Podobne ako Iveta Radičová, aj František Mikloško sa svojej kandidatúre bránil. Vyskúšal si ju pred piatimi rokmi a zvykol po nej hovoriť, že už to viac nevezme. Nikdy však nehovor nikdy, a v politike asi zvlášť, a tak aj tento rok ho krúžkovať môžeme.

Ťažko písať o tomto slovenskom disidentovi a dlhoročnom poslancovi tak, aby sa dalo vyhnúť klišé a opakovaniu. Za komunizmu bol jedným z hlavných odporcov režimu, neskôr prvým ponovembrovým predsedom slobodnej NR SR, budoval demokratické základy Slovenska, bol odporcom Vladimíra Mečiara, stál za jeho porážkami v 1992, 1994 aj 1998, pomohol rozbiehať potrebné reformy, a nakoniec bol aj kritikom Mikuláša Dzurindu. Keď sa už zdalo, že sa pomaly možno chystá na dôchodok, prekvapil celé Slovensko a oženil sa. Keď bol po voľbách v r. 2006 v KDH pre svoju kritiku vypískaný a vytláčaný na okraj, prekvapil znovu, z KDH odišiel a spolu z troma kolegami založil KDS.

Slovensko...
František Mikloško je poslancom s jedným z najvyšších ratingov v hlasovaniach z hľadiska ekonomických a sociálnych opatrení – v projekte HESO inštitútu INEKO obsadil 13. miesto (zo 150), za prvé obdobie merania bol v hodnotení dokonca prvý. Popri tom sa však zameriava predovšetkým na hodnotový rozmer politiky aj života spoločnosti. Napísal dve knihy a na vzniku mnohých ďalších spolupracoval, napr. je spolueditorom publikácie Zločiny proti komunizmu na Slovensku 1948-1989, duchovným otcom knihy Veroniky Lagovej Smrť za mrežami. Pod jeho záštitou sa konala prezentácia dôležitej publikácie Martina Lacka Slovenská republika 1939-1945, podobne bol napr. aj pri predstavení knihy Jozefa Jablonického Samizdat o disente 3. Minulého roku spolupracoval na knihách o výtvarníkoch Igorovi Kalnom (syn Slava Kalného, šéfredaktora Smeny v 60-tych rokoch), Igorovi Minárikovi a o významnom slovenskom spisovateľovi a prekladateľovi Jozefovi Felixovi.

O mnohých jeho projektoch však často ani nevieme. Spisovateľ Ľubomír Feldek pre SME napísal: „Bol to František Mikloško, kto pomohol zachrániť čertvieakým osudom ohrozenú Arénu a premeniť ju na divadlo. 1. júna 1992 dostal Milan Sládek občianstvo, odovzdal som mu riaditeľské žezlo a konala sa premiéra Apokalyptiky. Divadlo Aréna bolo na svete. (...) Vyrástla nová generácia voličov, ktorá sa nemá odkiaľ také veci dozvedieť. Tí, čo by jej mohli o Mikloškových zásluhách porozprávať, nemajú kde prehovoriť, a ak majú, konverzujú o inom...“

...a Európa
Keď v roku 2005 dostal Mikloško v Budapešti Cenu sv. Vojtecha, so všetkou vážnosťou sa osobne ospravedlnil Maďarom za príkoria, ktoré im Slovensko násilnými deportácimi po 2. svetovej vojne spôsobilo. Na druhej strane predsedkyňa maďarského parlamentu Katalin Szili Mikloška ocenila celkom zaujímavými slovami, ktoré by naši vyhlásení „národovci“ od Maďara možno ani nečakali: „František Mikloško nepopiera, naopak, otvorene hlása nespochybniteľnosť jazykovej, kultúrnej, duchovnej jednoty maďarského národa, zároveň však s obavami sleduje politické a spoločenské iniciatívy hlásajúce jeho politické zjednotenie. Môžeme to brať aj ako varovanie skúseného a šťastného človeka, zoceleného v diktatúre, neochvejne veriaceho v Boha, človeka, podľa ktorého sú princípy slobody, tradície a solidarity v symbióze.“

Európu bez hraníc považuje za úžasný projekt, súčasne však v nej vidí aj duchovné vyprázdňovanie. „Na jednej strane sme zavŕšili cestu k slobode a k takej úžasnej myšlienke ako je Európa (pri všetkej rôznosti) bez hraníc. Na druhej strane mám tušenie, že Európa je duchovne vyčerpaná, že to nejako tak aj podvedome cíti a že práve preto k tomu, aby sa vytvoril istý európsky kontinent, tak tú vnútornú vyčerpanosť ide nahrádzať akýmisi príkazmi alebo niečím, čo má vytvoriť zdanie duchovnej náplne. A to je tá európska ústava, ktorá sa teraz volá európska zmluva. Je to paradox, že v čase, keď sme dosiahli tento vrchol, tak ja, ktorý to vidím ako úžasný okamih, budem hlasovať proti európskej zmluve.“ Ako veľké riziko vníma embryonálne výskumy: „Európa začína siahať na Božie zákony, tváriť sa ako Boh. Neuznáva tabu, ktoré bolo v raji dané Adamovi a Eve. Isté veci sa jednoducho nerobia, sú vecami Božími.“

V prezidentskom programe má budovanie sebavedomého, ale aj pokorného Slovenska, riešenie jeho historických rozporuplností aj slovensko-maďarských problémov, bránenie kresťanských koreňov Slovenska či sebavedomý postoj k Európe.

Keď naposledy ako jediný vyčítal Ivanovi Gašparovičovi jeho mečiarovskú minulosť, Gašparovič mu neprezieravo navrhol stávku, ktorú ak prehrá, kúpi mu parochňu. Prehral, čo Mikloško zobral so sebe vlastným humorom: „Na parochňu sa teším, nosiť ju však nebudem. Ja som na svoju plešinu hrdý. Odložím si ju ako relikviu z prezidentského paláca.“ Či si palác zaslúži prezidenta so silným životným príbehom, rozhodneme v túto sobotu.

Lukáš Obšitník

Poznámka: Autor je členom kampane Volím Fera!