aktualizované 10. januára 2009 o 23:56
Včera, kráčajúc studeným mestom, som mal pocit, že by sme mohli pomôcť ľuďom v Bulharsku. Je to krajina, ktorá nie je od nás vzdialená tisícky kilometrov. Sú to naši „susedia“. Každá totalita začala tým, že susedia začali miznúť. Premýšľal som nad tým, akým spôsobom pomôcť. Ideálne sa mi zdalo jednoduché riešenie: Doviezť do Bulharska elektrické ohrievače a späť priviezť do našich krajín tých, ktorí to najviac potrebujú. Hlavne slobodné matky, vdovy s deťmi, starých ľudí. Viem si predstaviť, že by sme na pár týždňov ubytovali prvý autobus Bulharov. Prvá mladá rodinka ochotná ubytovať takýchto ľudí sa nám už ozvala.

Na Slovensku existujú partnerské mestá. Cesta partnerstva by mala viesť cez vzájomný záujem a angažovanosť a nie len cez humanitárne organizácie a cirkvi. Vari nám je Bulharsko dobré len na lacné dovolenky a robotníci z týchto končín ako lacná pracovná sila? Pozvať kolegu z danej krajiny na šálku kávy a spýtať sa na jeho potreby... to si vyžaduje odvahu s názvom: záujem. Nie je možné, aby sa nenašiel aj v našich končinách.

Prvé reakcie
• Prvá mladá rodinka ochotná ubytovať takýchto ľudí sa nám už ozvala.
• Zvykli sme si prispieť, podarovať. Promptnú a rýchlu reakciu v duchu hesla Kto rýchlo dáva, dva krát dáva zabezpečujú napr. v Olomouci. Posielajú spacáky a ohrievače bezdomovcom.
• Určite máme nádej na úspešnú akciu. Mnohým Slovákom Bulharsko prirástlo k srdcu, o čom svedčí ich snaha poradiť. Bulharské mestá a nemocnice, ktoré sú najviac plynofikované, budú výpadkom plynu najviac postihnuté. Dediny topia skôr drevom a uhlím a tomu bude potrebné prispôsobiť formu pomoci.
• Otvára sa nám aj cesta k spolupráci s rôznymi cirkvami

Fero Neupauer