Milan Rúfus je pre mňa hora a prameň... a neviem tento môj príhovor poňať ináč, ako osobne. Od môjho prvého kontaktu s jeho poéziou, keď som ako sedemnásťročný začal nosiť vo vrecku košele jeho „tatranské“ Zvony (1972), som cítil, že to, čo nosím pri srdci, je hora. Duchovná hora. Hora – symbol, aké sú na Slovensku Kriváň, Poľana, Kráľova hoľa. Hora, vyčnievajúca k nebesiam. Hora ako horolezecká výzva, ktorá učí pokore. Aj moju prvú lekciu pokory som dostal u Rúfusa. Bol to on, ktorý mi ešte ako študentovi, matuškovsky povedané, v dobe, ktorá mala nesmiernu záľubu v sebe samej a učila tomu i svoje deti, povedal nie, keď sa navôkol tak ľahko rozdávalo áno. Práve jeho prísny zápor sa stal bodom, na ktorom sa zvrtli moje juvenílne dejiny, a síce bolestivo, ale očisťujúco bolestivo sa mi pomaličky začínal otvárať nový svet, ba vesmír.
Uvedomil som si, že poézia je (môže byť) oveľa viac, ako som tušil, ale cesta k nej nevedie cez žiadne z dvanástich otvorených dverí, ale cez trináste – zamknuté. A že kľúč nie je pod rohožou, ani nikde okolo (vtedy šlo o atmosféru 70. rokov nasiaknutú takzvanou angažovanosťou), ale ho možno nájsť len v sebe.

A tam to začalo. Človek sa pokúsi nazrieť do svojho vnútra a zrazu objaví obrovskú priepasť. Aby do nej nespadol, podvedome hľadá, čoho sa zachytiť. Záchytné body nájde znovu len v sebe. Ak dokáže byť číro úprimný voči sebe samému, vtedy im príde na meno. Volajú sa obeta, služba a vernosť.

Umelecké dielo spočíva na fakte obeti. Ester Martinčeková-Šimerová tento výrok vysvetľuje tak, že človek musí obetovať všetko, čo by z umeleckého diela robilo niečo ľúbivé, aby dostal v čistej podobe dielo pravdivé. Služba, schopnosť slúžiť, čiže podriadenosť svojmu údelu, je ozdobou ľudí obdarovaných veľkým duchom, ktorý vie, že práve takto a jedine takto sa rastie do ľudskosti. Vernosť, povedané s
Milanom Rúfusom, jediná povyšuje „Človeka na svedka a svedka na básnika. / Toho, čo počuje, čím orloj času tiká. / Orloj času i orloj večnosti.“
S týmito záchytnými bodmi sa priepasť do ľudského vnútra, zívajúca hrôzostrašnou prázdnotou, odrazu mení na priestor, ktorý ponúka aj iné možnosti ako pád. Vzdorovanie, slobodu, let – čo i ťažkých krídel let – a krásu, jej partitúru pre rozhovory s večnosťou, to všetko krásne čitateľné v Rúfusovom vydaní. Priepasť sa mení na kozmos, osudový vnútorný vesmír básnika sa stáva doplnkom všeobecného univerza, rezonujúcim s vesmírnou hudbou sfér.
Parafrázujúc Josifa Brodského, len krása zostáva. Slza je toho dôkazom. Pokusom zotrvať, ale to sa nedá. Slza je daň, ktorú budúcnosť platí minulosti. Výsledok odčítania väčšieho od menšieho, krásy od človeka. Podobne je to v láske, ktorá tiež presahuje toho, kto miluje.

Milan Rúfus je organicky zrastený so svojimi najbližšími a kto ho dôverne spoznal, ten dokáže vidieť trojvŕšie Rúfusovej rodiny takto: z jednej strany otec, z druhej strany matka a dcéra Zuzanka uprostred medzi nimi. Zároveň je otvorený a citlivo naladený na pochody vonkajšieho sveta, ku ktorým je kritický a presne ich pomenúva: „Mixáž bytosti so zvieraťom.“ „Epocha – nervózna dáma na vychádzke s dogou.“ „Priestupok v koži práva“ a podobne.
Opakovane čítajúc básnikovu nateraz poslednú zbierku Vernosť vidím Rúfusa vo veľkom detaile a za ním obrovský kus cesty, ktorý prešiel od svojho debutu Až dozrieme, vydanom v čase, keď som sa ja ešte len učil chodiť. V oblúku tvorby nemožno nevidieť, že v spätnej perspektíve celé jeho dielo je „zretie do vernosti“.
Hora s menom Rúfus sa nezmestí do žiadnej škatuľky. Starý zlozvyk škatuľkovania a schematizmu, zdedený z predošlej spoločenskej epochy, treba neustále vykoreňovať z povrchného ľudského myslenia ako burinu, ktorá rastie sama, rýchlo a bujne, ak sme voči nej tolerantní.
Jedinečný a neopakovateľný. Obetavý, slúžiaci a verný. Prenikavo presný. Koreniaci v zemi a čnejúci k nebesiam. Deväťtisícovka medzi osemtisícovkami.
Chcel by som poďakovať 80-ročnému básnikovi, že je. Že som mal šťastie učiť sa uňho od mladosti. Že ho môžem milovať a jednoducho povedať: Ďakujem hore za prameň.

Juraj Kuniak
Prednesené na Medzinárodnom seminári o diele Milana Rúfusa v deň majstrových 80. narodenín 10. decembra 2008 v rámci Literárneho festivalu Jána Smreka v Univerzitnej knižnici v Bratislave.

Foto: flickr.com