Tak ako cirkevné a náboženské spoločnosti nemajú kompetencie na to, aby ponúkali ekonomické riešenia, tak môžu byť nenahraditeľné pri potláčaní vedľajších škôd.

Nie je to tak dávno, čo v pastierskom liste biskupi tvrdili, že Slovensko je krajinou, kde sa chudobnejší stávajú stále chudobnejšími. Bolo to na jeseň 2005, v čase najrýchlejšieho poklesu nezamestnanosti, aký kedy krajina v novodobých dejinách zažila.

Občas to nevyjde
Neexistuje žiadny ukazovateľ, ktorý by v tom čase podoprel slová biskupov. Životná úroveň domácností sa zvyšovala bez ohľadu na regióny či celkový príjem. A Slovensko patrilo medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Eufemický názov pre spôsob, ktorým biskupi vtedy popísali sociálne trendy, by mohol znieť nepresnosť. Pravda, keby som sa ja alebo niektorí z mojich kolegov v týždenníku dopustili takejto dezinterpretácie overiteľných faktov, zrejme by sme si to od čitateľov v diskusii odniesli bez eufemizmov.

O dva roky na to, keď sa dopyt firiem po pracovníkoch blížil k historickým maximám, zasa biskupi upozorňovali na kapitalistické maniere a vykorisťovanie. Nie že by nebolo jasné, z čoho vychádzali. Zahraničné investície k nám priniesli nový druh výroby s vyššou produktivitou, ktorá bola často založená aj na vyšších výkonoch zamestnancov. Teda po slovensky, v zahraničných firmách sa maká spôsobom, aký na Slovensku nebol bežný.

A neraz sa stalo, že pritom prekročili hranice zákonných noriem či dohodnutých pravidiel.

No práve v tých časoch som takmer pri každom stretnutí s manažérmi firiem počúval ponosy, aké je ťažké nájsť ľudí a ako sa nedokážu brániť rýchlo rastúcej fluktuácii.

Tak ako sa tínedžeri išli zblázniť z hip-hopperov, personalisti šediveli z job-hopperov. Na konferenciách, kde sa za pár hodín sedenia pred powerpointovými prezentáciami platilo viac ako je minimálna mesačná mzda, sa radili, ako udržať ľudí vo firme. Nielen inžinierov, ale aj remeselníkov.

Ponuka práce bola v mnohých regiónoch taká vysoká, že zmeniť flek viackrát za rok nebol väčší problém ani výnimka. A tam, kde toľko práce nebolo, chceli personálne agentúry autobusmi zvážať ľudí do bohatších regiónov. Organizovali náborové akcie po celej krajine, zväčša však zostali sklamané, záujem bol malý.

Stále menšie mysle
Dnes je situácia opäť iná. Mnohí by dnes prácu s takými podmienkami brali bez váhania. Hoci Slovensko je stále bohatšou krajinou ako pred dvoma či troma rokmi, nálada je horšia. Je známe, že šťastnejší sú ľudia, ktorí sa síce majú horšie, ale ich situácia sa zlepšuje ako tí, ktorí sa majú lepšie, ale ich situácia sa zhoršuje. Najmä keď nevedia, koľko potrvá, kým sa veci začnú obracať k lepšiemu. A či vôbec. Najhorším produktom tohto stavu je to, čo psychológia nazýva pasívna odovzdanosť. V biblickej reči sa to zvykne nazývať malomyseľnosť.

Malomyseľnosť eroduje medziľudské vzťahy i vnútorný svet jednotlivcov. História, beletria či náš dennodenný svet je plný prehier založených na malomyseľnosti. Tento stav sa dnes šíri ako mor. Dá sa dokonca merať. Existujú viaceré indexy spotrebiteľskej dôvery či očakávaní do budúcna. Keď sa zverejňujú, dokážu zamávať akciovými trhmi či vplývať na meny.

Zlej nálady pribúda aj na Slovensku. Napríklad aj preto, že nezamestnanosť sa v minulom roku podarilo stlačiť na historicky nízke úrovne. V praxi to znamená, že pracovať začali aj ľudia, ktorí nepracovali desať i viac rokov. Pre svoje vzdelanie, schopnosti či povahu neboli pre zamestnávateľov zaujímaví. A práve týchto firmy prepúšťajú ako prvých. Mnohých tak po pár mesiacoch či málo rokoch práce opäť čaká dlhšie obdobie pocit zbytočnosti.

Príliš tichá ambícia
Pesimizmu bude pribúdať aj z iných dôvodov. Mnohým domácnostiam sa stenčí objem zdrojov medzi splátkami úverov a príjmami. Zo zahraničia sa vrátili či stále vracajú tisíce ľudí, z ktorých mnohí sa prinajmenšom najbližšie mesiace na trhu práce nepresadia.

A práve útlm guráže, podnikavosti a odhodlania budú pôsobiť ako samonapĺňajúce sa proroctvo: čím viac sa tomu človek oddá, tým horšie. Povzbudenia k aktivite preto budú cenné ako soľ. Možností na dovzdelávanie je mnoho a v rámci rozličných programov ich bude pribúdať. Ak už nič iné, vždy sa dá robiť niečo drobné, no užitočné, na čo doteraz nebol čas. Pripomínať tiež treba aj to, že zmena plánov či životného štandardu môže byť nakoniec menej dramatickým zásahom do života, ako sa zdá.

Netrúfam si poskytovať návody na fungovanie sveta. Iba si myslím, že tak ako cirkevné a náboženské spoločnosti nemajú kompetencie na to, aby ponúkali ekonomické riešenia, tak môžu byť nenahraditeľné pri potláčaní týchto vedľajších škôd. V histórii sa im to párkrát podarilo. Verím, že túto ambíciu stále majú. Zatiaľ sa mi zdá, že je to príliš tichá ambícia.

František Múčka
Autor je zástupca šéfredaktora týždenníka Trend.

Foto: Flickr. com, Pavol Rábara

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na