Pôstne obdobie, ktoré sme v Cirkvi začali sláviť v stredu, je obdobím seba-záporu a zriekania. Je to príležitosť pre obnovu nášho vnútra, ktoré sa má pripraviť na sviatky Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Tento koncept sa počas dejín vyvíjal a prispôsoboval okolnostiam. Základné charakteristiky, ktorými sa pôst vysvetľuje už dlhšie ostávajú spomínané „zriekanie“ a „sebazápor“. Ich forma kolíše vzhľadom na miesto a dobu. U nás sú dnes „populárne“ rozličné zriekania sa pôžitkov, či už mäsa, fajčenia, alkoholu, alebo sladkostí. Alebo z druhej strany nejaké predsavzatia, ktoré predstavujú pre nás sebazápor a ktoré by sme inak možno ani nerobili. Takéto chápanie vychádza z určitého asketického ideálu kresťana, ktorý stojí v úzadí jednotlivých zriekaní sa a záporov. Samotný asketický ideál je na jednej strane zdôvodňovaní pripodobnením sa Ježišovmu utrpenie, alebo na druhej strane rastom a zoceľovaním nášho vnútra, čo má pomôcť nášmu duchovnému životu.
Do takejto situácie prichádza Boh Narušovateľ. Boh, ktorý svojím príchodom nalamuje dejiny, nalamuje beh sveta. Tento Boh, neprestávajúcou dynamikou svojej činnosti, dejiny, ani svet neničí, nenecháva za sebou totálny zlom, avšak ani ich nenecháva v ich voľnobehu. Po jeho príchode je všetko iné, zmenené. A ten istý Boh narúša a nalamuje aj naše predstavy. Jeho konanie prekvapuje, zaskakuje, prebúdza.
Počas prvého pôstneho piatku prichádza tento Boh a narúša naše predstavy pôstu. Liturgickým čítaním. Izaiášom (Iz 58, 1-9b). Jeho hlas znie zrazu kriticky proti pôstu, v ktorom sa niekto umŕtvuje, zrieka sa pôžitkov, pohodlného odpočinku, krásnych šiat a berie si vrecovinu. Predstava asketického ideálu je narušená. Boh, ústami proroka z-otázňuje zažitú predstavu pôstu. Jej miesto teraz preberá výrazne na vzťah a na blížneho orientovaný koncept. Prepúšťať zlomených na slobodu, zaodievať nahých, kŕmiť hladných... A následná reakcia Boha – „vtedy ako zora vypukne ti svetlo“ a Pán ti povie „Hľa tu som“ (Iz 58,8-9).
Prítomnosť Boha v jeho svetle, východ slnka ako odpoveď na podanú ruku blížnemu - to je pôst. Zrazu niečo krásne, jas, žiara.
A ako sa deje toto narúšanie prakticky? Ak niekto šiel v piatok okolo františkánskeho kostola v Bratislave počul. Žiadna pochmúrna atmosféra, ale koncert, spev a radosť, príjemné potešenie. To hrali pre trpiacich na Haity. Spevom lámali chlieb a putá, zaodievali a pripravovali strechu nad hlavou. Ak sa tých čo tam spievali niekto spýta, či sa postili odpoveď bude „áno“. Oni sa nepostili, tým, že nejedli mäso, ale postili sa spevom, radostným spevom.
A tu sa nám vynára otázka, má potom zriekanie sa, odopieranie si zmysel? Ak sme počuli dnešné Božie Slovo vieme (prvá pôstna nedeľa). Ježiš ide na púšť. Opäť narúšať predstavu, tento raz opačne asketickým ideálom. Znova prekvapuje.