Podla novely zakona o socialnych sluzbach obcan stratil pravo na slobodny vyber poskytovatela (napr. vyber domova dochodcov). Ak neprijme ponuku, ktoru mu da samosprava, nedostane prispevok. Je to spravne?. Na otázku Postoy.sk odpovedali vybrané osobnosti.

Ivan Rončák, politológ: Úlohou štátu je zabezpečiť vzdelanie, nie vzdelávať. Štát má zasahovať len vtedy, keď neštátny sektor nie je schopný túto úlohu zabezpečiť. V zmysle tejto logiky patrí rovnaký príspevok na vzdelanie jedného žiaka vzdelávanom na rovnakom mieste. Na rozdiely vo financovaní medzi verejnými a súkromnými školami nie je dôvod.

Vincent Vattai, konateľ BMW Tempus Group: Nie je to správne, dôchodca by mal mať právo na slobodný výber a poprípade v náročnejších zariadeniach za doplatok, podľa jeho možností. Avšak v SR je väčší dopyt ako ponuka daných zariadení , a preto je to smerované do roviny nie výberu, ale buď / berieš /, alebo / strácaš tú možnosť/.

Mons. Andrej Imrich, spišský pomocný biskup: Často bolo počuť aj také vyjadrenie, kto školu zriadil, nech ju aj financuje. Ono naoko znie logicky, ale nie je spravodlivé. Ako výrobcu topánok financujú tí, pre ktorých on topánky vyrába, tak aj učiteľa, aj lekára majú financovať tí, ktorým učiteľ, či lekár slúži.

Pretože tí, čo potrebujú učiteľa a tí, čo potrebujú lekára nemajú čím platiť, vytvárajú sa finančné zdroje solidarity a z týchto zdrojov sa platí lekár pre pacienta a učiteľ pre žiaka. Na liečenie vyberá finančné zdroje prostredníctvom povinných odvodov zdravotná poisťovňa a na vzdelanie vyberá finančné zdroje štát prostredníctvom povinných daní.

Všetci poistenci majú rovnaké právo na úhradu liečenia, bez ohľadu na to, či sa liečia v štátnom alebo neštátnom liečebnom zariadení. Podobne všetci rodičia, ktorí podliehajú tým istým daňovým zákonom, majú dostať od štátu rovnaký príspevok na vzdelanie svojho dieťaťa bez ohľadu na to, kto je zriaďovateľom školy. Tým môže byť štát, samosprávny kraj, obec, cirkev alebo iná právnická, či fyzická osoba. Malo by sa hovoriť o financovaní žiaka, ktorý potom donesie peniaze pre školu, ktorú navštevuje. Právo na výber školy majú mať rodičia.

Ak si niekto pri liečení preplatí nadštandardné služby, napríklad, že chce byť v nemocničnej izbe sám, tým nestráca nárok na svoj primeraný podiel zo zdravotnej poisťovne. Ak by niektorá škola poskytovala nadštandardné vzdelávacie služby, na ktoré by rodičia priplácali, nemali by za to stratiť právo na štandardný príspevok pre svoje dieťa z balíka verejných financií, do ktorého prostredníctvom daní povinne prispievajú.

Mnohí ľudia sú toho názoru, že len vzdelanie na štátnych školách má byť hradené z verejných financií. Pod štátnymi školami myslia tie, ktoré zriaďuje štát, samosprávny kraj alebo obec. Toto myslenie považujem za nespravodlivé. Ak také myslenie ovládne verejnú mienku, nespravodlivosť sa ľahko presadí aj do zákonodarstva, jej ovocím by bola krivda.

Ján Košturiak, prezident a spoluzakladateľ spoločnosti Fraunhofer IPA Slovakia: Neviem podrobnosti, ale ale starsi ludia by mali mat pravo na dostojnu starobu podla svojich predstav a vyberu. Na druhej strane si treba uvedomit, ze sa dnes rodi 9 z desiatich deti mimo Europy, USA a Japonska. Tento demograficky vyvoj bude stale tazsie financovat a prispevky by mali dostavat predovsetkym ti, ktori su na ne odkazani. Myslim si vsak, ze sudruh Fico buduje stat, ktory sa velmi podoba komunizmu - stat uradnikov a skorumpovanych politikov a od nich zavislych obcanov. K dokonalosti chyba uz len to, aby poskytovatelmi socialnych sluzieb boli podniky zalozene statostranou SMER.

