Môže kresťan súdiť (rozhodnutie) druhého človeka?
V spojitosti s rozhodnutím môjho rehoľného spolubrata Jána Krstiteľa Mariána Balázsa OFM sa vynorilo viacej otázok. Na niektoré z nich by som chcel reagovať.
Prvou je otázka, či kresťan môže súdiť druhého človeka. V Novom Zákone nachádzame viaceré vyjadrenia, ktoré kladú kresťanovi na srdce, aby nesúdil druhého človeka. Známe je Ježišovo „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7, 1). Druhé je od sv. Pavla: „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc“ (1Kor 4, 5). A napokon tretie, ktoré ešte uvediem, je od apoštola Jakuba: „Kto osočuje brata, alebo svojho brata posudzuje, osočuje zákon a posudzuje zákon. Ale ak odsudzuješ zákon, nie si plniteľ zákona, ale sudca. Jeden je zákonodarca a sudca, ktorý môže spasiť i zahubiť. Ale kto si ty, že súdiš blížneho (Jak 4, 11-12). Z uvedených vyjadrení Písma vyplýva, že súdiť človeka, kresťan nemôže, lebo sotva pozná úmysly konajúceho; a svojím súdiacim postojom by sa v konečnom dôsledku mohol ukázať ako porušiteľ zákona lásky.
Na druhej strane však, to isté Písmo kresťana nabáda, aby „skúmal duchov“. Apoštol Ján vo svojom Prvom liste píše: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha“ (1Jn 4, 1). Tiež apoštol Pavol hovorí, že kresťania – ktorí majú v budúcom veku súdiť svet i anjelov - majú byť v tomto čase schopní súdiť „veci všedného dňa“ (porov. 1Kor 6, 1-5). Apoštol sa tiež sťažuje na akéhosi Kováča Alexandra, ktorý mu „spôsobil veľa zlého“. Timoteja, ktorému list píše, pred ním varuje slovami: „Aj ty sa ho chráň, lebo veľmi odporoval našim slovám“ (porov. 2Tim 4, 14). Ako by to mohol hovoriť, keď by predtým nesúdil jeho zlé správanie? V liste Efezanom apoštol Pavol píše: „Skúmajte, čo sa páči Pánovi, a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy, radšej ich odhaľujte“ (Ef 5, 10-11). A Timotejovi Pavol radí takto: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2Tim 4, 2). Z uvedených textov vyplýva, že kresťan smie súdiť správanie iného človeka. Ba za určitých okolností musí voči posudzovanému človeku aj, prinajmenej slovne, vystúpiť. Katolícka morálka tento postoj prevzala do skutkov duchovného milosrdenstva, keď hneď za prvý skutok tohto milosrdenstva považuje „napomínanie hriešikov“. Áno, napomenúť hriešnika - po predchádzajúcom morálnom súde jeho hriešneho správania - je skutkom lásky k blížnemu (na prvom mieste k napomínanému).
So správaním súvisí rozhodnutie, resp. mu predchádza. Iba Boh dokáže vidieť do všetkých zákutí mysle a srdca človeka, ktorý sa rozhoduje vykonať nejaký krok vo svojom živote. Ale môžeme čo-to posúdiť i my ľudia. V prípade Jána Krstiteľa Balázsa sa jedná o rozhodnutie „odchodu z kňazstva a rehole“. Tomuto rozhodnutiu však predchádzalo iné rozhodnutie – a to definitívne rozhodnutie pre Bohu zasvätený život a kňazskú službu.
Budem sa venovať len rozhodnutiu zasvätiť svoj život Bohu slávnymi sľubmi, ktoré brat Ján zložil pred 15 rokmi (tomu predchádzala 5-ročná príprava). Vtedy sa slobodne a vedome rozhodol, že seba samého odovzdáva Bohu a Cirkvi v konkrétnom spoločenstve, v reholi Menších bratov – františkánov. Sľub daný Bohu je človek povinný splniť na základe čnosti nábožnosti. Keď sľub skladal mal 30 rokov. Bolo to rozhodnutie dieťaťa, alebo už dospelého muža? Bolo to rozhodnutie človeka vo vývoji, ktorý ešte nepoznal seba, nevedel, čo nasledovanie ukrižovaného Ježiša Krista so sebou prináša, a až teraz, ako muž pomaly v Abrahámovom veku už definitívne spoznal seba i svoje miesto v živote? Konečne sa mu teraz podarilo vyhrať dlhotrvajúci vnútorný boj, keď opustil spoločenstvo, ktoré – ako sa mu zdá – ho nechápalo a bránilo mu rozvinúť jeho schopnosti a vlohy?...
V duchovnej literatúre sa hovorí o „rozlišovaní duchov“. Je veľa miest, ktoré hovoria o tom, že dotyčný rehoľník (mních), ktorý sa rozhoduje urobiť takýto závažný krok, aký urobil môj brat Ján, môže byť podvrhom zlého ducha. A je zaujímavé, že zlý duch vtedy vykresľuje doterajší spôsob života ako neznesiteľný, nezmyselný či pomýlený, našepkáva pokúšanému, že bude nielen preňho, ale aj pre iných prospešnejšie, keď doterajšie miesto, spoločenstvo, opustí a pôjde za hlasom, ktorý sa momentálne ozýva v jeho vnútri. Skrátka mu duch hovorí, že musí zmeniť pôvodné rozhodnutie, ak chce uniknúť svojej mentálnej, duchovnej a vôbec ľudskej záhube. Skúsení duchovní učitelia vtedy radia uplatňovať zásadu: „agere contra“ – konať proti týmto momentálnym hlasom a zotrvať pri pôvodnom rozhodnutí. Tieto zápasy poznajú mnohí manželia, ktorí sú unavení z dvadsaťročného spolužitia s tými istým partnerom, v tej istej domácnosti, z činnosti, ktorá sa viac-menej nemení, z opakujúcich sa problémov a konfliktov a chýb, ktorými ten druhý disponuje.
Na záver vyjadrenie Zakladateľa našej Rehole; nachádzame ho v tzv. Treťom napomenutí, ktoré hovorí „O dokonalej poslušnosti“ (uvádzam ho preto, lebo jeden z troch sľubov, ktoré rehoľník skladá, je sľub poslušnosti):
„Pán v evanjeliu vraví: ´Kto sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom´(Lk 14, 33). ´Kto by si chcel svoj život zachrániť, stratí ho´(Mt 16, 25). Všetko, čo má, opúšťa a stráca svoj život ten človek, ktorý seba samého celkom vydá na poslušnosť do rúk predstaveného. A to je pravá poslušnosť, ak vie, že čokoľvek robí alebo hovorí, že to nie je proti vôli predstaveného, len keď to, čo robí, je taktiež dobré. A ak niekedy podriadený vidí niečo, čo by pre jeho dušu bolo lepšie a užitočnejšie než to, čo mu prikazuje predstavený, nech to, čo poznal, prinesie Pánovi dobrovoľne ako obetu a nech sa snaží starostlivo vykonať to, čo si praje predstavený; lebo to je pravá poslušnosť plná lásky, ktorá sa páči Bohu a blížnemu slúži na spásu.
