúcou. No Cirkev nežije inak ako v nás, žije zo zápasu hriešnikov o svätosť tak, ako prirodzene žije tento zápas z Božieho daru, bez ktorého by nemohol jestvovať. Ale tento zápas prinesie ovocie a osoh iba vtedy, ak bude oživovaný duchom znášania, skutočnou láskou.
... Zatrpknutosť, ktorá iba rúca, sa sama odsudzuje. Buchnutie dverami síce môže byť znamením, ktoré vyburcuje tých, čo sú vo vnútri. Ale ilúzia, akoby sa v izolácii dalo budovať viac ako vo vzájomnom spoločenstve, zostáva iba ilúziou práve tak, ako predstava Cirkvi „svätých“ namiesto „svätej Cirkvi“, ktorá je svätá, lebo Pán jej bez zásluhy dáva dary svätosti.