Som za blahorečenie Pia XII. a vôbec si nemyslím, žeby bol Hitlerovým pápežom. Taktiež som rád, že Benedikt XVI. podpísal Dekrét o hrdinských čnostiach Pia XII. Niektoré veci z jeho života mi však nie sú jasné zrejme preto, že som sám po nich dôslednejšie nepátral. Jednu epizodu spomína pápežský komorník kardinál Jean Martin v knihe Oltre il portone del bronzo (Za bronzovou bránou). Kniha vyšla aj v slovenskom preklade ako podielova kniha SSV. Francúzsky kardinál v nej uvádza, že dvaja substitúti štátneho sekretariátu (neskorší kardináli Tardini a Montini) v roku 1952 odmietli prijať od Pia XII. kardinálsku hodnosť a prijali ju až od Jána XXIII. Kardinál štátny sekretár nejestvoval, pretože tento post si rezervoval sám Pius XII. A obaja substitúti (Montini bol pre vnútro, Tardini pre zahraničie) odmietli od svojho šéfa kardinálsky post. O rok nato bol Montini preložený do Milána za arcibiskupa odkiaľ sa vrátil do Vatikánu ako Pavol VI. v roku 1963. Prečo odmietli od Pia XII. prijať kardinálsky post a od Jána XXIII. ho však prijali? Vie to niekto vysvetliť?

Pozdravujem
Problém blahorečenia Pia XII. je zložity v tom, že poukazuje na problém dôvodu a dôsledkov blahorečenia. Daný akt, totiž vyvoláva nevôľu mnohých osobne zainteresovaných v problematike, v ktorej nevládne jasno. Otázka Holokaustu je nanajvýš citlivá otázka a v takejto otázke, keď ešte mnoho ľudí, čo koncentračné tábory zažilo, žije, je nesmierna opatrnosť na mieste. Fakt je tu však ten, že ohľadne pôsobenia Pia XII. panuje diskusia. Môžeme sa sporiť, či konal dostatočne. či svoje konanie dostatočne reflektoval po vojne, resp. či to bol Hitlerov pápež, či proti Hitlerovi tajne a preto veľmi efektívne bojoval. S istotou nevieme. je kritizovaný, obdivovaný,... Vatikánske archívy ostávajú zavreté. Ja osobne si nemyslím, že Pius XII. bol hitlerov pápež. Skôr si myslím, že chcel a aj výrazne pomáhal židom, že bol ostro proti Hitlerovej ideológii a že sa snažil konať podľa svojho najlepšieho svedomia. Zároveň si však myslím, že židovská otázka nebola pre neho prvoradá. Myslím si, že aj napriek postupnej emancipácii stále ostával v nie pozitívnom, katolíckom, predkoncilovom postoji voči židom. Teda, že nespravil všetko, čoho bol ako pápež pre ich záchranu schopný. Toto jeho nekonanie nemalo však s Hitlerom nič spoločné, bolo plodom spomínanej antijudaistickej katolícke tradície, najväčšieho hriechu Cirkvi v dejinách. Pius XII. bol v tejto otázke synom, už síce emancipujújim sa,stále však synom Cirkvi aj z jej veľkým hriechom.
môj postoj je však domnienka. nedokázaná, nevyvrátená. A práve pre možnosť takejto domnienky by nemal byť blahorečený. Táto domnienka nie je totiž akademickou špekuláciou, ale pre mnohých bolestivou interpetáciou najbolestivejšieho obdobia dejín. S istotou dnes ľudia nevedia povedať, aký mal k tejto otázke postoj. Nevedia to deti obetí holokaustu, nevedia to tí, ktorým sa podarilo prežiť. Táto nevedomosť je skľučujúca, pri konfrontácii s faktom, že sa ho snaží niekto dať za vzor, vyhlásiť ho hodného nasledovania, zasvätiť mu kostoly, postaviť na oltár...
Narušiť diskusiu, ktorá dnes patrí historikom, politológom, znalcom, aktom blahorečenia je smutné. Moje vysvetlenie, prečo to Vatikán robí je, že má v rukáve svedectvá z neotvorených archívov, ktoré dokazujú jeho nanajvýš pozitívnu rolu počas II. svetovej vojny. Ak však niečo také má a Benedikt blahorečenie podpísal bez toho, aby to zverejnil, aj napriek hlasu toľkých, ktorým táto otáznosť, vystavená spolu s Piusom na oltár, spôsobuje krvácanie v tej najbolestivejšej časti srdca (najmä našich starších bratov vo viere), je jeho konanie arogantné a tým viac smutné.

Nemecké noviny Morgenpost píšu "voľba Eugena Pacelli nie je v Nemecku vítaná, lebo sa vždy protivil národnému socializmu ..." Hitler považuje Vatikán za "najhoršie ohnisko odporu". Odpor nemeckého kléru proti fašizmu je zlomený. 2000 kňazov deportujú do koncentračného tábora v Dachau. 10. mája 1939 Pius XII. iniciuje rokovanie vlád Anglicka, Francúzska, Nemecka, Poľska a Talianska. 24. augusta hovorí v rozhlase "Mierom sa nič nestratí, ale vojnou sa môže stratiť všetko". Vydáva encykliku Summa Pontificatus "Katolícka cirkev, mesto Božie, ktorého Kráľ je pravdou, zákonom láska, meradlom večnosť, oznamuje Kristovu pravdu bez omylu a umenšenia ... s materinským srdcom stojí ako blažená vidina pokoja nad vírom bludov a vášní očakávajúc hodinu, keď všemohúca ruka Krista Kráľa utíši búrku a vyženie duchov nesvornosti, ktorí ju vyvolali." 1. septembra 1939 Nemci napadnú Poľsko. Začína sa Druhá svetová vojna. V koncentračných táboroch zahynie 11 miliónov väzňov, prevažne Židov. Pápež posiela Hitlerovi 60 protestných nót diplomatickou cestou. Vo vianočnom posolstve v r. 1942 vyslovuje rozhorčenie nad tým, že "státisíce osôb bez akejkoľvek viny, len preto, že patria k nejakej rase alebo národnosi, sú odsúdené na smrť ...". Pápežove protesty zhoršujú situáciu prenasledovaných. Stupňujú Hitlerove šialenstvo. Pius XII. teda koná prostredníctvom nunciov, aby zastavil prenasledovanie. Semináre dostávajú od pápeža mimoriadnu úpravu a poskytujú prenasledovaným azil. Zásahmi pápeža sa zachráni 400 000 Židov. Golda Maierová, ministerka zahraničných vecí Izraela, ďakuje v r. 1958 Piovi XII., že "pozdvihol hlas" v prospech prenasledovaných.