Keď by však predstavený prikázal podriadenému niečo, čo je proti jeho svedomiu, nech od neho neodíde, i keď ho nemôže poslúchnuť. A i keď by si naňho preto (predstavený) zasadol, nech ho kvôli Bohu tým viac miluje. Lebo kto skôr znesie prenasledovanie, než by odišiel od svojich bratov, ten zostáva v pravej a dokonalej poslušnosti, pretože ´kladie svoj život za svojich priateľov´(Jn 15, 13).
Je totiž mnoho rehoľníkov, ktorí pod zámienkou, že majú lepší názor než je to, čo im predstavený prikazuje, ´obzerajú sa späť´(Lk 9, 62) a vracajú sa k tomu, čo vlastnou vôľou odvrhli (Prís 26, 11). Tí sú ako vrahovia, pretože svojím zlým príkladom zahubia mnoho duší.“ Toľko svätý František Assiský o dokonalej poslušnosti.
Stredoveké myslenie? Duch Boží predvídal, že „príde čas, keď neznesú zdravé učenie“ (2Tim 4, 3).
V slovách, ktoré som napísal je možno skrytý dôvod niektorých ostrejších reakcií zo strany tých, ktorí Jánovo Krstiteľovo rozhodnutie neodobrujú, ktorí ho súdia. Láska totiž nevylučuje „meč“ a „rozdelenie“, ba ho predpokladá (porov. Mt 10, 34). Tolerancia, ktorá rešpektuje akékoľvek rozhodnutie každého človeka, je skôr ovocím relativizmu, neznalosti, ale tiež mentality človeka postmodernej doby, ktorý momentálne (zdanlivo a samé o sebe správne a dobré) riešenia kladie nad riešenia a rozhodnutia trvalé (ktoré sa v súčasnej chvíli môžu javiť ako neproduktívne a škodiace človeku i svetu). Nuž, ale to sme už pri tajomstve Kristovho kríža, ktorý sa rehoľník rozhodol vziať na seba; cez ktorý jediný sa kráča k sebaposväteniu a konečnej spáse celého ľudstva. Toto je však sústo, ktoré dokáže stráviť len veriaci a evanjeliový človek.
- zobrazení: 2237
- Pre komentovanie sa prihláste alebo zaregistrujte.
- Blog používateľa Páter Gabriel OFM





Komentáre
Zamyslenie, alebo kto si bez viny...
Páter Gabriel, nedejú sa takéto rozhodnutia pod vplyvom tlaku zo strany spolocenstva, ktorý sa stáva neúnosným? Nie je tu veľa takých vecí ako prílišná dominancia vedúcich, autoritárstvo, potieranie názorov iných, nezmyselné príkazy, zákazy, nariadenia, obmedzenia, nepochopenie, chýbajúci dialóg... Myslím, že vina je vždy na dvoch stranách, viacerí by si mali spytovať svedomie. Myslím si, že mladý človek to ešte zvláda, s pribúdajúcimi rokmi je to stále ťažšie. Kristov kríž mal zmysel, ... aby sme my mohli žiť, tie naše, často nezmyselné a nič neriešiace kríže, ktoré nám častokrát pripravujú naši partneri, alebo predstavení, nás dokážu zabíjať. Neverím, že stačí povedať "TRP" - budeš mať účasť na Kristovom utrpení - a vec je vyriešená. Nie je to alibizmus tých, ktorí pochybili a nik ich nesúdi? Ježiš, ako ho poznám ja, je spravodlivý. Vieme určite ukázať na toho, koho by odsúdil ON?
"učte sa odo mňa"
Milá sestra Daška, evanjelium je odpoveďou na reálny svet. A jeho výzvy adresované človeku, ho majú uchrániť od ilúzií a sklamaní, od toho, čo ľudová múdrosť poučená toľkokrát opakovanou skutočnosťou vyjadrila v slovách "z blata do kaluže". Keď počujeme Ježiša hovoriť "moje bremeno je príjemné a ľahké", nemáme pri pohľade na jeho kríž chuť rozhorčene zvolať: "Ježiš, čo to hovoríš?!"... Kam až siaha zmysel Ježišových slov: "Ja som život, pravda...."?
vina je vždy na dvoch stranách?
Daska, dovolim si nesuhlasit s tvojim nazorom "Myslím, že vina je vždy na dvoch stranách, viacerí by si mali spytovať svedomie." Pretoze ak vstupujem do zasvataneho zivota, volim si "partnera", (lepsie povedane to skor On si vybral mna), ktoremu chcem odovzdat svoj zivot. Tym "partnerom" je Kristus a nie komunita, predstaveny ci niekto iny. Jemu davam svoj zivot. Preto nesuhlasim s tymto tvojim nazorom.
Pax et bonum
Jednoducho vyhlásiť, že reohľný stav nie je o komunite...
mi znie neuveriteľne. Chápem (a myslím, že veľmi dobre) tú mystickú časť rehoľného záväzku, no tvrdiť, že odovzdávam život Kristovi akosi bez komunity, či predstaveného je minimálne zaujímavé. A s tým zas nemôžem súhlasiť ja. SERPENTÍNOS
Dobrý článok, ale...
Ako som poznal činnosť pána Balázsa, jeho rozhodnutie odísť z rehole a kňazstva malo istú predohru. Balázs už roky predtým sa nesprával tak, ako by sa mal podľa mňa ako správať ako duchovná osoba, písal nie najlepšie politicky ladené články do svetských časopisov. Pokiaľ viem, mal liberálne postoje. Čo na to robili jeho predstavení? Nič alebo sa ho snažili usmerniť? Ak ho neusmerňovali, nenesú za neho aj oni svoju zodpovednosť?
...
To, ako sa rozhodol Krsťo je na jeho svedomí. Čo to spraví s nami?
Sú dve možnosti - buď nás to povzbudí vo viere alebo naopak znechutí.
Ale vždy to záleží len od nás, ako sa k tomu postavíme.
Zranenia z cirkvi
Osobne nepoznám p.Balázsa, ani neviem nič o pozadí jeho rozhodnutia. Popísala som moje osobné pocity z cirkvi, kde mi najviac absentuje vzájomná láska, ľudská dôstojnosť, poruzumenie... Kresťania si dokážu ubližovať ešte viac, ako ľudia zo sveta. A dajú tomu ešte "svätú" nálepku. Je strašné, keď odchádzajú tí, ktorý mohli byť soľou, pretože to zachádzanie už nemohli vydržať. (Myslím tým hlavne laikov). Kostoly na Slovensku sú stále plné, preto nikomu nechýbajú. Páni farári sú nekritizovateľní, majú väčšiu imunitu ako toľko kritizovaní poslanci. Nerobil sa prieskum o zraneniach z cirvi, ale výsledok by bol alarmujúci. Dá sa s tým niečo robiť?
Vdaka
Uplne sa stotoznujem s obsahom clanku patra Gabriela a dakujem mu za informacie, ktore, myslim si, pomohli viacerym snad aspon trosku pochopit vzniknutu situaciu, resp. trosku sa zorientovat. Je mi uprimne luto kazdeho knaza, ktory sa dobrovolne vzda svojho knazstva, uzasneho a nezasluzeneho daru. Avsak skor ako zacneme odsudzovat Jana Krstitela Balazsa za jeho rozhodnutie, za jeho postoje, radsej sa pomodlime a poprosme Pana, aby mu pomahal, aby ho viedol a aby aj nam pomohol prijat tuto situaciu, ktoru momentalne nechapeme. Ale naozaj musime vsetko chapat? A hned? Pan vie... a my predsa nemusime vsetko vediet, vsetko chapat, mat vsetko pod kontrolou. A osobne si nemyslim, ze odchod jedneho knaza a reholnika rozvrati cirkev na Slovensku, aj ked je to urcite velka strata.
