Svet reálny a svet virtuálny. Možno preto, že človek má dve oči. Žiaľ, nie také ako chameleón.

Kým v reálnom svete je priateľov a slov „mám ťa rád“, či „páči sa mi to“ ako šafránu, v tom virtuálnom kvitnú ako lúčne kvety. Množia sa prázdne, až úplne nezmyselné statusy, narcistické fotky, či informácie z osobného súkromia.
Nemálo užívateľov sociálnej siete Facebook trávi pri počítači množstvo času. Sedia, čakajú, strúhajú úsmevy, ktoré nevidieť rovnako tak, ako nevidieť ani skutočnú tvár ich „kontaktov“.

Ráno pribudne nezmyselný status a celý deň čaká, že sa niekto ozve s ešte nezmyselnejšou odpoveďou. Vynaloží silu na presun myši k tlačidlu Páči sa mi to. Samozrejme, že vynaloženú silu získa z 350 gratulácii, dvadsiatich bezpochyby úprimných komentárov pod fotkou a piatich otvorených oknách na čete. Je dôležité aspoň občas prevetrať pridaného kamaráta a utužiť svoje elektronické priateľstvo.
Veď kde inde sa tešiť zo záujmu o svoju osobu, keď nie na Facebooku? Na ulici sa z poctivo vybudovaného virtuálneho vzťahu dá akurát plakať. Hlavy sa akoby automaticky odvrácajú. Slová „ahoj“ a „čau“ ostávajú uviaznuté v hrdlách.
Čakať otázku „Ako sa máš?“, je viac ako naivné. Je úplne nepotrebná. Veď to sa priateľ dozvie z poctivo aktualizovanej nástenky. „Som na káve.“ „Je mi zle.“ „Banán, či jablko?“ „Udobriť sa, či ostať pohádaní?“

Veľká škoda, že chýba i funkcia Objať, či Pohladiť. Možno by sa dali všetky ľudské potreby vykonávať v pohodlí a teple domova.

Mário Šmýkal