Mráz vládne. Nič nové za posledné dni.
Nadvláda mrazu má zdanie trvácnosti. Kto ho pocíti, ako keby už nič iné ani nepoznal.
Chlad je nedostatkom tepla.
Jeho prítomnosť sa teda nedá ani nazvať existenciou. Je, a pri tom nie je.

Rád sa prechádzam porpi našom jazere. Žijem v Neninciach, malilinkatej dedinke na južnom pohraničí. Jazero v mraze na prvy pohlad zaniklo. Stiahlo sa do útrob zeme, ako keby ani nebolo jestvovalo.
Ale je tam. Viem to. Každý v dedine to vie.

Mráz vládne a budí zdanie, že jeho vláda je trvalá.

Prihováral som sa dnes ľuďom v okolí.
Zaujímalo ma, aké teplo považujú za najdrahšie.
Jednoznačne v tomto mrazivom dni vyhralo teplo z plynového kúrenia.

Ale to, čo vidím ma presvedčilo, že dnes u ľudí vyhráva iné teplo - ľudské teplo.
Pred pár týždňami som mal tú česť zapadnúť v snehovej búrke. Spolu so stovkami vodičov som zažil ako dokáže mráz a vonkajší chlad rozprudiť srdce a rozohriať ho pre druhého človeka.
Dnes som na svojich susedoch zažil to isté. Čím tuhšie mrazy, tým častejšia pozornosť voči maličkostiam, ktoré potešia.
Susedky sa čakajú pred kostolom, aby spolu prešli tých pár zľadovatelých metrov - ruka v ruke. V obchode sa predavačka pýta každého zvlášť: "zima, však?" a dovoli ľudským iskierkam prebehnuť z človeka na človeka.

Myslím, že mráz nám vonku vládne, aby nás naučil
ako ľudí zohrievať s r d c o m ...