Helena
Daska, aký tlak
Daska, aký tlak spoločenstva v tomto konkrétnom prípade. Nevidím samozrejme kdo kluzúry, ale skôr by som povedal, že JKB mal v poločenstve úctu, keď mohol byť posledné tri roky predstavený v asi najväčšom (?) dome slovenslej františkánskej provincie. Že som s niekým v spore? Ja sa sporím s mojou manželkou už 27 rokov. A v niektoré dni a viac ráz, ale spor neznamená neznesitelné bremeno, či hnev. A ak hnev, na to tu máme západ slnka, aby sme vedeli, že už dosť. Pre spory a konflikty sa neodchádza, iba ak by sa utekalo. PMin
Aj ja si myslím, že by sme
Aj ja si myslím, že by sme Balásza nemali súdiť. Je to jeho rozhodnutie, za ktoré si nesie pred Bohom i sebou samým zodpovednosť.
Azda len tri veci:
Za prvé, osobne cítim ľútosť, že Balász odišiel z rehole i kňazstva. Niektorí mu vytýkajú jeho "liberálne názory"... Nuž, nepoznám osobne Balásza, ale niektoré jeho reakcie v období, keď sa verejnosť rozhodovala či pôjde voliť Gašparoviča, Radičovú alebo voliť prezidenta nepôjde sa mi práve páčili. Teda, bolo mi sympatické, že Radičovú neodsudzoval ako viacerí kresťania, i napriek tomu, že niektoré jej výroky (to pripúšťam) možno neboli najšťastnejšie. Možno aj tie jeho "liberálne postoje" sú darom od Pána - darom, ktorý do spoločenstva vnáša konfrontáciu, debaty, premýšľanie a hľadanie pravdy hlbšie, nielen na povrchu. Každý dialóg je ozdravujúci. Opak dialógu sa ale môže stať predzvesťou tyranie či totality.
Za druhé, pripájam sa k názoru, že Balász dal svoj kňazský sľub Bohu... Ak tento sľub platí naveky, je dokonca trvalejší ako manželský (ktorý smrťou partnera zaniká) - môže človek takýto sľub porušiť a odísť z kňazstva? Nepýtam sa posudzovačne, skôr hľadám odpoveď... A mám pochybnosti.
Pre tieto dve veci ma mrzí, že Balász odišiel, myslím, že je to veľká škoda a nie som si istá, či to bolo správne a dokonca, či to nie je pohoršujúce (a mňa teda hocičo nepohorší). Možno je tento prípad výzvou pre "zasvätených" do veci na zamyslenie - prečo sa to vlastne stalo a či skutočne nebolo iného východiska ako odchod... Hľadanie odpovede však patrí obidvom stranám, nielen Balászovi...
Za tretie: keď už sme pri tej konfrontácii, aj mne sa zdá, že práve tá v cirkvi často chýba... To, že radi nabádame, radi presviedčame druhých o svojej pravde, no názory iných (ak sa priečia našej kresťanskej logike) len veľmi neradi pripúšťame... Ba dokonca sa stáva, že takýchto ľudí berieme ako nepohodlných, ktorí sa pre cirkev ani nehodia... Som kresťanka a voči cirkvi (ktorej som súčasťou) cítim hlboký vzťah. Som však konvertita, vyrástla som v neveriacej rodine, nikto mi nedal vieru do vienka, nesala som ju spolu s materským mliekom... Stretnutie Boha bolo nádherným momentom v mojom živote... ale tá postupná premena, to bol skutočne pôrod, bolestivý, plný kríz a ťažkostí a často nepochopenia od ľudí, od ktorých som tak veľmi potrebovala podporu... Vedia si vôbec tradiční kresťania - ktorí toto nezažili - predstaviť, aké ťažké je toto všetko zažiť? A možno práve darom nás konvertitov je, že hoci sme často komplikovaní a špekulatívni, hoci sa neraz pohybujeme až na rozhraní viery a neviery, predsa sme plní ohňa, hlbokej lásky k Ježišovi a pravdiví - pretože práve my dobre vieme, aké "samozrejmé" je žiť bez Boha, ako ľahko (žiaľ) sa to dá a aký neporovnateľný je to rozdiel, keď človek stretne Boha, tú najkrajšiu Lásku svojho života, tú, ktorá ho očistí, pretvorí a otvorí pre nové obzory, nové dimenzie... A konvertiti sú aj tí, ktorí dôverne chápu neveriacich, veď predsa z nich vzišli, aj im prúdila v žilách ateistická krv...
To nepochopenie neveriacich, malá miera trpezlivosti s nimi, neustále odsudzovanie ich - to všetko mi na nás kresťanoch vadí. Odmietame vidieť ich pohľad, ich skúsenosť, fakt, že oni nežijú v nadprirodzenej milosti a skutočne naše pravdy nechápu. Očakávame, že ľahko nájdu Boha - a ak sa to nedeje, hneď ich za to odsudzujeme... často ľpieme na dogmách a starých pravdách, no nepremýšľame o nich v kontexte dnešnej komplikovanej, zmenenej doby... tým nechcem povedať, že som proti dogmám, v žiadnom prípade! často však mám pocit, že sme ako farizeji, že je pre nás pohodlnejšie držať sa zákona, príkazov a zákazov - než ich vštepovať do sŕdc s tým najdôležitejším príkazom - láskou...
Prepáčte malé odbočenie a úvahu, ale práve ňou chcem vyjadriť, že Balásza považujem za človeka, z ktorého som podobné nepochopenie a necitlivosť voči neveriacim nikdy necítila. Ba myslím, že práve v tomto ohľade môže byť vzorom nejednému laikovi, nejednému kňazovi v našej cirkvi...
Takže aj ja končím s modlitbou v srdci: aby sa cirkev z tohto prípadu poučila v dobrom a aby Marián Balász kráčal po svojej ďalšej ceste vždy len s Pánom a mal odvahu urobiť čokoľvek (a akokoľvek ťažké), čo Boh od neho bude chcieť.
A ktovie, možno je to dobre, že bude práve on radiť premiérke... Možno je to oveľa lepšie, ako by to mal byť povedzme človek, ktorého ľahko zaslepia túžby po peniazoch, vplyve a podobných chorobách...
LuMa
1. Asi Balázsa málo poznáte. Bol "tolerantný", kde sa žiadalo jasné stanovisko a netolerantný, nespravodlivý v odsudzovaní, keď mal mlčať.
Napr. vo Sme 5. 5. 2010 napísal plno odsudzujúcich vecí o arcibiskupovi Sokolovi, napr. že legitimizoval zlo na Slovensku. Nebola to maličkosť, najmä že preto, že jeho tvrdenie neboli podložené. Na druhej strane predtým ako kandidátku za prezidentku podporil Radičovú, ktorá v NR SR hlasovala za pokračovanie potratového zákona, čím jednoznačne legitimizovala veľké zlo na Slovensku. Nemala len zlé výroky, ale aj konanie konanie. To jej však verejne nevytkol naopak, ju verejne podporoval. Mal nejaký veľmi zvláštny dvojaký meter, veľmi prevrátený.