Jozef Kováčik, hovorca Konferencie biskupov Slovenska: Už dolhodobo sa ukazuje, že v určitých oblastiach štát nevystačí bez
pomoci iných sektorov, alebo inštitúcií. Hádam najmarkantnejšie je to
vidieť práve v sociálnej oblasti. V tejto oblasti je totiž najdôležitejší
prístup a vzťah. A práve tu majú čo cirkvi ponúknuť. Ak sú
predstavitelia štátu zodpovední, vedia si zvážiť, čo je dôležitejšie. Zdá
sa, že veľmi vhodným by bol i tlak odbornej a laickej verejnosti.

Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha: Rodičia študentov súkromných aj štátnych škôl platia dane. Prečo by na štúdium detí jedných mal štát prispievať viac ako na druhých? Všetky školy, ktoré spĺňajú vhodne určené základné kritériá by si mali byť pred štátom rovné.

Marcela Dobešová, predsedníčka Fóra života: Celý zákon o sociálnych službách, ktorý bol prijatý NR SR za podpory koalície v podstate rozdeľuje verejných poskytovateľov (štátna moc a samospráva) a neverejných poskytovateľov (cirkví a mimovládne neziskové organizácie) a diskriminuje občana i neverejného poskytovateľa. V aplikácií tohto zákona vidím tri základné problémy:

1. Zákon neumožňuje občanovi slobodne vybrať poskytovateľa sociálnej služby. O umiestnení občana v zariadeniach sociálnych služieb rozhodujú úradníci.
2. Zákon zavádza nerovnaké postavenie verejných a neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Neverejní poskytovatelia sociálnych služieb sú diskriminovaní v celej filozofii zákona o sociálnych službách.
3. Pre neverejných poskytovateľov sociálnych služieb je tento zákon finančne neudržateľný z viacerých dôvodov (nevyfinancovanie sociálnych služieb zo strany malých obcí, nedostatok klientov v sociálnych zariadeniach a pod.).

Zmenami jednotlivých paragrafov možno zákon „vylepšiť“, ale jadro sa nezmení. Podstata spočíva v zadefinovaní prosociálnej politiky štátu, ktorá nestojí len na zákone o sociálnych službách, ale týka sa aj ďalších zákonov týkajúcich sa občianskej spoločnosti a pravidiel prerozdeľovania verejných financií z hľadiska distribučnej spravodlivosti, solidarity a subsidiarity v prospech spoločného dobra, s cieľom vytvorenia konkurenčného prostredia vo verejných službách.

Terajšej vláde ide práve o opak.

Sociálne služby by mali byť pre občana dostupné tak, ako občan má povinnosť platiť dane. Pri financovaní sociálnej služby nie je dôvod toho istého občana diskriminovať. Ak vychádzam z definície subsidiarity: „toľko centralizácie, koľko je nutné, toľko decentralizácie, koľko je možné“, tak zákon o sociálnych službách je pravý opak! Čím širšie spektrum poskytovateľov sociálnych služieb bude vykonávať, tým väčšia konkurencia vzniká. Práve toto prostredie prináša žiaduci tlak na zvyšovanie kvality a znižovanie ceny. Prospieva to občanovi – užívateľovi sociálnej služby a prospieva to štátu, ktorý túto službu platí. Tento principiálny problém nie je len v oblasti sociálnych služieb, ale aj v ostatných verejných službách (školstvo, zdravotníctvo, veda a výskum, kultúra).

Sme schopní zmeniť tento stav? Samotná privatizácia už nie je zaujímavá, už niet čo privatizovať. Záujem pozornosti biznisu sa sústreďuje na verejné financie a „sociálny štát“. V skutočnosti nejde o občana, ale ide o peniaze a moc.

Zuzana Humajová - Zimenová, analytička Konzervatívneho inštitútu: O tom, aké služby a zariadenie chce človek využiť, by mal rozhodovať výlučne on sám, nie samospráva. Verejní poskytovatelia sú pri poskytovaní sociálnych služieb zvýhodňovaní na úkor ostatných, pričom diskriminovaní sú i samotní klienti. Ide o protiústavné nariadenie, namierené proti ľuďom a aj proti záujmom daňovníkov.

Peter Badík, podnikateľ, MyEnergy: V istom zmysle áno. Iste minimum zadefinované podľa ročníka a typu zariadenia by mali dosať všetky školy bez rozdielu. Pri tých verejných, by potom na základe princípu subsidiarity mali vyššie územné celky či dokonca obce rozhodnúť o ďalšej, tentoraz adresnej podpore, podľa stavu technického vybavenia, sociálneho zloženia študentov, vzdelávacích úspechov, finančných možností samosprávy, preferencie obyvateľov/voličov podporovať školstvo vo svojom regióne a podobne. Tieto “peniaze naviac” by boli pri neverejných školách pokryté zo súkromných zdrojov.

