V láske vlastníme plnosť všetkého dobra a uskutočňovanie našej najvyššej túžby tiež nie je sebapopieraním. Napokon len skrze lásku sa vraciame k Bohu, premieňame sa na Boha, primkýname sa k Bohu a zjednocujeme sa s Bohom tak, že sa s ním stávame jedným duchom, a ním a skrze neho tu dostávame milosť a vo večnosti budeme oslávení. Teraz láska nenájde odpočinok inde, len v milovanom, a nájde ho, keď bude naplno a v pokoji vlastniť milovaného. Láska, ktorá sama osebe je milodarom, je cestou Boha k ľuďom a cestou človeka k Bohu. Boh nemôže prebývať tam, kde nie je láska. Nič nie je ostrejšie než láska, nič nie je jemnejšie, nič prenikavejšie. Neodpočinie si, pokým svojou prirodzenosťou neprenikne celú silu, hĺbku a plnosť milovaného. Chce byť jedno s milovaným a sama, ak by to bolo možné, chce byť tým, čím je aj milovaný.Teda neznesie, aby niečo stálo medzi ňou a milovaným predmetom, ktorým je Boh, ale dychtivo ide k nemu. Preto si nikdy neodpočinie, kým všetko neopustí a nepríde len k nemu.

Prirodzenosť lásky má zjednocujúcu a premieňajúcu silu, ktorá - nakoľko je to možné - premieňa milujúceho na to, čo miluje, alebo inak - robí milujúceho jedno s tým druhým a naopak. ... Milujúci je v milovanom, keď je s ním zjednotený skrze svoju túžbu a keď chce to, čo chce milovaný, a nechce, čo nechce milovaný. Teší ho, čo teší milovaného, a bolí ho to, čo bolí milovaného. Láska totiž vyvádza milujúceho zo seba (keďže láska je silnejšia ako smrť) a privádza ho k milovanému, aby sa k nemu väčšmi primkol.

Z knihy Alberta Veľkého - O primknutí sa k Bohu