2. Prejavom lásky je plnenie Božích a cirkevných zákonov (v prvom rade ich ducha). A Balázs ako prejavil lásku k blížnym, keď neoprávnene napadal Sokola, Korca či iných predstaviteľov Cirkvi? Tí ľudia majú predsa tiež právo na česť. Žiaľ, Balázs svojou hrubou necitlivosťou svojich oltárnych spolubratov o česť oberal, čo je v rozpore s 8. prikázaním. Treba povedať jasne aj tieto trpké a pohoršujúce veci. Tým Balázs Cirkvi nepomohol, iba ju poškodil. Ak by aj mal pravdu, aj v tom prípade to povedal spôsobom, ktorý je sám osebe zlý. Ak by mal skutočný dôvod na postup voči týmto osobám, mohol dotyčné osoby upozorniť priamo, mohol na to upozorniť nuncia, alebo v prípade oprávnenia aj pápeža.
3. Máte pravdu, že v nás veriacich je veľa starého Adama, tvdosti a hriešnosti. Žiaľ, toho veľa zo starého Adama je aj v kňazovi a rehoľníkovi Balázsovi.
4. Objektívne Balázs nemal nijaký dôvod na odchod.
5. Liberálne postoje, ktorými sa vybočuje z úzkej cesty, vedúcej k spaseniu, nie sú od Pána.
6. Dogmy i staré pravdy sú stále platnými. Aj vo svete platí, že 2+ 2= 4, táto stará pravda nezastaráva, je i bude stále platná.
chápem bratov františkánov
že im je ľúto, keď prichádzajú o brata. Lenže - o brata zrejme došli už skôr, ibaže si to doteraz nevšimli, resp. si to radšej nepripúšťali. JKB bol aj ich blízky a verný druh a priateľ. Ak sami považujú jeho odchod za zradu, ťažko ich utešiť.
Rovnako tento odchod z kňazstva musí byť bolestivý pre všetkých kňazov, i biskupov, ale zároveň to je iste aj nevypovedanou výzvou pre každého kňaza - aj vy chcete odísť? Myslím, že toto je to, čo niektorých kňazov bude iritovať, pretože ich to konfrontuje s tým, prečo vlastne idú cestou akou idú.
No je takáto konfrontácia zlá? Podľa mňa nie je, lebo ich, teda aspoň tých čo vytrvajú, vnútorne očistí a možno i zocelí.
Pokiaľ ide ale o nás ostatných veriacich laikov, tak nevidím žiaden dôvod na odsudzovanie JKB. Odsudzovať (aj keď to neznie práve evanjeliovo) človeka, ktorý poruší večné sľuby, má podľa mňa aké také právo iba človek, ktorý tak isto podlieha večným sľubom. Lebo iba taký človek v skutočnosti vie, čo to znamená žiť ako kňaz, resp. žiť pod bremenom, akokoľvek príjemným a ľahkým, večných sľubov.
Vidím veci mierne optimisticky. Jednak je nutné, aby náš vzťah ku Kristovi bol vzťahom naozaj ku Kristovi samotnému. Aby nás na ceste za Ježišom neopantala náklonnosť k osobám. Žiaľ, často sme ako veriaci opantaní obdivom a priam až závislosťou na nejakom kňazovi, či spoločenstve, alebo bohoslužobnom mieste. Nemá to tak byť. Človek musí byť natoľko slobodný a orientovaný na Pána Boha, že nesmie pociťovať nadmerný smútok z odchodu kňaza, zmeny spoločenstva, či zmeny kostola.
Ak Ti stačí Ježiš, nemôžeš pociťovať znechutenie nad tým, že iní ľudia odpadajú. Resp že nejdú cestou, ktorou si Ty myslíš, že by mali ísť.
Na Balážovom odchode vidím ako pozitívum to, že ten odchod je jediné možné čestné riešenie. Akonáhle totiž kňaz začne rozprávať o "nových výzvach" v súvislosti s ponúknutým miestom v rámci moci tohto sveta, je po kňazovi. Akúže novú, lepšiu a dôležitejšiu výzvu môže dostať kňaz ako tú, čo už raz dostal: "poď a nasleduj ma" ?? Ak niekto, ako to urobil Baláž, ide otvorene za "novou výzvou" - tak nech ide, je to vždy lepšie, ako by ho to malo vnútorne dusiť. Mali by sme sa radovať z toho, že sa veci vyriešili a že nie je jeden ďalší kňaz, čo sa vo svojom kňazstve dusí. Sloboda je najväčší Boží dar a ak niekto, kto túto slobodu ponúkol späť sľubmi Bohu dôjde k presvedčeniu, že chce slobodu naspäť... čo na to tak asi Pán Boh má povedať? Je to to isté, ako keď ti zabočí milá. Jednak je to trápne, ale ešte trápnejšie je pokúšať sa ju získať späť. Ak ťa nemiluje, čo chceš riešiť? Ak kňaz, ale vlastne každý kresťan, nemilujeme Pána Ježiša viac ako všetky výzvy, niet čo riešiť.
Čistenie vo vnútri Cirkvi i reholí je nutné, možno má vyzerať i takto.
Vlastenec
Teda v prvom rade pozdravujem. :))
Máte pravdu, že Balásza málo poznám ako človeka. A nechcem sa ho zastávať, nechcem tvrdiť, že je "svätý". Napokon, nikto z nás nie je svätý, ani Vy, a ani ja. A máte tiež veľkú pravdu v tom, že vo veci, v ktorej s ním nesúhlasíte, vyjadrujete to úprimne a nahlas. Ja som veľa o tom premýšľala a ani mne sa jeho odchod nezdá správny... Ťažko sa k tomu vyjadrovať, keď o tom veľa neviem, nie som zainteresovaná a nie je to ani moja vec. Ale tiež mám pocit, že nech už dôvody boli akékoľvek, musel odísť?... Ale viete, ak jedným z dôvodov boli nedorozumenia v rámci rehole, potom svoj diel viny nesú obe strany... Prepáčte, že to tak tvrdo hovorím, ale myslím si, že v každom konflikte chyba vždy leží na oboch stranách, nielen na jednej... A opakujem, nechcem ho brániť. Poviem však toľko: mne osobne by sa páčila myšlienka, že by premiérke radil kňaz, činný vo svojej službe.
Prečo? Myslím si, že práve naša politika potrebuje vo svojom strede "čistých ľudí, Božiu myseľ", ľudí, ktorí dokážu bojovať s pokušením moci. Veď sa pozrite, čo všetko sa tam deje. Práve kresťania by tam mali vstupovať! A mať za poradcov hoc aj duchovné osobnosti, hoc aj kňazov. Ale kňazov úzko napojených na Ježiša a Jeho milosti... Nevidím na tom nič zlé, práve naopak. V opačnom prípade sa nečudujme... a nečakajme od politiky nič opravdivo duchovné, nič, čo nás kresťanov bude povzbudzovať.