V priemere na študenta by teda podpora z verejných zdrojov pre verejné školy, bola vyššia ako podpora z verejných zdrojov pre súkromné školy.

Martin Štochmaľ, podpredseda CEBSI: Pri zvýhodňovaniu štátnych škôl dochádza k dvojitej diskriminácii: 1. Diskriminovaní sú neštátni prevádzkovatelia školských zariadení, keďže nemajú rovnaké podmienky pri zabezpečovaní vzdelávacieho procesu. 2. Diskriminovaní sú žiaci a ich rodičia, ktorí navštevujú neštátne školy. Takáto prax je obzvlášť zavrhnutiahodná v obciach a v mestách, kde nie je rôznorodosť výberu ako napr. v Bratislave.

Štát by nemal zneužívať svoje postavenie, ktoré mu vyplýva ako prevádzkovateľovi škôl a zároveň ako tvorcovi podmienok. A to tým, že pre seba a svoje školy si z titulu svojej moci pridelil zo spoločnej kasy viacej peňazí, a to na úkor ostatných. To je ako keby učiteľ - rodič, nespravodlivo prilepšoval svojim deťom známky alebo ich nespravodlivo, protekčne uprednostňoval pri výbere na zahraničné pobyty, do súťaží a pod. Alebo ako keby šéf prideľoval svojim obľúbencom vyššie odmeny aj napriek tomu, že na to nie je iný, pracovný dôvod.

Navyše, takáto diskriminácia pri niektorých školách je pravdepodobne v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenska, ku ktorým sa tento štát dobrovoľne zaviazal. V takom prípade to už nie je len o diskriminácii niektorých škôl, niektorých občanov a ich deti, ale o nedodržiavaní záväzkov na medzinárodnej úrovni. Bohužiaľ žijeme v štáte, ktorý neplní to, k čomu sa zaviazal a zároveň protekčne uprednostňuje sám seba pred nami - občanmi.

Ján Duda, profesor kánonického práva: Nie som vôbec za domovy dôchodcov. A ak už, tak iba v extrémne krajnom prípade nevyhnutnosti. Zdieľam názor Theodora Herzla, že domov dôchodcov je "jedna z najhroznejších dobročinných činností, ktoré naša bláznivá pohodlnosť vytvorila", pretože tam je "človek priam k smrti zahanbený a urazený, ba za živa pochovaný..." (Der Judenstaat, 1896). Som presvedčený, žeby človek mal prežívať jeseň svojho života v jemu prirodzenom prostredí obklopený láskou a starostlivosťou svojich dospelých detí a úprimným záujmom svojich vnúčat. Domovy dôchodcov sú jedným z príkladov, ako sociálny štát likviduje prirodzené väzby medzi ľuďmi, medzi rodičmi a ich dospelými deťmi, medzi starými rodičmi a ich vnúčatami. Štát "separuje" ľudí akoby boli "odpadom". Príkladom prekrásnej staroby by mohla byť Babička Boženy Němcovej. Aký prekrásny vzťah existoval medzi babičkou a jej deťmi a najmä vnúčatami. Pre štát by mali byť prioritou prirodzené vzťahy medzi pokrvnými, nie domovy dochodcov. Tomu by sa mala prispôsobiť štátna sociálna politika i financovanie občanov prežívajúcich jeseň svojho života. Domovy dochodcov by mali byť skôr len výnimkou, ak by niektorí chorí alebo starí ľudia nemali úplne nikoho.

Anton Ziolkovský, výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska: Je zlé, ak štát dskriminuje neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Sme svedkami absurdnej situácie. Zariadenia v kompetencii samosprávy sú plné a majú poradovníky, pričom sa stále hovorí o nedostatku miest. Na strane druhej napr. cirkevné zariadenia majú voľné miesta, ktoré nemajú ako obsadiť. Právo na slobodu výberu sa iba predstiera. Avšak zdá sa, že ide o širší problém, za ktorým tkvie chápanie úlohy štátu a určite aj vedomie, že sociálna starostlivosť sa z dôvodu starnutia populácie stáva čoraz väčším biznisom. Ak sa nezmení prístup k neverejným poskytovateľom sociálnych služieb, v krátkom čase ich čaká zánik.

Postoy.sk vám bude každý týždeň ponúkať názory vybraných osobností na konkrétne otázky.
Foto: Pavol Rábara

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.