Reakcia M. Sabolovej na výzvu prof. Jána Dudu.

Výzva profesora Dudu je neoficiálnou blog-výzvou, ktorá bola adresovaná všetkým, a prakticky to znamená, že nebola adresovaná konkrétnemu adresátovi. Ani KDH. V takomto prípade má blog profesora Dudu silu gesta, názoru, či skôr želania.

Navyše článok vychádza viac z teórie ako praxe a slovenského kontextu, čo je vlastné vysokoškolskému profesorovi cirkevného práva. Chýba mu vecnosť a konkrétnosť.

Myšlienka „ekumenizmu kresťanov“ v sociálno-politickej sfére, kde sú ľudia inšpirovaní a formovaní „sociálno-politickou filozofiou“, neraz ideológiou, a to len na základe tejto výzvy, alebo samoúčinkovania myšlienky jednoty, je naozaj skôr zbožným prianím než reálnou možnosťou.

Politika KDH sa netají, že stojí na kresťanských princípoch a sociálnej náuke Katolíckej cirkvi a svoje politické postoje konzultuje aj s jej predstaviteľmi. Pripúšťam, tento postoj je ambivalentný. Sú tu rozpaky, aj veriacich, či je potrebné byť až tak identifikovaný s myšlienkami kresťanstva, ktoré nás v slovenskom kontexte automaticky zaraďujú k akejsi podskupine Katolíckej cirkvi. Rozpaky sa umocňujú o to viac, že vládne nesprávna konklúzia nekompatibility Cirkvi a politiky.

Do roku 1989 kňazi podzemnej, ale aj oficiálnej Cirkvi pracovali s laikmi, ktorí sú dnes vo všetkých sférach našej spoločnosti. Ak sa ľudia z tejto éry etablovali v politike, dnes ich skoro výlučne nájdeme v dvoch najväčších slovenských politických stranách, ktoré nesú vo svojom názve „kresťanské“. Tým naďalej vyjadrujú kontinuitu spred roku 1989, a totiž blízkosť Ježišovi Kristovi, jeho evanjeliu, blízkosť kresťanským čnostiam a blízkosť Cirkvi ako „strážkyni“ tohto cenného pokladu. Boli to práve duchovní, katolícki kňazi, ktorí bytostne spolupracovali na zakladaní kresťanskej demokracie hneď po roku 1989. Ponúkali priestory fár a bytov na prvé stretnutia a formovanie klubov KDH.

Po dvadsiatich rokoch je na politickej scéne viacero politických subjektov. Zdá sa, že vo všetkých sa politicky angažujú kresťania. Otázkou zostáva, ktoré z týchto strán naozaj akceptujú a rešpektujú kresťanov a kresťanské princípy a zásady, a to aj v legislatívnych aktivitách. Teda v ktorých stranách zvíťazí idea kresťanského postoja a svedomia kresťana a v ktorých ideológia politickej strany, filozofie a populizmu.

Z tohto uhlu pohľadu sa domnievam, že na Slovensku sú dve rozhodujúce politické subjekty, ktoré formujú a rozvíjajú kresťanskú demokraciu. KDH je viac konzervatívnejšie a zásadovejšie, akoby prihliadalo nielen na možné, ale aj chcené. SDKÚ-DS je liberálnejšie, prihliadajúce viac na možné, ako požadované. Jedna je viac nabitá ideálom, druhá pragmatizmom. Obe však vyjadrujú jednotu v rôznosti. Túto rôznosť nevnímam ako negatívum. Práve naopak, ako prameň vyváženej a vyvíjajúcej sa slovenskej kresťanskej demokracie. Tak vnímam aj dvadsaťročné hľadania poznačené delením v tábore kresťanskej demokracie. Oscilácia medzi chceným a možným, ideálom a pragmatizmom je na jednej strane momentom inšpirácie, ale na druhej aj momentom, kde sa môže vlúdiť slabosť. Slabosť prichádzala vždy v novom a novom delení a to s novou nádejou, že oddelení našli tú správnu cestu. Myslím si, že kresťanská demokracia pomaly nachádza svoje miesto a ponúka priestor pre angažovanie sa kresťanov, ktorí o to stoja.

Dnes problém vnímam skôr v tábore sociálnej demokracie. Jej jednota a sila mi pripomína jednotu a silu spred roku 1989. Ba akoby jej sila pramenila z nostalgie za obdobím spred roku 1989.

Avšak istý (nie)vývoj je aj na strane nositeľky kresťanských ideálov, na strane slovenskej Cirkvi. Schopnosť rozpoznávať znamenia čias, akási „nátanovská“ prorocká schopnosť povedať aj dnes „Dávidom“: „Ty si ten...“, teda vedieť sa zorientovať a poukázať, kde je Pravda, je predsa len úlohou Cirkvi a jej pastierov. A tu vnímam akýsi strach až dezorientovanosť.

Profesor Duda správne pripomína: „To však ešte neznamená, že (Cirkev) k niektorej politickej strane nemôže mať bližšie a k inej akosi ďalej. Dôvody tohto postoja sú teologické a občianske, nie politické, lebo Cirkev nemá politické ambície.“

V slovenskom kontexte táto výpoveď znie bez doplnenia konkrétnych politických strán veľmi všeobecne a alibisticky. Katolícka cirkev ako aj iné cirkvi na Slovensku nie sú schopné už dlhší čas zaujať k politike jednoznačný postoj, nakoľko postoje cirkevných autorít sa rozchádzajú. Čo potom máme očakávať od „človeka milión“?

Ako politička sa ku kresťanstvu a Cirkvi otvorene priznávam. Načúvam jej hlasu ako hlasu Krista. Snažím sa formovať seba i politiku kresťanským ideálom. Som vďačná, že to môžem robiť v strane, v ktorej sa nepodriaďuje žiadnym iným ideálom a ideológiám, než ideálom vychádzajúcim z evanjelia a kresťanskej tradície. V týchto intenciách očakávam, že toto moje vyznanie nezostane jednosmerné, a že aj Cirkev sa prizná ku mne. Nielen v čase popularity, ale aj v čase nepopularity a nízkych volebných preferencií kresťanskej demokracie.

Výzvu a zbožné prianie pána profesora Dudu by som doplnila výzvou k odvahe pre dnešných apoštolov, aby dokázali byť pojítkom kresťanskej demokracie a kresťanov v demokracii svojou jednoznačnosťou, ale aj konkrétnosťou.

Kresťanská demokracia sa inšpirovala kresťanskými zásadami a jej sociálnou náukou. Cirkev cez apoštolov by mohla spoločne s kresťanskými politikmi zrkadliť a uvažovať nad správnosťou, či nesprávnosťou aplikácie týchto zásad do verejného života. Na to je potrebná odvaha. A nie som si istá, či odvaha chýba len na strane politikov.

Takže moja otázka na záver: „Kedy a kde sa stretneme za okrúhlym stolom, kto nás zaň zvolá a kto má tu moc a naleje čistého vína?“ Myslím, že tú moc má Cirkev aj ako nositeľka teologických dôvodov jednoty kresťanov.

Mária Sabolová, podpredsedníčka Kresťansko demokratického hnutia