A teraz Vám idem oponovať: čo sa týka Sokola: ku kontroverznej a pre mňa stále nedostatočne vyjasnenej politickej minulosti sa vyjadrovať nechcem. Chcem sa vyjadriť k tomu, ako na mňa ako laika tento človek pôsobí. Zažila som s ním obed v istom užšom spoločenstve. A mala som z neho veľmi nepríjemný dojem, dojem nadradenosti a povýšenectva. Počas celého obeda panovala v miestnosti pomaly stiesnená atmosféra - úplne iný dojem som mala z biskupa Rábeka alebo arcibiskupa Zvolenského. Úplne inak s nami laikmi komunikovali, úplne iná atmosféra pri jedle... Viete, ja nie som žiadna "pokorná ovečka, ktorá padá do mdlôb, keď vidí arcibiskupskú čiapku" - to sa Vám priznám. A nečudujte sa, mňa to totiž nikto neučil. Mňa si kňaz získa tým, aký je, nie svojim titulom. Hlboko si vážim mnohých obyčajných kňazov, ktorí si statočne robia svoju prácu, ktorí sú hlbokí, inteligentní, pokorní, ale aj správne hrdí a sebavedomí, vedomí si svojej dôstojnosti a hodnoty. Mnohí sú pre mňa veľkým vzorom a povzbudením. Žiaľ, pre mňa toto arcibiskup Sokol nestelesňuje. A verte, teraz vôbec nehovorím o iných informáciách (verím, že mnohé z nich nemusia byť pravdivé, pretože ich médiá značne skresľujú), ktoré sa k človeku dostanú - hovorím len o svojich dojmoch z osobných stretnutí so Sokolom. Napriek tomu verím, že je to v jadre veľmi dobrý človek, verím, že mohol byť skvelým Božím služobníkom, že urobil veľa dobrého, poznám ľudí, ktorí na neho spomínajú spred rokov ako na skvelého kaplána... Verím, že prežil ťažký život, ktorý ho v mnohom formoval... Ale v tomto ohľade ak ho Balázs kritizoval, verím, že asi mal dôvod... Tak ako keď spolubratia kritizujú teraz Balázsa, verím, že tiež majú nejaký dôvod... Chápete, je to to isté.
A ešte postreh k tým potratom: neviem, či Radičová hlasovala za potratový zákon, osobne som žiadnu takú informáciu nezaregistrovala. Ale vyslovím svoj názor, s ktorým možno nebudete súhlasiť: viete, ja si tiež myslím, že zákon o zákaze potratov nič nevyrieši. Prečo? Pretože tí, ktorí majú Boží zákon v srdci ho predsa nepotrebujú. Pre kresťanov, ktorí NAOZAJ žijú svoju vieru, pre nich je potrat vražda a pravdepodobne (dokonca aj v prípade znásilnenia a počatia z neho) sa jej nedopustia, navyše, sviatosti dávajú k tomu veľkú silu, to dobre vieme... Ale neveriaci - opäť sme pri nich - platí všetko to, čo som už písala predtým... Oni nevedia tak žiť! Oni nežijú v nadprirodzenej milosti. A hlavne - skúste si to predstaviť - oni necítia nad sebou vyššiu moc. Pre kresťana, ktorý vyznáva Boha a vie, že Boh je vlastne aj Pánom jeho života a že život človeka patrí Bohu - pre kresťana je prirodzené brať dieťa ako Boží dar, na život ktorého nemá právo siahnuť. Ale pre človeka, ktorý považuje za najvyššiu bytosť seba samého - taký človek sa úplne logicky považuje za pána nad nových životom, ktorý v ňom vznikne. Ako takého človeka presvedčíte, že nemá právo siahnuť na život, ktorý v ňom vznikol? Že sa budete odvolávať na Boha, v ktorého on neverí? A takému človeku nezabránite, aby šiel na potrat... Ak tu bude zákon, on pôjde inde, do cudziny, alebo k nejakej pôrodnej babke na čierno, čím ohrozí nielen život dieťaťa ale aj ten svoj...Pre toto mne osobne (a nielen mne) pripadá zákon o zákaze potratov nezmyselný. Pretože potratom aj tak nezabráni a týmto zákonom len docielite, že nás neveriaci ešte viac budú nenávidieť... Takto sa im nikdy nepriblížime, nikdy nedosiahneme, že nám budú chcieť porozumieť...
Myslím si, že my kresťania máme dnes naozaj ťažkú úlohu, svedčiť o našej viere. Ale asi by sme sa mali učiť myslieť viac strategicky, viac diplomaticky, premýšľať, ako svedčiť o našom kresťanstve okrem toho, že ho žijeme skutkami. Lebo to, že my sami nepôjdeme na potrat, je jedna vec. Ale či budeme z pozície kresťanského pohľadu brániť neveriacim - to je už vec druhá... Pretože dnes sa ľudia neriadia pravdou, mnohí ju žiaľ ani nehľadajú. Dnes sa ľudia - individualisti riadia konzumizmom a svojim názorom. Možno preto treba zmeniť taktiku boja... Individualistom a materialistom ťažko vnútite niečo, čomu nerozumejú a ani ich to neláka (bodaj by ich to lákalo, keď im obmedzenia bez prežitej Božej milosti a lásky pripadajú ako nepohodlné jarmo)...
A k tým dogmám... ja súhlasím, že stále platia, bez diskusie. Ale hovorím: nestaňme sa farizejmi. Pretože tí tiež boli verní dogmám, príkazom a zákazom...
Ježiš však prišiel s akousi nadstavbou, či nie?
LuMa
1. Neviem, kto Balázsa obmedzoval, podľa mňa jeho predstavení boli k nemu až nezdravo zhovievaví. Ale keď človek robí chybu, spravidla si ju nepripúšťa, najradšej obviňuje druhého, že on je vinný.
2. Čo sa týka správnosti toho, aby prijal politický úrad a vôbec rozbor jeho kroku, odporúčam Vám prečítať si článok prof. Dudu
http://duda.kapitula.sk/2010/07/bez-emocii-a-racionalne/
3. Sokola, tak ako druhých ľudí, vnímame subjektívne. Má niektoré svoje vrodené vlastnosti, ako každý z nás, ktoré však nie sú podstatné. Podstatné ju, že je to pravoverný a nadpriemerne horlivý duchovný, s ktorým som debatoval tak, ako s inými ľuďmi. Vôbec sa ku mne nesprával povýšenecky, ale milo.
4. Radičová hlasovala za potraty 16. 9. 2008
http://www.nrsr.sk/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasklub&ID=23528
5. Je samozrejme podstatné, aby sme sa mravne správali bez donucoviania, ale to je stav, ktorý sa na tomto svete nikdy úplne nenaplní. Preto spoločnosť ovplyvňuje svoj život i trestami. Skúsme si predstaviť, ako by to vyzeralo u nás, ak by sa netrestali krádeže, lúpeže, podvody, znásilnenia, vraždy atď. Isteže, časť ľudí by ani vtedy nekradla, nevraždila atď., ale život v takejto spoločnosti by nebol závideniahodný pre mravného človeka. Je zistené, že ak sa potraty trestajú, ich počet výrazne klesne, t. j. sa chránia ľudské životy. Ochrana ľudského života (narodených i nenarodených) nie je špecifickou kresťanskou záležitosťou, je mravne záväzná pre všetkých ľudí. Najdôslednejšie ju obhajuje Katolícka cirkev (aj v oblasti eutanázie)- aj z toho vidno jej hodnotu. Je našou povinnosť v rámci našich možností snažiť sa ochrániť tých, ktorí sa nemôžu brániť, aj keď v amorálnych ľuďoch voči sebe vyvolávame nenávisť. A či azda Kristus tento postoj nepredpovedal? Zdá sa mi, že pod vplyvom osvety a modlitieb sa situácia v spoločnosti trochu mení k lepšiemu.
6. Farizeji vyžadovali prísne plnenie nimi vymyslených predpisov od druhých, ale sami neplnili to podstatné, Boží zákon. Sklon obchádzať podstatné veci a vyžívať sa v maličkostiach, byť zhovievavý k sebe a prísny k druhým, je aj v nás. To však neznamená, aby sme brať na ľahkú váhu usmernenia Cirkvi.
Vlastenec
1. K tomu sa neviem vyjadriť, keďže ho tak veľmi nepoznám a ani pomery v reholi. Ale opakujem to, čo poznám predovšetkým z vlastného života i života svojich blížnych (ktorých poznám alebo vidím a pozorujem), chyba vždy leží na obidvoch stranách... My ľudia sme len obyčajní hriešnici.
2. Prečítala som si. Nuž, naozaj nemal odísť, minimálne mal počkať na vyjadrenia Cirkvi v jednotlivých bodoch...
3. Pozrite, každý má právo na svoj názor. A názor každého človeka je vždy subjektívny. Vy máte možno lepšiu skúsenosť so Sokolom. O.k., neberiem Vám to. Ja mám takúto. A úprimne a veľmi subjektívne, naozaj poznám lepších kňazov... A nemusíte súhlasiť, na to máte plné právo.
A ešte jedna vec: nevšimli ste si, akú úctu si dokonca aj u neveriacich získal Ján Pavol II.? A naopak, ako sa neveriaci dívajú na Sokola? A nielen neveriaci, aj veľa kresťanov... Ja si myslím, že to o niečom svedčí... No opakujem, Sokola považujem za dobrého človeka v jadre a verím, že ako kňaz vykonal veľa dobrého. O tom som presvedčená.
4. K Radičovej: pokiaľ tomu dobre rozumiem, v NR sa vtedy hlasovalo za vydanie zákona, ktorým sa ruší zákon o umelom prerušení tehotenstva z roku 1986 v znení z roku 1991. Prečítala som si ho a mne z toho vyplýva to, že tento zákon umožňuje žene rozhodnúť sa pre potrat a lekárskej komisii potrat schváliť či neschváliť, pokiaľ sú či nie sú splnené určité podmienky. Radičová hlasovala proti návrhu zákona, ktorého obsah nepoznám, ale ním by sa teda zrejme zrušilo právo ženy rozhodnúť sa pre potrat...
O.k., takže vyjadrenie: nemyslím si, že Radičová týmto hlasovala za potraty. Myslím si, že tým len zachovala právo žien (podľa mňa najmä nekresťanských žien) môcť sa pre tento krok rozhodnúť. A v tom rozdiel vidím. Vysvetlím ho bližšie v bode č. 5.
5. Podľa mňa je problém v tom, že plod nie je automaticky považovaný za dieťa už od momentu počatia - ak sa nemýlim. Takže ak my kresťania môžeme niečo urobiť, urobme toto: presvečme verejnosť, že plod je dieťaťom už od počatia a jeho zabitie je proste vražda. Pretože ak sa nemýlim, ani všetci doktori sa v tejto otázke nezhodujú. Takže stále je to najmä vec svetonázoru. A pokiaľ je to tak, potom neveriacich o zákaze potratov nepresvedčíte. A uvedomte si jedno: v tejto spoločnosti žijú aj nekresťania. A im nemôžeme vnucovať naše presvedčenie. Nemáme právo im vnútiť zákon o zákaze potratov. Nemáme právo, i keby sme tisíc krát mali pravdu. Žiaľ. A nemáte pravdu, keď tvrdíte, že potraty klesajú len zákazmi. Ja som nedávno počula informáciu, že v posledných rokoch potraty klesajú - a pritom zákon o zákaze potratov neexistuje.
Nehovorte tak, prosím Vás... Ak budeme mať takýto prísny prístup všetci, naozaj sa s neveriacimi nikdy nezídeme...
Hovorme s nimi, hádajme sa s nimi, presvečme celý svet, že plod je dieťaťom, človekom od začiatku. Ale prosím, netlačme ich zákonmi. Verte, nezískame tým nič, len stratíme... Ak ich však naopak získame pre našu vec, možno v konečnom dôsledku ušetríme viac životov...
Viete, práve to je to: mne osobne nejde o to len niečo hovoriť. Mne ide o to v niečom uspieť, presadiť to. Práve pre tie nenarodené životy. Preto nesmieme byť ako barany, ktoré len bijú rohmi o stenu a pritom ich snaha neprináša ovocie... Musíme byť niečo viac, musíme uspieť v tejto veci, ak nám o ňu naozaj ide...
Preto stále hovorím o pochopení neveriacich a o dôležitosti stratégie... Nespúšťajme z našich názorov, len zvoľme strategický spôsob, ako o nich presvečiť druhých... Musíme presvedčiť ich srdcia a mysle, inak ich nepresvedčíme...
6. Súhlasím.
LuMa
1. Chyba nie je vždy na oboch stranách.
2. Verejnosť si nevytvára názor na danú osobu podľa vlastnej skúsenosti, ale podľa toho, ako ju médiá predstavia verejnosti. Väčšina našich médií prevracia skutočnosť, z poriadnych ľudí urobia darebákov a naopak. Voči Sokolovi bola vedená mimoriadne intenzívna znevažujúca kampaň.
3. Radičová hlasovala proti návrhu zákazov potratov, ktorý predložil poslanec Gabura.
4. Ochrana nenarodených detí nie je len vec Katolíckej cirkvi, je to povinnosť spoločnosti. Katolícka cirkev je najvplyvnejšia ustanovizeň, ktorá sa postavila na ich ochranu. U nás je prakticky jediná. V pravoslávnych krajinách sa za ich ochranu stavajú pravoslávne cirkvi, z iných náboženských spoločenstiev skupiny, aj jednotlivci. Dokonca aj niektorí ateisti sú za ich ochranu. Úlohou Katolíckej cirkvi nie je získavať popularitu, ale viesť ľudí k spáse. Keď ľudia blúdia, snaží sa ich na to upozorniť. Ja som nenapísal, že tento problém sa vyrieši len zákazom. Ale je to pomerne účinný prostriedok na záchranu životov. Keď boli zakázané, v USA ich bolo asi 100 000 ročne. Po zrušení tohto zákazu ich počet vzrástol viac ako 10 násobne. Osobne si myslím, že najúčinnejším prostriedkom sú modlitby a obety. Ak sa raz potraty zakážu, najviac sa aj na tom budú podieľať tieto prostriedky. Samozrejme, veľmi dôležitá je aj osveta do verejnosti.
Vlastenec
1. K tým chybám: viete, pripomína mi to presne to, čo sa hovorí o hriechu: hriechom nie je len robenie zla, hriech páchame aj vtedy, keď nekonáme dobro... Takže našou chybou nemusí byť nejaký konkrétny nesprávny skutok. Chybujeme aj vtedy, keď niečo dôležité niekde zanedbáme...
Vrátim sa k Balázsovi: V tomto smere - ak bol páter Balázs ozaj tak „liberálny“ a správal sa už dlhšiu dobu nesprávne - si kladiem otázky: prečo ho neodhovoril od takej cesty jeho duchovný vodca, spovedník a ako ho formoval? Veď také zmýšľanie sa u Balázsa muselo prejavovať celé roky... Ako na neho pôsobili dlhé roky jeho spolubratia či nadriadení? A pokiaľ bol takým dlhú dobu, ak je skutočne liberálom, prečo ho vôbec rehoľa prijala? Prečo mu cirkev umožnila kňazské večné sľuby? Veď koľkí sa do kňazského stavu nedostanú, pretože z nejakého dôvodu nie sú uznaní za vhodných pre túto neľahkú službu a cestu...
Zdôrazňujem, že nekritizujem, len premýšľam v širších súvislostiach. A preto aj trvám na tom, čo som povedala: ak máme na mysli ľudské spoločenstvo, ktoré Balázsa sprevádzalo, nehovorte mi, že nikto z nich neurobil nikdy ani tú najmenšiu chybu...
To by bolo veľmi odvážne tvrdenie.
Pokiaľ však máte na mysli jeho Partnera, ktorému zasvätil svoj život – v tom prípade s Vami súhlasiť musím a rada... Boh skutočne a jedine Boh nerobí žiadne chyby. My ľudia áno, či sa nám to páči alebo nie...
2. Prepáčte, ale čo je to verejnosť? Všetci a nikto. Ja hovorím o sebe a svojej vlastnej skúsenosti, na základe ktorej som si utvorila svoj názor. Nepotrebujem k tomu nejaké hlúpe a povrchné médiá! Každý človek, ktorý má čo len trochu inteligencie predsa dnes dobre vie, aké dnešné médiá sú! A že im netreba všetko veriť.
A napokon azda len toto: Ľudia Balázsa za jeho odchod kritizujú. No kladú si vôbec otázku, prečo to urobil, čo ho k tomu viedlo? Veď to rozhodnutie muselo byť ťažké! A u nás na Slovensku, kde ľudia „radi vidia smietku v očiach druhých, hoci to brvno vo vlastnom oku nebadajú“, u nás je to o to ťažšie!
Mňa táto situácia privádza k zamýšľaniu, čo nám ňou Boh chce povedať... Kladiem si otázku, či skutočne na Balázsových názoroch nie je aspoň zrnko pravdy a či my ostatní nie sme príliš pyšní, aby sme to uznali... A pokiaľ by to zrnko pravdy ozaj bolo prítomné, ba viac než len zrnko... Ak by to tak bolo, potom si vravím, že ak taký človek odchádza zo spoločenstva a vystavuje sám seba osočovaniu a opovrhnutiu istej časti verejnosti – ako sa asi musel cítiť, že zvolil tak radikálne a nie najsprávnejšie riešenie...
Na druhej strane, čo je najsprávnejšie riešenie? Myslím, že to je medzi ním a Pánom a chcem veriť, že Balázs si túto cestu s Bohom vykomunikoval... A my ostatní by sme sa mali za neho veľa modliť, aby šiel vždy po správnej ceste a s Bohom...
Zakončím svoje slová citátom z Pavlovho prvého listu Korinťanom, citátom, ktorý mi je blízky: „...Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal...“ 1 Kor 9, 19-23
Nebudem vypisovať celú časť, ale určite ju poznáte. Keď som si ho včera znovu čítala, uvedomila som si, že Pavol neopisuje túto myšlienku len jednou vetou. Nie, je dôraznejší a vymenúva (pre Židov stal som sa akoby Židom..., pre tých, čo sú pod zákonom..., pre tých, čo boli bez zákona..., pre slabých,...).
Myslím, že Pavlovi záleží na tom, aby sme pochopili jeho túžbu zblížiť sa s človekom, vytvoriť s ním určité spoločenstvo, kde panuje dôvera, bratskosť, úcta – a že v takom spoločenstve je možné si človeka získať, získať pre evanjelium, o ktorom hovorí v tejto časti listu v poslednej vete... Don Bosco vravieval, že ak si vychovávateľ chce získať svojich mladých, musí im dať pocítiť, že ich opravdivo miluje – a teda, musí sa im snažiť porozumieť, poznať ich plány, túžby, vlastnosti, ich osobnosť, musí im byť úprimným priateľom i radcom a vždy chcieť len ich dobro...
Presne taký bol aj Ježiš. Prišiel a hovoril o Božom kráľovstve. A pritom žil s ľuďmi, zúčastňoval sa ich života, ich osláv, radostí i smútkov, liečil ich choroby, poznal ich túžby a sny... A prišiel kvôli hriešnikom. Nekázal v prekrásnych chrámoch, kázal často vonku a chodil do príbytkov k hriešnikom, do špinavých brlohov, kde veru stretol rozmanitú spoločnosť... A všetko toto robil s veľkou láskou.
Táto láska, táto túžba poznať človeka, jeho vnútro, jeho svet, jeho túžby – to je to, čo mi na nás kresťanoch veľa krát chýba. Akí krátkozrakí sme! Ako radi si namýšľame, že len my sme dokonalí a tí ostatní nie... Nechceme poznať životy tých druhých, no pritom si akosi nevedomky osobujeme právo ich súdiť, ak nekonajú podľa nášho zákona... Nepripomína vám to niečo, niekoho?
Aj Ježiš prišiel a bol iný, v mnohom iný ako židia... Bol Bohom a židovskí kňazi to nepoznali, pretože chceli všetko určovať len mierou zákona...
Ak je teda Balázs vinný, ak jeho názory sú nesprávne a mimo, potom sa modlím, aby naozaj stretol Pána, aby našiel pravdu a v dobrom sa zmenil...
Ak je však vo svojich názoroch pravdivý, potom je možno niečo ako prorok - veď aj tí boli nepochopení práve svojimi najbližšími... Či to v určitom smere neplatí aj pre Ježiša?
Ak je teda prorok, modlím sa, aby sme sa my kresťania naučili vidieť a cítiť z takýchto prorokov Božiu pravdu a aby sa za nich modlili, aby sme ich počúvali, premýšľali o ich slovách a nenechali ich samých, aj oni sú len ľudia a potrebujú podporu...
Asi toľko.
Balázs
Dotknem sa podstatného predmetu diskusie,a to,či možno alebo nemožno súdit počin M.Balázsa vystúpit z rehole františkánov,kňazstva a ako som sa dodatočne dozvedel,údajne požiadal i o zrušenie celibátu a stat sa šéfom poradcov predsedníčky vlády SR.Katolícka cirkev ústami svojho hovorcu vyslovila nad týmto počinom menovaného ľútosť.Páter Gabriel pripúšťa tento čin a s tým spojené následky verejne hodnotit,príp. súdit,aj ked sám zretelne nevyslovil svoj postoj.Upresním,že nechcem súdit M.Baláža,ale jeho postoje,ktoré dlhodobejšie verejne prezentoval v médiách a ktoré privádzali do rozpakov mnohých kresťanov-katolíkov.Osobitne ma zaráža fakt,že ako "teologicky mysliaci" človek,ako sa sám označil aj pre budúcnosť,spriahol sa s liberalizmom a jeho predstaviteľkou.Zaujímavé,že sa nestal služobníkom KDH alebo inej kresťanskej inštitúcie,ale dal sa do služieb ideového prúdu,ktorý je nepriateľský kresťanstvu a osobitne katolíckej cirkvi.Preto súhlasím s diskutujúcim,či je za čím ľutovať,podobný skutok sa nestal prvý,ani posledný krát a cirkev sa vlastne očistila a vie o koho išlo.Nech sú veci jasné.Preto nemá ani význam ho odsudzovať,konal v súlade so svojím presvedčením,proste takým bol,hoci aj pre jeho spolubratov to bolo prekvapením.Myslím,že viac by svojimi názormi škodil cirkvi keby zostal v ráde a v kňazstve.A hlboké teologické úvahy by som nerozvíjal ani z porušenia jeho večného sľubu chudoby,čistoty a poslušnosti.Všetko kňazstvo a žiaľ i rád františkánov už dávno nežije v chudobe ako ich zakladateľ,prepadli materializmu ako ostatní svetskí ľudia.Osobitná kategória,ktorá si zasluhuje pozornosť,je sľub poslušnosti,Cítim,že otrocké lipnutie na tomto sľube,je široko zneužívané cirkevnou hierarchiou,ktorá tým dusí výmenu názorov pri hľadaní odpovedí na potreby dnešných čias,keď,odpustite mi,obmedzení predstavitelia cirkvi skrývajúc sa za slub poslušnosti pre ich jalovost,sterilitu,udržiavajú staré poriadky, skrývajúc sa za poslušnost Rímu a pápežovi.Pritom ich sám pápež,J.P.II.pokáral pri ich návšteve za absenciu nových myšlienok a neznalost nových teologických myšlienok rozvíjaných v "západnej" Európe.Aby som bol správne pochopený,nie som burič,uznávam,že cnosť pokory by mala byt imanentná nielen duchovnej osobe.A pokiaľ si pamätám,M.Balázs urobil ten skutok ako protest "pre pomery v Cirkvi".Skrátka.M.Balázs zistil,že lepšie poslúži našej spoločnosti,keď sa bude angažovať vo svete ako všeobecný kňaz miesto služobného kňaza.Svoj život vidí ako zmysluplný angažovaním sa v politike.Pre mňa zostáva zatiaľ nezodpovedanou otázka,má sa kresťan angažovat vo verejnom živote,teda v politike,ako nás k tomu nabádajú i cirkevné autority,alebo sa máme k politike obrátit chrbtom.A čo kňazi?Oni nepatria do spoločnosti?Majú,či nemajú sa angažovat v politike?Aký príklad dávajú veriacim laikom?,mnohí sú dezorientovaní a podľa toho aj odovzdávajú svoje hlasy vo voľbách.Má existovat deliaca čiara medzi kňazom a veriacim laikom?Nezdá sa mi to celkom správne,obzvlášť v situácii,keď liberalistické kruhy celkom hmatateľne rozleptávajú kresťanské hodnoty na ktorých stojí kresťanská civilizácia.To je otázka,ktorá čaká na odpoveď.Dúfam,že Boh v pravý čas osvieti tých,ktorí by mali vniesť svetlo aj do týchto sfér zápasu medzi Dobrom a Zlom.
Balázs
Veľmi pekná úvaha, dovoľte mi reagovať.
Keď píšete, že Balázs sa dal "do služieb ideového prúdu, ktorý je nepriateľský kresťanstvu... a jeho predstaviteľke", máte teda na mysli SDKÚ. Či je celé SDKÚ naozaj také, neviem posúdiť a i napriek postojom viacerých jeho predstaviteľov napr. v otázke potratov si nemyslím, že sú apriori proti kresťanstvu, nepovažujem to za tak jednoznačné. Ale k veci. Mám otázku: ak také naozaj je, prečo potom cirkevní otcovia nežiadajú, aby sa táto strana premenovala? Aby sa neschovávala za rúšku kresťanstva? Prečo cirkev túto stranu verejne nekritizuje a mlčí? Veľmi by ma zaujímala odpoveď nejakého biskupa...
Čo sa týka sľubov, ja osobne chápem ich opodstatnenosť, dokonca aj sľubu poslušnosti. Ale súhlasím s vyššie uvedeným názorom, tiež mám zavše pocit, že niektorí predstavitelia cirkevnej vrchnosti ho zneužívajú a bránia svojim kňazom vyjadrovať svoje názory. Áno, je treba istej opatrnosti v cirkvi, aby sme si do nej nezaniesli nekresťanského ducha, ukrytého pod maskou strojenej kresťanskosti. Úplne súhlasím. Ale vieme vždy rozoznať to, čo je už možno od Zlého a "nový vietor", ktorý veje od Ducha Svätého? Veď si spomeňme, ako to bolo s Ježišom... Tiež prišiel s novými vecami a koľko ľudí ho nepochopilo, ba cítilo sa pohoršených! Bojím sa, či vieme vždy dobre rozpoznať duchov a či to vedia aj všetci naši cirkevní otcovia... Pestujme si pokoru, je nevyhnutná. Ale rozlišujme pokoru a obmedzenosť. Buďme pokorní, no nenechajme si od každého "skákať po hlave". Pokora totiž znamená aj láska k pravde. A povedať pravdu - to niekedy vyžaduje veľkú dávku odvahy, ba niektorí nás vtedy označia aj za "drzých", jemne povedané...
Ponúkať iné názory je ozdravujúce, prináša to nové myšlienky, nové diskusie, ktoré predsa nemusia hneď znamenať odklon zlým smerom. Mám pocit, že ľudia všeobecne nejdú do tém dostatočne hlboko... A to platí aj o veriacich a aj o neveriacich. Často sa držíme nejakých schém a akoby sme sa báli myslieť a uvažovať aj v širších súvislostiach, pritom práve to je dôležité. A čím viac človek uvažuje širšie v témach, tým viac vlastne zisťuje, ako všetko do seba zapadá, ako v perfektnej skladačke. Ale ak len vytrhneme veci z kontextov, je to ako neúplné puzzle... Podstata zrazu uniká.
A tiež si myslím, že cirkevní otcovia by sa mali vyjadrovať k politike. Veď politika sa týka nás všetkých! Je o našom živote v spoločnosti, v štáte, v ktorom žijeme, ktorý je našim domovom! Všetci kresťania by sa k nej mali vyjadrovať, laici a kňazi a nielen v krčme. V opačnom prípade sa nečudujme a nerozčulujme, aké pomery tam panujú... A že sa to prejavuje všade, v zákonoch, vo firemnej kultúre, v kriminalite, v hospodárstve, aj v kultúre... Vo všetkom, čo sa dotýka aj nás!
Tým teraz nechcem povedať, že všetci kňazi sa majú povinne venovať politike, to by asi skutočne nestíhali, majú dosť iných povinností. Ale cirkev by nemala brániť tým kňazom, ktorých Pán pre takúto službu, poslanie vybavil aj určitými dispozíciami... Naši duchovní otcovia predstavujú pre spoločnosť istú morálnu autoritu. Preto by ju mali vnášať a prinášať (aspoň občas) aj do života politiky a politikov. Veď to prospeje celej spoločnosti.